NEKROLÓG
Štefanovi KVIETIKOVI nikdy nebol ľahostajný osud slovenského národa
Pred necelým rokom oslávil okrúhle jubileum ‒ deväťdesiatku. Ďalších narodenín, ktoré ho čakali v máji, sa už, žiaľ, nedožil. Deň po prvom jarnom dni 21. marca prišla správa, že obľúbený slovenský herec divadelných, filmových i televíznych diel Štefan KVIETIK navždy odišiel. Jeho smrť zasiahla nielen jeho pokrvnú rodinu, ale aj širokú rodinu jeho priaznivcov. Aj keď ho diváci, ktorí pre jeho herecké majstrovstvo chodili do divadiel v Martine i v Bratislave, či návštevníci kín, ale aj diváci pri obrazovkách, vídali posledné roky len prostredníctvom záznamov, nezabudli na neho. Veď to sa ani nedá. I ja som v medailóne k jeho deväťdesiatym narodeninám použila titulok Na veľké osobnosti sa nezabúda. Docent Štefan Kvietik, ArtD., takou osobnosťou bez zaváhania bol.
Príťažlivým mužným zjavom, nezameniteľným zvonivým hlbokým hlasom, sugestívnymi výkonmi a širokou škálou hereckého prejavu si získal srdcia už v martinskom Armádnom divadle, kde začínal, ale aj počas tri a pol desaťročného pôsobenia v Činohre SND v Bratislave (1959 ‒ 1994). Stihol tu vytvoriť celú plejádu postáv zložitých a rozporuplných charakterov, na aké sa môže podujať len ozajstný majster hereckého kumštu.
■ FILMOVÉ ROLY
Okrem divadelných kreácií sa vryl do pamäti divákov aj celovečernými filmami ‒ Na pochode sa vždy nespieva, Skalní v ofsajde, Boxer a smrť, Havrania cesta, Prípad pre obhajcu, Majster kat, Niet inej cesty, kde stvárnil Ľudovíta Štúra, Medená veža, Hriech Kataríny Padychovej, Skrytý prameň, Kto odchádza v daždi, Červené víno, Tisícročná včela, Sedím na konári a je mi dobre či Tábor padlých žien podľa predlohy románu Antona Baláža, kde stvárnil veliteľa tábora… Jeho filmografia obsahuje vyše štyridsať titulov hraných filmov, k tomu množstvo televíznych inscenácií. Úctyhodný počet nahrávok urobil aj pre Slovenský rozhlas. V spolupráci s publicistom a naším kolegom Jánom Čomajom vyšla vo vydavateľstve Slovart v roku 2009 memoárová kniha Život bez opony.
■ V POSLANECKÝCH LAVICIACH
Po nežnej revolúcii sa stal nezávislým poslancom za Slovenskú národnú stranu a istý čas predsedom výboru NR SR pre vedu, vzdelávanie a kultúru. Ako sám priznal, do politiky nešiel preto, aby urobil v nej kariéru. Oslovil ho politický subjekt, ktorý v tom rozhodujúcom čase mal jediný vo svojom programe samostatnosť a zvrchovanosť Slovenska. Osud a história nášho národa mu nikdy neboli ľahostajné. Preto kandidoval za stranu SNS ako nezávislý poslanec. Ako ukázal čas, dočkali sme sa paradoxu. Mnohí, ktorí boli proti vzniku Slovenskej republiky, dokonca verejne proklamovali, že by nikdy nechceli byť v pozícii reprezentácie Slovenska, bez mihnutia oka prijímajú pozície vysokých štátnych úradníkov a na rôznych postoch zastupujú krajinu, ktorá, chvalabohu, vznikla aj proti ich vôli.
SNS ho pri prvých slobodných voľbách navrhla na funkciu prezidenta vtedajšej ČSFR. O kandidatúre sa dozvedel až z rozhlasu, volal mu dokonca sám Alexander Dubček a chcel vedieť, či kandidatúru prijme. Ubezpečil ho, že také ambície nemá a vyslovil rozhodný zápor. Aj keď bol pokrstený katolík, hlásil sa k evanjelickej rázusovskej tradícii. Táto veľká osobnosť nášho národa ho hlboko oslovila svojou celoživotnou filozofiou, založenou na princípoch človečenstva, tolerancie a ľudskosti, s ktorými žil ako cirkevný, verejný a politický činiteľ. Atribúty, ktoré tak veľmi absentujú v celosvetovom spoločenstve ľudstva.
