Hrdé odvetvie vodného hospodárstva sme na Slovensku zmenili na chudobnú Popolušku
Zhováral sa Emil SEMANCO
Špičkového vodohospodárskeho odborníka Dr. H. c. doc. Ing. Júliusa BINDERA (1931) väčšina Slovákov vníma ako otca vodného diela Gabčíkovo. Sú aj takí, čo to myslia posmievačne. Tým však nie je dobrý nijaký argument – ani naša úspešná obhajoba tejto grandióznej stavby a jej víťazstvo pred medzinárodným súdnym tribunálom v Haagu. Keď sa v Čunove rodil náhradný variant diela, chodili tam demonštrovať proti jeho výstavbe a „vraj“ ničeniu životného prostredia s ďalekosiahlymi následkami.
Dnes chodia dunajskou hrádzou za relaxom a s obdivom sledujú nespočítateľné kŕdle vodných vtákov... Rovnako presadil a vybudovali Málinec, Turček i vodné dielo Žilina. Predtým sa podpísal pod prípravu priehrad na Váhu, vodného diela Wolfstahl – Bratislava – diel Lipovec, Ružín, generelu úpravy rieky Nitra, čističky odpadových vôd v Slovnafte, spojenej s ochranou podzemných vôd, dopravu popolovín a ich skládku v elektrárni Vojany, splavnenie Moravy po Hodonín... Vyznamenania a ocenenia by sme vyratúvali veľmi dlho. Je autorom niekoľkých patentov a zlepšovacích návrhov. Za odbornú a spoločenskú angažovanosť získal Európsku cenu za kvalitu v Madride (1995), poctu Osobnosť roka (1994), Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (1995), Zlatý dvojkríž ministra kultúry (1996); je nositeľom titulu Prominent slovenskej ekonomiky (1997), Medaily Štefana Moysesa (1998), Medaily slovenskej komory stavebných inžinierov (1998) i čestného doktorátu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Je rytier Rádu sv. Gregora –najvyššieho vyznamenania Vatikánu pre laika.
● Pán docent, v jednej štúdii píšete, že tretie tisícročie dostalo do vienka niekoľko ťažko riešiteľných problémov najmä preto, že mocní tohto sveta majú iné priority. Uprednostňujú boj o moc pred starostlivosťou o prírodu a človeka. Našu planétu trápi globálne otepľovanie a extrémy počasia skúšajú aj Slovensko. Prečo mocným tohto sveta nezáleží na tom, čo väčšinu ľudí na planéte drží pri živote?
Globálne otepľovanie je realita. Keby sme čarovným šibnutím prútika ihneď zastavili všetky emisie, otepľovanie planéty by aj tak pokračovalo ešte celé desaťročia. Snaha štátov i nadnárodných korporácií dosahovať hospodárske napredovanie a neustály nárast využívania fosílnych palív ako zdroja energie, budú v skutočnosti emisie ešte dlho zvyšovať. Podnebie na zemi sa v pomerne krátkom čase dramaticky zmení a v porovnaní s dneškom sa teploty môžu zvýšiť až o šesť stupňov Celzia. To by našu planétu zmenilo na nepoznanie a výrazne poznačilo prírodné systémy i ľudskú civilizáciu, ktorá by to zrejme neprežila bez úhony. Náš kontinent čaká taký istý zápas o vodu, ako aj boj o ropu a plyn, ktorý sa už rozbehol a má globálny charakter.
● Vo svojich publikáciách aj vo vystúpeniach s veľkým citovým vkladom, ale aj so silným racionálnym argumentačným aparátom presviedčate a dôvodíte, že od vody závisí bytie či nebytie všetkého živého. Je nenahraditeľným predpokladom existencie človeka. Je jeho veľkým pomocníkom, ale i trestajúcim živlom.
Téma vody, ako aj téma lásky sú nevyčerpateľné. Voda je životodarný zdroj a zároveň jeden z najvýznamnejších námetov a inšpiračných zdrojov slovesného a výtvarného umenia i hudby. Je obdivovaná nielen pre jej podmanivé čaro, zázračné vlastnosti a silu, ale aj preto, že je symbolom života a pokoja, symbolom plodnosti. Predstavuje nesmierne cenné dedičstvo. Na Slovensku máme dvadsaťštyritisíc vodných tokov rôznej veľkosti, okolo 1 470 prameňov minerálnych vôd. Povinnosťou nás všetkých je zachovávať toto prírodné bohatstvo a chrániť ho pre nasledujúce generácie. Hovorí to aj ústava našej republiky v článku 4, ale všetci dobre vieme, ako sa s prírodnými zdrojmi a nerastným bohatstvom, ktoré by mali byť štátnym vlastníctvom, nakladá.
● Vývoj vo svete jednoznačne svedčí o raste spotreby vody a o jej stále väčšom nedostatku, čo sa počas tohto „suchého roka“ prejavuje aj u nás – a v oblastiach, kde by sme to nečakali – povedzme i v Tatrách...
