Prezident Ivan Gašparovič o čase, keď sme deklarovali vlastnú štátnu zvrchovanosť
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ
Rok 1992 bol pre slovenský národ nesmierne hektický. Rozhodovalo sa o tom, či Slovensko zostane príveskom federálneho štátu alebo konečne naplní svoje politické ambície a stane sa suverénnym štátom. Od čias Veľkej Moravy nijaká politická reprezentácia nedokázala zjednotiť národ na úroveň samostatného štátu. Okrem krátkeho vojnového obdobia v rokoch 1939 – 1945. Po roku 1989 nastala veľká príležitosť pre mnohé národy Európy osamostatniť sa. V júnových voľbách roku 1992 vkladali Slováci veľkú nádej do HZDS. Výsledok vyše 37 percent hlasov zaväzoval politikov hnutia splniť veľké očakávania obyvateľstva. Prvým suverénnym prejavom politickej garnitúry bolo prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR v Slovenskej národnej rade už 17. júla 1992. Ivan Gašparovič bol vtedy jej predsedom...
● Prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR bolo prvým významným aktom na ceste k samostatnosti Slovenska. Čo bolo treba urobiť, aby sa dosiahla politická vôľa na prijatie deklarácie? Verili ste, že samostatné Slovensko bude schopné postarať sa o svojich občanov?
Viac-menej sme boli postavení pred hotovú vec. Každý sa toho bál. Pamätám sa, ako sme o týchto otázkach rokovali na Bôriku s Mečiarom, keď prišiel medzi nás Gustáv Kočtúch a ďalší ekonómovia a povedali nám, že Česi sú rozhodnutí, nedá sa s nimi diskutovať. Sú len za rozdelenie. Čo teraz? Mečiar zahlásil: „Dokedy vydrží Slovensko?“ A oni na nás iba civeli. Nemali sme totiž žiadne informácie o ekonomickej stabilite a možnostiach ekonomiky Slovenska. Vedeli sme len, že sa nám rozbilo poľnohospodárstvo, strojný priemysel, proste že nič nefunguje.
● To vás prinútilo premýšľať v kategórii samostatného štátu?
Mečiar nikdy nebol za rozdelenie. Ani ja. Vždy sme hovorili o konfederácii, o súštatí a Česi o dvojdomčeku, takže to bola veľmi ťažká situácia rozhodnúť sa. Veď my sme za 60 miliónov museli predať tabakový priemysel, lebo naše devízové rezervy predstavovali len čosi vyše 45 miliónov, čo stačilo ani nie na jeden deň. Tak sme si povedali, teraz sú len dve možnosti – alebo nás ukrižujú, alebo budú kričať hosana. Ale zaplať Pán Boh, zvládli sme to.
● V tom čase i Čarnogurský hovoril, že je to veľmi riskantný krok, že na to Slovensko nemá.
On hovoril aj to, že Slovensko skolabuje, ba dokonca, že Maďari budú vojensky silnejší... Faktom bolo, že poľnohospodárstvo bolo zlikvidované, družstvá sa rozpadli, lebo každý chcel vrátiť majetok, neboli prostriedky na financovanie poľnohospodárskej výroby. Ladom ležiacej pôdy bolo až-až. Celý strojársky priemysel bol v kolapse. Mali sme 60-percentnú nezamestnanosť. Mečiar, a nielen on, mal z toho hlavu v smútku.
● Čo bolo bezprostrednou príčinou iniciovania deklarácie za zvrchovanosť SR?
Vo federálnom zhromaždení už v tom roku prebiehali debaty a rozpravy o rozdelení federácie. A chceli sme, aby delenie nebolo nejaké divoké, ale aby zodpovedalo ústavnosti, aby rešpektovalo názory obidvoch národov – českého a slovenského. Deklarácia bola zaujímavá tým, že sa prijímala v čase, keď sme boli Slovensko a Česko federatívnou republikou. Keď sme teda začali uvažovať o deklarácii, problémy boli iba s kádehákmi. Tvrdili, že to bude iba zdrap papiera a vôbec načo je deklarácia.
● Veď Čarnogurský nazval hlasovanie o deklarácii za zvrchovanosť SR vrcholom politického primitivizmu.
Aj Šimko. Celý poslanecký klub KDH hlasoval proti zvrchovanosti. Hovorili, že deklarácia nemá žiadnu právnu silu. Áno, nemá nijakú právnu záväznosť, ale táto deklarácia bola pre nás potrebná a významná, lebo sme ju prijímali v čase spoločného štátu s tým, že do budúcnosti aj keby sme sa odpojili od Čechov, tak nevylučujeme, že sa niekedy môžeme spojiť. Deklarácia nehovorila o tom, že sa máme rozdeliť, ale o tom, že Slováci konečne môžu mať svoj zvrchovaný štát. Definovala ďalšie smerovanie Slovenska ako demokratickej, zvrchovanej republiky s rešpektovaním národnostných menšín. A to ešte pred rozdelením štátu.
