KOMENTÁR

Roman MICHELKO

Ak si porovnáme politickú cestu Lipšica a Fica, nemôžeme prehliadnuť zopár podobných paralel. Fico vstúpil do politiky v tričku SDĽ ako mladý nádejný káder v roku 1992 vo veku 27 rokov. Divokú kartu mu vtedy dal Ľubomír Fogaš, ktorý bol akýmsi tútorom pri jeho vstupe do politiky.

Lipšic začal svoju politickú kariéru v roku 1998 ako vedúci úradu na ministerstve spravodlivosti. V tom čase mal len 25 rokov. Obaja veľmi skoro zatienili svojich tútorov a pôda domovskej strany sa im stala pritesná. Zlom u Fica nastal v roku 1998, keď sa SDĽ dostala do vlády . Vo voľbách získal najviac preferencií a spolu so Schmögnerovou preskočili predsedu strany Jozefa Migaša. Niečo podobné sa v posledných voľbách podarilo aj Lipšicovi, len Figeľ na rozdiel od Migaša nedokázal byť ticho a svoju potupu ešte umocnil trápnou interpretáciou, že aj keď nedostal najviac preferencií, vlastne ich dostal, pretože každý, kto nekrúžkoval, de facto deklaroval podporu jemu, teda predsedovi.

               Vráťme sa však k frustrácii oboch protagonistov. V roku 1998 bol Fico pri rozdeľovaní postov v exekutíve obídený. Post podpredsedu vlády pre legislatívu dostal jeho tútor Ľubomír Fogaš – podľa interpretácie vedenia SDĽ mal na to morálny nárok, keďže Fica do politiky doviedol. Na post generálneho prokurátora, o ktorý mal Fico záujem, nemal potrebný vek 35 rokov. Samozrejme, dalo sa to riešiť zmenou zákona, ale do toho vtedajšia koalícia nešla – iste to však neskôr tisíckrát oľutovala. Istou satisfakciou sa preto pre Fica mal stať post prvého podpredsedu SDĽ. Ako sa ukázalo, nestalo sa tak. Fico pochopil, že toto nie je jeho parketa a začal hovoriť, že jeho odborný profesijný rast je pre neho veľmi významný a naznačoval, že návrat k profesii je jedna z možností jeho budúcnosti. Naopak Lipšic urobil v KDH rýchlu kariéru, stal sa podpredsedom hnutia a neskôr ministrom spravodlivosti a vnútra. Veľmi skoro však pochopil, že sa ocitol v mentálne cudzom prostredí a že jeho snaha upraviť KDH na svoj obraz je viac ako márna. Rovnako ako Fico viackrát deklaroval, že je pripravený odísť naspäť k svojej profesii (naposledy tesne pred voľbami, keď nedokázal na kandidátku presadiť svojich ľudí), čím testoval svoj vplyv na stranícke štruktúry. Ako sa ukázalo, jeho schopnosť ovplyvniť či zmeniť smerovanie KDH bola veľmi malá. A tak mal na výber v pokoji dožiť v KDH ako večný podpredseda (čo by bolo riešenie, ak by mal do dôchodku pár rokov) alebo sa pokúsiť o nemožné a ísť vlastnou cestou. Svoj odchod, resp. neochotu ísť do boja o predsedu hnutia zdôvodnil argumentmi, ktoré boli takmer identické s tým, čo prežíval v roku 1999 v SDĽ aj Fico. Ak by aj vyhral voľby a stal sa predsedom strany, zloženie republikovej rady či poslaneckého klubu by sa nezmenilo. Každú vec by musel ťažko a zložito presadzovať, narážal by na bariéry nepochopenia, pretože členská základňa by ostala rovnaká a v mentálnom prostredí rodnej strany by jednoducho ani v strednodobej či dlhodobej perspektíve nemal šancu.

Obaja pochopili, že  materské strany prerástli a ich politická budúcnosť je len v stranách, ktoré si založia a utvoria na svoj obraz. A práve v tomto bode sa paralely medzi Ficom a Lipšicom končia. Veľmi dobre sa pamätám na prvú tlačovku Smeru 15. 9. 1999 v deň Ficových 35. narodenín. Všetko bolo dokonale pripravené. Profesionálne pracujúci tlačový odbor na čele s vtedajším hovorcom Marekom Maďaričom, propagačné materiály, vízia strany, štruktúra, generálna manažérka, program, odborné sekcie. Smer bol už od začiatku dobre premysleným politickým projektom, ktorý postupne a vytrvalo rástol.

Pohľad na Lipšicovo tápanie v akejsi záhrade a jeho vízia o tom, že sa začne rozprávať s ľuďmi čo ďalej a potom možno niekedy v budúcnosti začne uvažovať o prípadnom založení novej strany, je skutočne kvintesenciou amaterizmu.