Do dobovej romantickej spisby vniesol štúrovský historizmus a svoju estetickú erudíciu
Text a foto Igor VÁLEK
Prozaik, básnik, literárny kritik a presvedčivý pedagóg, či ak chceme zo širšieho pohľadu pôsobnosti – osvetár v najlepšom zmysle obsahu slova. Toto všetko bol Ján Kalinčiak. Vždy do poslednej bodky, do samotnej podstaty ktorejkoľvek „profesie“ a jej nezištného napĺňania.
Vône kvetov z Turčianskej záhradky sa Ján Kalinčiak nadýchol prvý raz 10. augusta 1822 v Hornom Záturčí, kde sa narodil v zemianskej rodine Jána a Terézie, rodenej Ruttkayovej. Ako vo vlastnom životopise uvádza: „... kde bol môj otec kňazom evanjelickým ... podľa otca pochádzam z Oravy, a to z Párnice, podľa matky z Turca, z Vrútok, veľkej to zemianskej dediny turčianskej ... Za chlapectva som sa u starej matky na Vrútkach, od Záturčia neďaleko, mnoho zdržiaval, a cvičil som sa v cnostiach kortešských i vpil som do seba spôsob zmýšľania nášho zemianstva.“
Prvé školské roky absolvoval v rodisku a neďalekých Necpaloch; od roku 1831 už „dral“ lavice v Liptovskom Jáne a potom na Gemeri. Keďže odmalička mal Janko zjavnú chuť na štúdium i bystrú hlavu a podporovali ho aj osvietení rodičia, už v roku 1836 ho bolo vidieť v hlúčiku rovesníkov medzi múrmi Evanjelického lýcea v Levoči. Ako píše: „... zaviezol ma otec do Levoče, do školy, aby som sa i tej nemčine podučil... V Levoči sa vo mne začalo povedomie národné rozvíjať.“
Od roku 1839 študoval v ešte chýrečnejšom vzdelávacom ústave – v bratislavskom lýceu. V centre rozkvitajúceho slovenského povedomia, kde prítomnosť Štúrovho ducha zapaľovala i rodiacu sa národnú inteligenciu. Práve tu, v prajnej atmosfére ideovej spolupatričnosti sa pustil do vlastnej tvorby literárnych textov, ku ktorej mal prirodzené danosti podporené pracovitosťou.
■ TALENTOVANÝ ŠTUDENT
Talentovaný študent počas jedného roka „suploval“ prednášky z rímskej histórie i latinčiny. Ba Kalinčiakovo prednášanie bolo také dobré, že si ho všimol a pochválil ho zaň aj dozorca evanjelickej cirkvi Karol Zay. Pravda, tento gróf zo Štúrovho rodného Uhrovca (takmer po celý život i zarytý zástanca maďarizácie) si neodpustil zdvihnutý prst: Kalinčiak je „attaché – pridelenec Štúrov!“.
Ďalšie kroky nášho „školára“ viedli do nemeckého Halle. Na miestnej univerzite podbíjal svoje študentské čižmy filozofiou a históriou. Znalosť nemeckého prostredia ho zaviedla medzi kopce a dolinky Štiavnických vrchov do domácnosti rodiny Landererovcov vo Vindšachte (dnes Štiavnické Bane), kde už povýšil: zo študenta na vychovávateľa. To už do života Jána Kalinčiaka naplno zasiahlo dlhoročné priateľstvo i vzájomná úcta s generačným vodcom inteligencie Ľudovítom Štúrom. Hoci miestami „korenené“ i obdobiami napätia, stačí spomenúť Kalinčiakovu – Štúrom dlho vytýkanú! – neúčasť na dobrovoľníckych výpravách.
■ DOOPATROVAL ŠTÚRA
Ešte v roku 1846 sa Kalinčiak stáva riaditeľom Evanjelického gymnázia v Modre. Teda v tom malokarpatskom mestečku, ktoré bolo riadením osudu zanedlho posledným míľnikom na ceste Štúrovho života. Treba pripomenúť, že po smrti brata Karola (1851) a jeho dobrovoľne (rozhodol sa vychovávať sedem osirotených bratových detí) násilnom (policajný dozor a prenasledovanie) „utiahnutí“ sa medzi miestne vinohrady nemal Ľudovít bližšieho a úprimnejšieho priateľa ako práve Kalinčiaka. Bývalý žiak – a teraz už i rovnoprávny spolupracovník – bol i svedkom Štúrových posledných chvíľ.
