POZNÁMKA
Ako sa odmieta podávaná ruka
Maroš M. BANČEJ
V ostatnom čase sa mi zdalo, ako keby dlhotrvajúce škriepky a animozita medzi spisovateľmi z jednotlivých spisovateľských organizácií pomaly ustávali a ľudia pera sa konečne púšťali do konštruktívnej diskusie. Neviem, možno ma takto optimisticky naladil knižný veľtrh Bibliotéka. Pár dní po Bibliotéke prišlo vytriezvenie. Do rúk sa mi dostal článok Petra Juščáka Spisovatelia pred ďalšou hrubou čiarou. Vyšiel v istom mienkotvornom denníku a ja som chvíľu hĺbal nad tým, akú že to hrubú čiaru má autor na mysli.
Nakoniec som skonštatoval, že hrubý je akurát tak štýl spomínaného komentára, kde sa autor z pozície „bojovníka za porozumenie, humanizmus a toleranciu“ naváža nielen do Spolku slovenských spisovateľov (SSS), ale aj do súčasného vedenia Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS) a dokonca spomína aj Slovenské národné noviny, ktoré podľa Juščáka robia na Obec spisovateľov Slovenska „mediálne útoky“.V decembri 1989 sa na mimoriadnom zjazde Zväzu slovenských spisovateľov, ktorý sa rozhodol očistiť svoju organizáciu od prednovembrovej komunistickej ideológie a transformovať sa na Spolok slovenských spisovateľov, odčlenila skupina účastníkov. Dôvodom bolo najmä ich animozita voči národným postojom väčšiny členov novovzniknutého SSS.
V článku Petra Juščáka nájdeme povinný nacionalistický cvik smerom na ideových odporcov, posilnený navyše formuláciou citujem: (matičné) vedenie spolku. Veď kopnúť si do Matice slovenskej je módne a v istých kruhoch doslova žiadané. Predsedu AOSS Ľuba Beláka neváha autor označiť ako „penzionovaného speváka“. Len tak medzi nami. Čo dnes ľudia vnímajú s väčším podozrením? Penzionovaného speváka alebo činného developera a obchodníka s realitami? Veď aj bolo všetko v poriadku, keď sa staré vedenie AOSS, v ktorom mal autor „hrubej čiary“ dôležitú, ba priam kľúčovú funkciu, bratsky dohodlo s „nacionalistami“ z bývalého vedenia SSS na zašantročení budovy na Laurinskej 2, patriacej spisovateľom.
A prečo ten medializovaný výkrik? Žeby kvôli trestnému oznámeniu na neznámeho páchateľa? Nie, to sa prešlo cudným mlčaním. Zástupným dôvodom je to, že sa „penzionovaný spevák“ Belák opovážil ponúknuť členom Obce spisovateľov Slovenska, ktorej je Juščák predsedom, priestor v Literárnom dvojtýždenníku. Opakujem členom, nie vedeniu... Išlo a ide tu zrejme o v úvode spomínanú diskusiu a vzájomné hľadanie spoločných postupov voči príslušným štruktúram, nech sú akejkoľvek straníckej príslušnosti, keďže spisovatelia za posledných dvadsať rokov prišli takmer o všetko, a nie je to len kaštieľ v Budmericiach. No nič, predseda Obce rozhodol. Aj tak sa dá opľuť podávaná ruka. Ostatne, sám Peter Juščák vo svojej knihe Som Ťukot píše: „Aj vzdelaný a múdry sa môže zaseknúť – ako Halali, a to je hotové nešťastie. Môžeš s ním hovoriť o čomkoľvek, ale keď dôjdeš k jeho ‚tvrdej téme‘ – je koniec. Rozum ide nabok, zásek je zo železobetónu.“ Toto mal autor napísať do perexu svojej „hrubej čiary“ a hneď by bolo všetko jasné.