Zhováral sa Ivan BROŽÍK - Foto: autor
● Pochádzate z učiteľskej rodiny, aký vzťah vám dalo toto prostredie k hodnotám, ako sú vzdelanie či múdrosť?
Môj otec mal niekoľko životných kréd a jedno z nich bolo – vyber si aj takých priateľov, ktorí ťa nebudú len počúvať, ale od ktorých sa môžeš mnohé naučiť. Ako partnerov do života si treba vyberať múdrych ľudí. Otec vždy hovoril – nie je bohatý ten, kto veľa má, ale ten, kto veľa vie a veľa z toho rozdá.
● Spomínate otca – akú hodnotu majú vo vás spomienky na priestor, odkiaľ človek pochádza? Môže mať rôzne mená a stelesnenia: rodičia, domovina, rodisko, rodný kraj, vlasť...
Pre mňa je Trenčín, v ktorom som sa narodil, a Ilava – mesto môjho otca, veľká a krásna časť mojej osobnej histórie. Otec mi mnohé odkázal, aj v knižnej podobe. Teraz som ja opatrovníkom i nasledovníkom našej rodinnej knižnice. Verím, že do nej aj prispejem v spomienkach na kraj môjho detstva. Pochádza z neho mnoho známych a významných ľudí.
● A čo skromnosť versus generálny riaditeľ, nie vždy sme svedkami toho, že by sa takáto vlastnosť dala prisúdiť ľuďom s vysokým funkčným postavením.
Na to sú potrebné očistné procesy. Takáto funkcia človeka neraz posúva až do akejsi arogantnej roviny. Preto je dobré a správne mať nejakú sebareflexiu. Má viaceré podoby. Môže ju predstavovať viera, môže to byť nejaké dobré partnerstvo, kombinácia viacerých okolností, ale napríklad aj práca pre charitu. To mnohým ľuďom pomáha. A ľuďom predsa treba pomáhať. Pretože, ak existujú príbehy, ktoré sa odohrávajú blízko nás a nevidíme ich v realite ozajstného života, potom je čas na sebareflexiu. Kde sú moje problémy oproti takýmto osudom, aký som ja vlastne šťastný, aký veľký dar som ja dostal... Pokora je dnes fenomén, žiaľ, nie veľmi zastúpený. Môj mediálny obraz asi nie je o pokore, ale verte mi, sú veci, ku ktorým a pred ktorými mám veľkú pokoru.