„(Štúr) bol mi potom ustavičným priateľom; neraz hľadal útulok u mňa:, Janko môj, duša moja je smutná až k smrti, slovami evanjelia hovoriac. I nazhovárali sme sa, kým tma z duše jeho nezišla. Ja som ho opatroval v nemoci, ja som bol jeho dôverníkom, ja som ho pochoval – pri pomoci našich priateľov. Pomáhal som mu často v jeho prácach; tak sme spolu prešli národné spievanky slovanské cyrilikou písané, keď on ich sám v zime pre slabosť očí prejsť nemohol; ba ja som prepracoval dielo jeho ‚O národních písních a pověstech plemen slovanských‘ do češtiny, ktoré na môj návod česky vydali,“ uvádza Kalinčiak
Vráťme sa k nášmu Turčanovi – Modranovi, ktorý popri riaditeľovaní až do roku 1858 vyučoval latinčinu, nemčinu i maďarčinu. Už prichádzajúci do stredného veku, s povestnými fúzmi pod citlivým literárnym nosom, akoby sa trochu vrátil do mladých bratislavských rokov. Predsa však nebolo putovania dosť, osud ho spomedzi modranských vinohradov ešte raz „posunul“ na šachovnici života ďalej od Turca. Na západ. V rokoch 1858 – 1869 bolo jeho ďalšie riaditeľské miesto v nemeckom Evanjelickom gymnáziu v Tešíne, z ktorého odchádza ako predčasne penzionovaný. Kruh Kalinčiakových ciest sa uzavrel v roku 1869, keď sa definitívne presťahoval do rodného (za taký ho možno označiť v súvislosti s dnešným postavením Záturčia) Martina. Tu ešte krátko pôsobil ako redaktor literárneho mesačníka Orol a na jeho krídlach odletel 16. júna 1871 (čo dnes pripomína pamätná tabuľa na priečelí budovy Neografie stojacej na mieste domu, kde dodýchal) za ľudskými druhmi i mnohými literárnymi hrdinami. Pamiatke Janka Kalinčiaka sa aj dnes môžeme pokloniť na Národnom cintoríne, kde v tieni storočných stromov sníva svoj večný sen romantika o spravodlivosti pre Slovákov...
■ TVORIVÉ PLODY
Pred cestou po stopách Kalinčiakovho diela sa pristavme pri dvoch citátoch. Štefan Krčméry napísal o jeho historických prózach (najvýznamnejšej a zároveň najzáslužnejšej časti diela), že „priestorom a časom preoráva Slovensko najvýraznejšie, temer až programovite“. Janko (nebojte sa, nejde pri tomto oslovení o prehnanú familiárnosť, veď sám Kalinčiak si zvolil i tento literárny pseudonym) vo svojej romantickej povesti Láska a pomsta (1858) napísal aj takéto slová, priam „definíciu“ tvorivého zámeru: „Bo všade pusto v krajinách našich, nikde ti nepovedia, to a to sa tu robilo, to a to sa tu stalo a tak bys sa nazdal, že tu večná smrť, večná nečinnosť panovala. V predošlosti ľudu tatranského nevidíš nič, čo by potomka hrdosťou napomínalo na skutky predkov zapadlých, na snovanie a pretriasanie myšlienok o pozdvihnutí a zvelebení v sebe a rode svojom hodnosti ľudskej. V prítomnosti (neľahkej druhej polovice 19. storočia – I. V.) zas opustený je ten ľud a ten kraj od celého sveta, ba i sám seba opúšťa akoby všetko, čokoľvek je v ňom dobrého, preč z neho ďaleko do cudzieho sveta chcelo utiecť... A hoc nič nepočuješ o predošlosti predkov, predsa zrúcaniny zborených zámkov svedčia, že tu bolo dakedy hýbanie, a to mohutné; hoc tu nemáš palácov slávy a skvelosti svetskej, predsa sama príroda si tu vystavila pomníky svojej slávy a veleby...“
Autorské krédo, priam brilantne formulovaný (a postupne celým dielom i dôsledne napĺňaný) program! Dajme tomu o polstoročie neskôr by sa takýmto myšlienkam hovorilo manifest a podpisovali by sa pod ne tvorivé skupiny, ak nie rovno celá generácia! Treba si uvedomiť, že ide o dielo všestranne nadaného človeka, zberateľa historických povestí i autora sprvu básní a potom próz, na stvárnenie ktorých si vyberal námety s jasným cieľom: konaním postáv pod vplyvom (najmä pozitívnych emócií) účelne i pútavo vyzdvihnúť a ukázať na presadenie sa slovenského národného živlu v často nežičlivej dobovej realite a súvislostiach. Takými sú napríklad jeho charakteristické romantické prózy z rôznych končín Slovenska (a deje v nich, súvisiace s otázkami postavenia Slovanstva a či Slovenska a Slovákov v období vlády kráľa Mateja Korvína, protitureckých bojov a neskôr i Uhorsku jeho vlastných skúseností) Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky, Mládenec slovenský, Serbianka, Svätý Duch, Knieža liptovské, Orava, Láska a pomsta, Mních... Mnohé z nich vyšli v prílohe Slovenských národných novín Orol tatranský a takto svojho tvorcu pasujú medzi prvých nositeľov novej podoby kodifikácie slovenčiny v praktickom literárnom priemete. Zároveň ide o najrozsiahlejšiu a najvýznamnejšiu časť slovenskej romantickej prózy vôbec, do ktorej vniesol štúrovský historizmus a sám prejavil vysokú všestrannosť a mimoriadnu erudíciu v estetike. Dejovo sú Kalinčiakove prózy zasadené do obdobia vlády kráľa Mateja Korvína a protitureckých bojov. Kým Kalinčiakove prózy napísané v 40. rokoch 19. storočia ( Králův stůl, Bozkovci, Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky, Mládenec slovenský, Svätý duch) majú romantický charakter, konanie postáv je tu motivované silnými vášňami, neskoršie práce (Knieža liptovské, Láska a pomsta, Reštavrácia, Mních, román Orava) nadobúdajú realistické tendencie. Spracúval námety z uhorských dejín, z rôznych končín Slovenska, nastoľoval osobné a spoločenské problémy. Prezentoval ironický pohľad na zvyšky slovenského zemianstva v čase jeho historického úpadku. Prejavil všestrannosť. Jeho cieľom bolo vytvoriť historickú novelu a položiť základy umeleckého štýlu v próze.