Tento problém skutočne zasahuje celý svet. Očakávané otepľovanie našej planéty tento problém ešte znásobí. Extrémnosť zrážok prináša katastrofálne povodne. Smäd je tiež hrozba. Trpia ním celé etniká. Preto sa treba zaoberať vodou komplexne na vedeckej a overenej úrovni. Kvázi odborníctvo či šarlatánstvo, ktoré vidíme aj u nás – a v médiách dostáva neprimeraný priestor – tu nemá miesto.
Začiatkom deväťdesiatych rokov stratilo vodné hospodárstvo rezortné ministerstvo – prvá morová rana. Odvtedy sa poneviera ako popoluška či chudobný príbuzný najprv po ministerstve pôdohospodárstva a teraz na ministerstve životného prostredia. Ďalšou morovou ranou bolo, že do funkcií po revolúcii nastúpili ľudia, ktorí si mysleli, že sú ekológovia a pasovali sa za záchrancov životného prostredia. Dobre by bolo vytiahnuť články, ktoré vtedy písali – trebárs o následkoch vodného diela Gabčíkovo. Lenže toto nijaký novinár neotvorí, nikto sa s tým nezaoberá. A našli by sa v tých textoch aj podnety na trestnoprávnu zodpovednosť ich autorov. Jasne by sa ukázalo, aké ujmy a škody vznikli práve ich pričinením. Katastrofickými scenármi napĺňali celé knihy, seriózne prognózy onálepkovali ako paškvily, skutočných odborníkov znevažovali, degradovali na outsiderov a vykresľovali ich div nie ako záškodníkov. To sú dve morové rany. Tou treťou je, že podľa často omieľaného hesla: Štát je najhorší vlastník, pričinili sa o takzvanú transformáciu aj vo vodárňach a kanalizáciách. Pritom sa novým majiteľom predávali či doslova darovali kompletné výrobné zariadenia na zásobovanie obyvateľstva vodou a odkanalizovanie. Ak si niekto pozrie, ako sa vyvíjali ceny vodného a stočného, zistí, že platíme desiatky násobkov tej ceny, ktorú sme platili začiatkom deväťdesiatych rokov. Kam idú tie peniaze? To by bolo zaujímavé odhalenie. Platy generálnych riaditeľov takto transformovaných vodární a kanalizácií sú násobky miliónov ročne. A rovnako štedro sa sype konateľom, členom predstavenstiev, dozorných rád. To je výborný biznis podnikať s cudzím dielom, ktoré im padlo ako pečený holub do úst. Navyše Európska únia dáva do vody, teda na budovanie kanalizácií a vodovodov, enormné prostriedky. Ale na veľkú vodu sa absolútne zabúda. To sú tie morové rany.
● Aké by bolo podľa vás riešenie?
Vodné a lesné hospodárstvo treba zastrešiť, dať mu určitý štatút. Nemusí to byť hneď ministerstvo, ale mohla by to byť trebárs hlavná správa – tak ako má geodézia hlavnú správu, tak ako ju má geológia. Toto presadzujú starešinovia ako som ja. Potom by bolo aj transparentne vidieť, koľko prostriedkov vodné hospodárstvo dostalo, ako s nimi hospodárilo a na čo ich použilo.
● Spomíname veľké stavby a veľkú vodu, ale situácia v niektorých regiónoch je taká, že sa ľudia pomaly prestávajú umývať...
Žiaľ, musím súhlasiť. Celé rodiny sa kúpu v raz napustenej vani. Kým vo svete spotreba vody stúpa, u nás klesá a v niektorých oblastiach je už naozaj pod úrovňou hygienickej potreby stanovenej Organizáciou spojených národov. Príčiny nájdete pri pohľade na účet za vodu...
● Použili ste pekné označenie slovanských vladykov – starešinovia. Rada starších, bielovlasí kmeťovia so životnou múdrosťou, s rozvahou a so skúsenosťami. Vo vašom prípade s týmto prirovnaním možno vrelo súhlasiť. Vám dali vodu do vienka tuším už sudičky...
Zrejme sa mi stala osudovým znamením už narodením pri Čiernej vode v Bernolákove. Ako riaditeľ investorského štátneho podniku Vodohospodárska výstavba v Bratislave som v prvom rade zohľadňoval potreby a záujmy štátu. A úlohou štátu je aj zabezpečiť dostatok i dostupnosť vody. Široká verejnosť neregistruje, že na úpravu jedného litra mlieka treba štyri až šesť litrov vody, na vypratie desiatich kilogramov suchej bielizne spotrebujú práčovne štyristo až šesťsto litrov vody a milovníci piva ani netušia, že na hektoliter ich nápoja minie pivovar tisíc až dvetisíc litrov vody. Spotreba vody neustále rastie aj v poľnohospodárstve a jedným z dôvodov je zmena klimatických podmienok. Ale o tom sme už hovorili.
● Spomenuli ste pseudoodborníkov, ktorých rozhodnutia, konanie a iniciatívy priniesli a prinášajú viac škôd ako úžitku. Mnohí za sebou zanechali poriadnu paseku. Málokto im v kritických vystúpeniach, polemikách a obranných článkoch vymyslel toľko prívlastkov čo vy: samoregulovčíci, riečnosietiari, zamatkozemci, daphnisti...
