AKO BOLO, ČO BOLO
O putujúcich antibiotických kurčatách
Peter VALO
V ostatnom čase sa často stretávam s traumatológom Milanom Očenášom, ktorý strávil osem penzistických rokov ako aktívny chirurg v najzaostalejších častiach Afriky. Celkom si tam zvykol. Náš popredný traumatológ sa musel odtiaľ vrátiť pre problémy so srdcom. O jeho chorobe tamojší lekári nemali ani poňatia. Nebolo tam jediného odborníka, ktorý by niečo vedel o arytmii. V Južnom Sudáne alebo v Burundi totiž takéto choroby neexistujú.
Samotný Milan Očenáš nevidel za celý čas ani jeden infarkt myokardu a zriedka sa stretol aj s rakovinou.
Zdravotné problémy domorodcov súviseli s tropickými chorobami, ktoré boli vlastné miestnemu horúcemu podnebiu, s nečistou vodou obsahujúcou množstvo parazitov, mizernou hygienou, hlúpymi zvykmi a krutými prírodnými podmienkami. Naše civilizačné choroby tu nepoznali.
Prečo?
Skúsený traumatológ tvrdí, že to mohli najskôr spôsobiť čisté prírodné podmienky, život bez stáleho stresu a najmä chudobná, ale prirodzená strava bez škodlivej chémie. Porozprával mi o tom, ako zachraňoval ťažko zraneného dôstojníka, ktorému guľka prestrelila krížovú kosť, kde sa otočila a vletela do konečníka, preletela cez brušnú dutinu, tam prestrelila esovitú kľučku hrubého a osem kľučiek tenkého čreva až napokon uviazla v pečeni. Doktor Očenáš robil, čo mohol, aj keď prežitie pri takomto zranení popieralo všetky zákonitosti medicíny. U nás by človek s takýmto zranením za pár dní zomrel, ale tento akýmsi zázrakom prežil.
Milan Očenáš urobil počas svojho pôsobenia v Mapuorbite okolo dvetisíc veľkých a päťtisíc malých chirurgických zákrokov a nezaznamenal ani jedinú infekciu operačnej rany. Bolo to neuveriteľné, lebo v európskych supersterilných sálach a sterilnom vzduchu sa infikuje každá štvrtá. A keď bolo treba, obyčajný penicilín urobil zázraky. Prečo? Organizmus v prírode žijúcich ľudí sa s takým liekom nikdy predtým nestretol. Doktor Milan, ako ho černosi volali, vyriešil počas svojej africkej praxe veľa beznádejných prípadov, ktoré sprevádzali ťažké infekcie. Aj keď mu pacientov zvyčajne nosili neskoro, ich organizmus bojoval ako lev. Pri ťažších prípadoch zázračne zabral obyčajný penicilín.
U nás je situácia iná. Antibiotiká nezaberajú. Stávame sa na ne rezistentní. Kým mi kedysi ako študentovi na internáte nasadila doktorka penicilín, najprv si dala urobiť laboratórne vyšetrenia. Dnes vám širokospektrálne antibiotiká predpíšu bez nich, lebo laboratórne vyšetrenia sú pridrahé. Navyše sme neznáme kvantá liečiv pojedali v mäse, ktoré nám predali v obchode. Niektorí veľkochovatelia zistili, že ich zásluhou totiž jatočné zvieratá, najmä kurčatá, lepšie priberali na váhe. Zjednodušene povedané, začali sme byť preantibiotikovaní a keď sem-tam niekto svoje lieky nedobral, baktérie si na ne zvykli, zrezistentneli.
Dokrmovanie zvierat antibiotikami bolo verejné tajomstvo. Nedávno Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava oznámil, že na Slovensko prišla z Brazílie dodávka kuracích pŕs plná antibiotík. Žiaľ, následné kontroly zistili už len to, že vo verejných stravovniach a v školskej jedálni stihli veľkú časť dodávky spotrebovať. Pracovníčka úradu cez rozhlas utešila konzumentov, že ten, kto potraviny jedenkrát či dvakrát skonzumoval, nie je ohrozený. Horšie na celom prípade podľa mňa je, že naše odborné pracovisko sa o nebezpečných potravinách muselo dozvedieť z Česka, pretože, ako priznali, nemáme prístroj na zisťovanie antibiotík v mäse. Koľko sme ich stihli skonzumovať pred kuracími prsiami z Brazílie, ostáva vlastne vo hviezdach. Podstatné je, že farmaceutické giganty budú môcť vyrobiť ďalšie, ešte silnejšie a drahšie antibiotiká...