■ BRILANTNÁ SATIRA
Osobitné postavenie v celom kontexte Kalinčiakovej tvorby má nenapodobiteľná Reštavrácia, sfilmovaná (a podnes medzi všetkými generáciami Slovákov populárna) ako Zemianska česť... Brilantná humoreska, v ktorej zemianstvo predstavuje cez trpko-smiešny pohľad zacielený na jeho typických predstaviteľov a počas typických (chcelo by sa napísať učebnicových) okolností. Ukazuje, samozrejme v zhode s historickou pravdou!, že ako trieda dohrali svoju spoločenskú úlohu. Ba ide smelo ešte ďalej tvrdiac, že zemianstvo patrí skôr do múzea ako do reálneho života. Janko Kalinčiak okom skúseného literáta vybadal, že všetko zamýšľané môže s mimoriadnou účinnosťou ukázať na výnimočnej (hoci opäť typickej) udalosti. Takou boli nepochybne voľby župných funkcionárov, nazývané dobovo aj „reštavrácia“. Na pomerne širokom plátne deja maľuje a pranieruje celý priebeh volieb ako samoúčelnú komédiu. Bláznivú fresku, v ktorej niet takmer ani štipka vážnosti, ktorú by si takáto udalosť v živote spoločnosti určite zaslúžila. Plytká prestíž zemianskych strán, obžerské a pijanské orgie, to boli totiž jediné záujmy vo voľbách, kde platil len hlas zemana. Klamstvo, bezbrehé podvádzanie a akékoľvek vydieranie a podplácanie zas osvedčené prostriedky na dosiahnutie požadovaných výsledkov.
Kalinčiak neprifarbene i dôveryhodne ukázal, že bolo úplne jedno či zvíťazí strana kandidáta Bešeňovského a či Potockého, verejný život potečie ďalej vlastným korytom a nebude záležať na tom, kto zvíťazil.
Reštavrácia sa podstatne líši od predchádzajúcich autorových romantizujúcich a idealizujúcich predrevolučných prác. Ďalšou „kapitolou“ (rovinou) diela je využitie jazykového bohatstva obsiahnutého v prísloviach či prirovnaniach. Kalinčiak sa (v najlepšom slova zmysle) vytiahol ako neobyčajne vnímavý pozorovateľ hovorovej slovenčiny a jej ospevovateľ.
Pri pohľade na jeho literárne dielo nesmieme zabudnúť ani na významné teoretické a literárno-kritické práce. Aktívne vstúpil (v Hurbanovom časopise Slovenské pohľady v roku 1851) napríklad do jednej z najzávažnejších polemík v doterajších dejinách slovenčiny, do „bojov“ o Žehry napísané Jonášom Záborským. Dôležitá je aj Kalinčiakova recenzia knihy O národných povestiach a piesnach plemien slovanských od Štúra, ale aj Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča (1862). Tieto totiž predstavujú prvý hlboký rozbor Sládkovičovej tvorby, najmä eposov Marína a Detvan (vyšli v časopise Sokol), a dodnes sú významným pramenným materiálom aj pre súčasných literárnych vedcov a historikov. Pridajme ešte, že až v roku 1955 vyšla kniha spomienok Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi. Jej editorom nebol nikto iný ako náš Ján Kalinčiak.
V skratke môžeme zhrnúť, že ťažisko umeleckej tvorby Kalinčiaka je v próze a patrí k hlavným predstaviteľom jej romantickej podoby u nás. Úspešne do našej literatúry vniesol historické námety a dodnes jeho diela patria k najčítanejším v žánri i zo spomínaného obdobia slovenskej literatúry. Na Kalinčiakovom náhrobníku sú vytesané prorocké slová – Hranica života, ale nie lásky! Aktuálne sa žiada ich doplniť – Hranica života, ale nie zabudnutia!