V internete som dávnejšie čítal článok jedného z nich – predstaviteľa známeho lesoochranárskeho združenia na východe republiky. Píše, že najväčšie povodne nás ešte iba čakajú. Súhlasím s ním, ale nie pre tie dôvody, ktoré uvádza. Títo „vlci“ využívajú svoj veľký vplyv na médiá, pôsobia na ľudí, šíria demagógiu. Hlásajú čosi, čo nemá nič spoločné s vedou ani s ochranou životného prostredia. Najúčinnejším spôsobom, ako sa brániť povodniam, je schopnosť prírody zadržiavať zrážky. Nie je však jediný, ako to predostiera. Odmietam názor, že povodniam sa dá zabrániť. Človek môže len zmierniť ich výskyt čo do počtu a znížiť množstvo škodlivej vody. Na to je však potrebné interdisciplinárne úsilie, spojenie odborníkov aspoň z troch rozhodujúcich rezortov. Nikto nespochybňuje, že prvotnou a najlepšou ochranou proti povodniam, zároveň aj najlacnejšou, je prirodzené vsakovanie zrážok do pôdy. Mala by to byť tretina z celkového úhrnu. Druhá tretina by mala odtiecť a tretia sa odpariť. To platí pri priemerných zrážkach. Ak sa však ich úhrny dostanú do nadnormálu, potom táto úmera prestáva platiť. Pôda nestačí prebytočné množstvo vody akumulovať, nestačí ani proces odparovania, príroda sa pozabudne „samoregulovať“, veľké množstvo zrážok sa dostane do tokov, ktoré ju nestačia odvádzať, voda opúšťa korytá, nastáva povodeň...
● Mená niektorých predstaviteľov ochranárskych iniciatív a združení pred vami radšej ani nespomínať...
Na Slovensku sú organizovaní v bezmála stovke rôznych nadácií, v spolkoch, zväzoch, úniách, domácich aj zahraničných, bohatých aj nebohatých, v niektorých prípadoch aj chudobných, hlasných aj menej hlasných. Prívlastkov by bolo habadej, netreba ich vyratúvať. A nemienim zvyšovať popularitu ich vlajkonosičom. Poviem to takto – bojím sa ľudí, čo majú zošnurované myslenie. Zaškatuľkovaný názor je na škodu a nie na osoh ochranárskemu hnutiu. Každú situáciu v prírodnom prostredí, v krajinnom reliéfe, treba posudzovať individuálne. Preto sa vodohospodárstvu učíme na vysokých školách príslušného smeru. Dobrý úmysel na to nestačí.
● Slovensko sa označuje za strechu Európy. Čo z tohto nadhľadu vidí odborník a čím by rozšíril vodohospodársky obzor bežnému pozorovateľovi?
Pri pohľade na mapu nášho územia zistíme, že k nám priteká len jedna vodnatosťou významná rieka. V priemernom vodohospodárskom roku pretečie Dunajom v bratislavskom profile sedemdesiat miliárd kubických metrov vody. Hydrologický režim u nás charakterizuje veľký pozdĺžny sklon riek s prudkým odtokom najmä veľkých vôd. Problémy, ktoré spôsobuje nestálosť prietokov a vysoká miera povrchového odtoku, si vyžadujú regulačné opatrenia. Snahou slovenských vodohospodárov je zachytiť čo najväčšie množstvo vody v povodí a prerozdeliť ho tak, aby sa podľa potreby dalo využiť počas celého roka. Na tento cieľ slúžia najmä vodné nádrže. Máme päťdesiat štyri veľkých vodných nádrží s objemom nad milión kubíkov vody. Ich úlohou je aj eliminovať povodne.
● Nenastal už čas, aby prevážili odborné pohľady nad tými, ktorým sme venovali väčšinu priestoru tejto debaty?
Zasahovanie samozvaných odborníkov do problematiky vody by malo skončiť čo najskôr. Verím, že kompetentní činitelia oddelia – ľudovo povedané – zrno od pliev a podporia komplexné odborné riešenie vodohospodárskych problémov aj u nás. Ako sa ukazuje, neodborné zásahy a zanedbanie nevyhnutných úprav nezostane bez trestu. Aj vo vodnom hospodárstve platí niekoľkonásobne, že škodám treba predchádzať. Je to lacnejšie a zodpovednejšie.
● Aký je váš pohľad na 24. október 1992, keď zaznelo ono povestné: Sypte!
Oni odmietli prehradiť Dunaj, my sme ho prehradili napriek pštrosej politike našej vtedajšej vlády. Oni odmietli stavať spoločné vodné dielo garantované podpísanou medzinárodnou zmluvou, my sme svoju časť dostavali. Oni odmietajú rešpektovať rozhodnutie medzinárodného súdneho dvora v Haagu o platnosti tejto konvencie a vyhýbajú sa jej plneniu, my azda urobíme všetko pre to, aby sa tento dlhoročný spor uspokojivo uzavrel.
● A celkom na záver...
Je nevyhnutné, aby si Európa uvedomila, čo sú jej priority, a aby riešila zásadné veci.