Národ s pocitom viny sa ľahko ovláda

Venujete sa dejinám Slovenska a slovenskej štátnosti. Čím vás zaujalo toto obdobie?

Možno už tým, že či už prvá Slovenská republika, a vôbec fenomén slovenskej štátnosti, boli dlho tabu. Začiatky môjho záujmu siahajú do rokov 1989 až 1990. Vŕtalo mi hlavou, prečo sa hovorilo o „tzv. Slovenskom štáte“, keď iné štáty sú bez prívlastkov. Prišlo krátke obdobie slobody. Žilo ešte mnoho pamätníkov a ja ako mladý gymnazista som počúval ich skúsenosti a názory. Nechodil som so slúchadlami na ušiach. Veľa som čítal ‒ aj články historika Vnuka. Rozhodol som sa pre štúdium histórie, aj keď chodníky neboli priamočiare a utŕžil som nejedno zaucho.

Mnoho historikov sa prispôsobilo dnešnej dobe a usilujú sa prekrúcať dejiny. Je byť dnes vykladačom a hľadačom dejín aj  otázkou charakteru?

To, že sa inteligencia prispôsobuje politickým režimom, módnym trendom, nie je nič nové. Bolo to už za Uhorska, za Československa a je to aj v Európskej únii. Režim potreboval zo Slovákov spraviť raz Maďarov, potom Čechoslovákov. Dnes zas euroobčanov – a vraj máme odhodiť, svoje dejiny. Mení sa len intenzita a rafinovanosť tlakov. A tí, ktorí sú platení štátom – čo je prípad historikov, pedagógov, akademikov, sa prispôsobujú. Ba mnohí robia aj nadprácu.

Kedy podľa vás nastal zlom v sebauvedomí Slovákov?

Zlomom je rok 1945. Vtedy sa totiž začala kriminalizácia štátnosti ako takej, spochybňovania práva Slovákov na vlastný štát. Už úsilie o autonómiu v ČSR vyhlásilo retribučné súdnictvo za zločin. Slováci mali natrvalo ostať súčasťou Československa. Tí, čo sa angažovali za štátnosť, boli väznení, prenasledovaní, museli utekať do exilu. Obnova štátnosti v roku 1992 ich síce rehabilitovala, ale iba morálne. Docenení neboli. V roku 1998 sme nastúpili cestu globalizácie. Myslím si, že práve výklad histórie je kľúčom k ovládaniu národov. A národ najľahšie ovládnete, ak mu vtlačíte pocit viny.

Zhováral sa Ivan KRAJČOVIČ – Foto: autor