● Ako parlamentný klub poslancov za KDH, ktorý ako ako jediný hlasoval proti deklarácii o zvrchovanosti, zdôvodňovali svoj postoj?
Že je to predčasné a Hnutiu za demokratické Slovensko vyčítali, že chce samé rozhodovať. Ich hnevalo najmä to, že to robilo HZDS a nie oni. To bol jediný dôvod.
● Žeby preto po vstupe SR do EÚ iniciovali nové hlasovanie za zvrchovanosť Slovenska?
Neviem, čo by chceli zmeniť v obsahu jestvujúcej deklarácie. KDH bolo deklaráciou trochu zaskočené, pretože malo svoju predstavu o riadení a organizovaní budúcnosti Slovenska. Odrazu sa ocitlo mimo tohto procesu. Preto začalo mať výhrady, ktoré neboli opodstatnené. Pri každom rozhovore s predstaviteľmi KDH bolo cítiť, že sú doslova nahnevaní, že hovoríme bez toho, aby sme sa ich pýtali, boli od nich závislí. Stále boli v tom, že my sme im ukradli ich myšlienku.
● Sami sa takto rozhodli. Napokon Čarnogurský verejne priznal, že situácia v štáte bola veľmi zlá a KDH nemalo odvahu na to, aby Slovensko vrhlo do neistoty.
Vyjadrovali obavy z toho, že po zániku socialistického tábora vstupujeme do demokratického sveta, že sa budeme musieť prihlásiť do európskych inštitúcií, a Čarnogurský povedal, že ak nepôjdeme s Čechmi, ktorých každý berie ako div nie kolísku demokracie, tak Slovensko sa nikde nedostane. A naozaj sa o Slovensku začalo hovoriť ako o nacionalistickom štáte, že nerešpektuje národnosti a podobne. Maďari cez rôzne ambasády šírili informácie, že Slovensko nebude demokratické.
● Deklarácia však hovorila o niečom inom.
Deklarácia znela: My demokraticky zvolená Národná rada slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosti sa naplnilo. Teda v tejto deklarácii, tak isto ako v Martinskej z roku 1918, sa uvádzalo, že aj my si chceme slobodne utvárať svoj spôsob a formu národného a štátneho bytia. A dá sa prirovnať k deklaráciám, ktoré majú rozličné ústavy. Aj naša má v preambule niečo podobné ako deklarácia.
● Malo to vplyv na neskoršie rokovania?
Skôr skutočnosť, že ČSFR bola prijatá do Rady Európy a po rozdelení sme si znovu museli podávať prihlášku. Náš minister zahraničných vecí Jozef Moravčík sa dokonca odmietol zúčastniť na akte prijímania Slovenska do Rady Európy v Štrasburgu s odôvodnením, že nechce byť pri tom, keď nás odmietnu.
● Odkiaľ mal takúto informáciu?
Od maďarského ministra diplomacie Jesenszkého, ktorý si ho zavolal na stretnutie do Rimavskej Soboty v piatok alebo v sobotu pred nedeľnou cestou do Štrasburgu. Tak som zavolal Mečiarovi, nech si urobí poriadok so svojím ministrom. Ten mi odvrkol, že veď som ho navrhol na ministra ja. No hej, lebo sme nemali na výber. Samozrejme, že napokon vycestoval, ale skutočne sme to nemali jednoduché. Dozvedeli sme sa totiž, že Čechov prijmú a nás nie. Dôvody boli naozaj smiešne. Teraz čo? Česi sa síce tešili, ale predčasne. Pomohlo nám Lichtenštajnsko nahnevané na Čechov pre majetky. Pozvali nás na rokovanie do jedného hotelíka, kde sme sedeli do rána, do tretej. Dohodli sme sa, že my podporíme ich nároky voči Českej republike a oni pohrozia právom veta Čechom, ak by nehlasovali za Slovensko. Hlasovalo sa najskôr o Slovensku a potom o Česku. Vyšlo to. Deklaráciu nám chceli vyhovoriť aj takými argumentmi, že nás do EÚ bez Čechov neprijmú. Integračný proces bol značným strašiakom na ceste Slovenska za samostatnosťou i neskôr.
● Razantne v tom čase vystupoval Vladimír Mečiar...
Lebo mal za sebou silnú stranu. Dnes mi síce nevie prísť na meno, no povedal som mu: „Nemysli si, že všetko je len tvoja zásluha. Je to zásluha nás, pretože bez nás by si nebol nič a neurobil by si nič. Áno, fázy, ktoré viedol vďaka tomu, že bol razantný, tvrdý aj vulgárny, úspešne zvládol. Má na tom procese vzniku štátu svoju zásluhu, ale ak by nebol mal nás všetkých, nič by neurobil. My sme mu držali chrbát. Mečiar má svoje miesto v dejinách štátu, ale nie je žiadnym jeho otcom či stvoriteľom. To vôbec nie. Pretože do poslednej chvíle nechcel samostatný štát. Áno, o suverenite sme hovorili všetci, ale samostatný štát nechcel.