Viackrát si zahral nekompromisných až tvrdých chlapov, no ako sa vyjadril, jeho súkromný postoj bol síce v niektorých prípadoch nekompromisný, ale tvrdosť v pravom slova zmysle nebola jeho charakterová vlastnosť. V istých situáciách vyžaroval skôr opak. Pôvodne chcel byť lekárom, no nepriaznivé okolnosti zmenili jeho mladícke sny. Rodičia mali v tom čase nejaký majetok, takže ich zaradili do kategórie kulakov. Začal teda študovať na škole iného zamerania, ako pôvodne chcel. Pritom všetkom mohol hovoriť o niekoľkých šťastných okolnostiach. Július Pántik bol jeho rodák z Plachtiniec, dal mu prvé informácie o štúdiu herectva na VŠMU.
Poslúchol ho a išiel na prijímacie skúšky. Na čele VŠMU stál vtedy rektor Andrej Bagar, pre ktorého predpoklady talentu a daností mladého človeka boli viac ako priložené kádrové materiály. Rodičia našťastie mali pochopenie pre tento vážny životný krok, veď sami hrávali v ochotníckych predstaveniach v Plachtinciach. Po skončení štúdia namiesto vtedy povinnej vojenskej služby nastúpil do Armádneho divadla v Martine. Prišiel do vynikajúceho súboru, čo mu poskytlo šancu na prvé profesionálne kroky.
V súbore pôsobil režisér Dezider Janda, ktorého po krátkom čase ako herec presvedčil. Kvietik ho v postavách nesklamal a zaslúžil sa o to, že jeho zverenec dostal angažmán do SND v Bratislave. Po dvoch rokoch nastúpil do činoherného súboru našej prvej scény. Vážil si túto ponuku, zvlášť že ju dostal v čase hviezdnej zostavy či už hercov, režisérov, výtvarníkov, ale aj ostatných pracovníkov Národného divadla.
Bratislavskú divadelnú kariéru začal náročnou úlohou Shakespearovho Macbetha. No režiséri ho obsadzovali aj do úloh, ktoré mali úsmevný charakter, ako trebárs hra Gadžovia. Hrali ju na Malej scéne SND, a to s pomerne veľkou nadsádzkou. Ľudia sa po celý čas zabávali a smiali, aj keď téma a dej tejto hry neboli až také zábavné. Bol to skôr smiech cez slzy…
■ BOXER A SMRŤ
Súčasne s divadelnou kariérou sa mu darilo aj u filmárov. Jeho prvým celovečerným filmom bola snímka Na pochode sa vždy nespieva (1960). Filmovou hviezdou sa stal po uvedení hraného filmu Petra Solana Boxer a smrť (1962). Ide o príbeh väzňa, ktorého si veliteľ koncentračného tábora vyberie ako sparingpartnera na tréning v ringu. A či bol dostatočne zdatný pästiar? Zvykne sa hovoriť „som vďačný osudu“, ale on bol vďačný aj režisérovi Petrovi Solanovi, ktorý mu postavou Kominka poskytol veľkú hereckú príležitosť a odštartoval jeho filmovú kariéru.
Pravdaže, maximálne sa usiloval pripraviť na pravdivé stvárnenie tejto postavy i po fyzickej a športovej stránke. Poctivo tri razy do týždňa trénoval box. Vedel, čo ho čaká. Uvedomoval si, že len dokonalá fyzická príprava mu dovolí v plnej miere a hĺbke zmocniť sa vnútorného psychického sveta postavy. Tomuto úsiliu podriadil všetko ‒ od chudnutia po nezdravé priberanie, aby sa zachovala kontinuita vývoja danej postavy aj z tejto stránky.Dá sa povedať, že bol dvorným hercom režiséra Martina Hollého a na spoluprácu s ním si rád spomínal. S osobnosťou režiséra Martina Hollého sú spojené Kvietikove najplodnejšie herecké roky pred filmovou kamerou. Ich vzťah bol prepojený vzájomnou dôverou, toleranciou, rešpektovaním názorov a postojov toho druhého. A tak zákonite vyústil do celoživotného úprimného priateľstva, ktoré navyše upevnili rodinnými vzťahmi.
