Emil SEMANCO
Nestačil som sa čudovať, koľko špicľov sme mali kedysi v redakcii Smeny. Keď už zverejnili kadejaké zoznamy a sprístupnili všelijaké archívy, až sa mi zreničky pretočili, kto všetko v mojom najbližšom novinárskom okolí mal popri žurnalistickom ešte ďalší úväzok: Slovan, Sirota, Nový, Perla, Lipský, Opál, Stela...
V neveľkom redakčnom kolektíve vari šiesti či siedmi agenti! A ďalším kolegom štátna bezpečnosť predhadzovala všelijaké návnady a blyskáče, kto na ne skočí. Fuj – uľavím si hocikedy, len čo si na to spomeniem. Ešteže bolo na koho donášať!
Smenička vždy bola akousi blchou v kožuchu oficiálnej propagandy. Po Gryzlovovi, Kaliskom, Smolcovi, Čomajovi si dávali tajní na ten rebelantský plátok bacha. Normalizácia ako remeň – doslova. Neželám nikomu, aby sa bál vlastného tieňa... Také to boli časy a na ich kare za zvonenia kľúčov som sa nádejal, že už nebudú, že sa nevrátia. Preto som nevychádzal z údivu, keď hneď po Veľkej nežnej – ako ten prevrat posmechuje kolega Bančej – noví tajní bez hanby a hany začali verbunky opäť i v redakciách a ešte to aj inzerovali. Ako keby mal byť rozdiel medzi špicľovaním socialistickým a tým novým... siskárskym a kontrášskym. Ako vidieť, nie je. Pre mnohých v redakciách je spravodajstvo znova dvojúväzkové. Odpočúvaní, odpočúvajúci... Poslušní. Je mi akosi nedefinovateľne, ako krátko pred..., keď si pomyslím na tie menoslovy, na ľudí z brandže s ľavými a pravými menami.