■ SERIÁLOVÝ BARÓN
Ani v televíznej tvorbe nestál Štefan Kvietik bokom ‒ nezabudnuteľný, odvážny barón von Goldring zo seriálu Sám vojak v poli, pracovitý a čestný Urban Habdža z Červeného vína či rozvážny a múdry Samo Pichanda z Tisícročnej včely. Vo všetkých troch tituloch mal možnosť prejaviť vďaku a vysloviť obdiv k toľkým umeleckým osobnostiam nášho slovenského filmového umenia.
Iba niekoľko dní pred vstupom okupačných vojsk 14. augusta 1968 prevzal Štefan Kvietik z rúk Dubčekovej vlády titul zaslúžilý umelec. Dnes sa takýto titul dosť podceňuje. Nevrátil ho však. Vážil si ho, tak ako si vážil každé ocenenie, ktoré hodnotí jeho celoživotnú hereckú prácu a vypovedá o nej. Bol pedagógom na Vysokej škole múzických umení a pripravoval poslucháčov herectva na ich budúce povolanie.
Prijal ponuku učiť z jediného dôvodu ‒ a to bol najmä jeho úprimný vzťah k mladej generácii. Chcel prostredníctvom svojich skúseností sprostredkovať informácie o profesii, ktorá naplnila jeho život, a poskytnúť ich tým talentovaným, ktorí sa rozhodli podstúpiť túto ťažkú tŕnistú, ale prekrásnu životnú púť
■ HERECKÁ ŠTAFETA
Nebol mu ľahostajný rast a osud mladých umelcov, ktorí preberajú hereckú štafetu. Uvedomoval si, že jednou z priorít každého kultivovaného národa je vzdelanie a kultúra. Vždy sa usiloval o to, aby sme patrili medzi kultúrne národy. Nádejal sa, že príde čas, ktorý dá šancu naplno uplatniť sa a rozvíjať aj mladej hereckej generácii svoje schopnosti a talent. Keď učil na vysokej škole, netušil, že raz v jeho šľapajach bude pokračovať vnuk Matúš.
Ten sa spočiatku len nenápadne objavoval v menších postavách, v súčasnosti ho môžu diváci vidieť vo veľkých projektoch. Jednak na javiskách viacerých divadiel, ale aj v televíznych filmoch a seriáloch. Nášmu jedinečnému hercovi zložitých a charakterovo bohatých postáv Štefanovi Kvietikovi odovzdali na festivale Artfilm v Trenčianskych Tepliciach ocenenie Hercova misia a jeho meno je umiestnené na tamojšom Moste slávy medzi najvýznamnejšími našimi i zahraničnými hereckými osobnosťami. Pribudli aj ďalšie ocenenia, medzi nimi Rad Ľudovíta Štúra.
Štátne vyznamenanie pri príležitosti 12. výročia prijatia Ústavy SR si hlboko vážil aj preto, že nesie meno veľkej osobnosti slovenského národa.Herec a pedagóg, v rokoch 1990 ‒ 1994 poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, zaslúžilý umelec (1968), ocenený štátnym vyznamenaním Radom Ľudovíta Štúra II. triedy (2004), poctený označením Osobnosť televíznej obrazovky a zaradením do Siene slávy (2010), pamätnou žulovou dlaždicou na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom, predtým Divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave (2013), tiež cenou Trebia za celoživotné dielo, prežil hodnotný a bohatý umelecký aj osobný život. A aj keď sa svojho jubilea ‒ deväťdesiatych narodenín ‒ 10. mája už nedožil, u vďačných divákov bude pamiatka na neho rezonovať stále.
Anna SLÁVIKOVÁ – Foto: archív