● Hnutie za demokratické Slovensko bolo v tom čase silnou stranou.
A mohlo byť dodnes. Len bolo treba pochopiť atmosféru, v ktorej sme sa ocitli. Niekde bolo treba pribrzdiť, inde pridať plyn do aktivít. A čo nás porazilo a poráža všetkých je, že sme nedokázali zabrániť korupcii. To je najväčšie nešťastie republiky dodnes. A bojím sa, že ešte dlho bude.
● Rok 1992 bol nesmierne hektický.
Bol. A česká politická scéna môže hovoriť čo chce, už v tom čase bola jednoznačne rozhodnutá o tom, že je potrebné republiku rozdeliť. Videli, že Slovensko môže byť na tom ekonomicky veľmi zle, takže nemali chuť na nás doplácať. Všeobecne bola rozšírená idea, že Slováci musia robiť na Čechov a Česi hovorili, že ich Slováci okrádajú.
● Ať si jdou, po troch mesiacoch prídu po kolenách prosiť.
No, to povedala aj veľká herečka Bohdalová. Takže vtedy to dominovalo, a to konečné rozhodnutie bolo naozaj na českej strane. Veď Klaus vyhlásil, že když ne unitárny stát, tak samostatné státy. A Mečiar trval na tom, aby táto veta bola aj v záverečnom komuniké z Bôrika, kde sme sa dohodli, že sa delíme. Povedal, Česi neodídu zo Slovenska, kým túto vetu nedajú do rozhodnutia o rozdelení. A kričal tak, až lustre padali...
● Ako ste prežívali obdobie, keď sa už reálne schyľovalo k tomu, že budeme mať vlastný štát?
To boli veľmi ťažké časy. Všetci sme boli vychovaní v Česko-Slovensku, to bola naša vlasť. Boli sme občanmi Česko-Slovenskej republiky. Veľa sme o tom diskutovali. Mali sme spoločné športové reprezentačné celky, tlieskali sme si navzájom. A teraz odrazu sme mali byť sami. Pritom sme si uvedomovali, že celá ideológia po druhej svetovej vojne bola vo vzťahu k prvej Slovenskej republike antislovenská. Som presvedčený, že každý z nás, aj tí čo sme chceli zmenu, mal v kútiku duše taký malý otáznik, čo keď? Preto sme vždy hovorili, chceme svoju suverenitu, chceme aby Slovensko nebolo stále len nejakou dvojkou v Česko-Slovensku, preto sme chceli konfederáciu. Aby sme si mohli sami hovoriť do svojej ekonomiky, zahraničného obchodu, do svojej vnútornej politiky. Ale že v rámci konfederácie súhlasíme s tým, že budeme mať spoločnú zahraničnú politiku, armádu, že proste chceme zachovať konfederatívne znaky. Nechajte nám náš rozpočet, do federálneho rozpočtu budeme dávať tak ako Česi, ale o svojom rozpočte si chceme rozhodovať sami. Aj o tom, čo budeme vyrábať. Alebo čo nebudeme vyrábať. Čiže tu išlo o to, dohodnúť sa s Čechmi, aby sa konečne naplnili všetky tie programy, ktoré tu boli. Či už po vojne Košický vládny program; v roku 1968 sa stále hovorilo o vyrovnaní, industrializácii Slovenska a nikdy nič z toho sa nenaplnilo. My sme chceli, aby už konečne nastala situácia, že sa cítime rovnoprávni. A zamýšľali sme sa nad tým, či to zvládneme.
● Vtedy išlo najmä o to, či rozchod bude divoký alebo ústavný.
Áno, dohodli sme sa a rozišli na základe hlasovania v obidvoch snemovniach federálneho zhromaždenia – v snemovni ľudu i v snemovni národov. Tam sa prijal obsah zákona o rozdelení federácie. Tam bola atmosféra veľmi tvrdá. Kto je za a proti. A akým spôsobom sa rozdeliť, aby to bolo ústavné, aby to prijali obidve národné rady. Pamätám sa, že baťko Mináč vtedy vyhlásil, že toto už nie je federálne zhromaždenie, ale federálne krematórium. Akože pálime všetko. Nakoniec sa zákon prijal, vtedy bol predsedom federálneho zhromaždenia Michal Kováč.
● V tom čase ste si ešte zrejme rozumeli...
On zastupoval nás, HZDS a my sme si naozaj rozumeli. Potom prišlo na rad delenie majetku, a to sa nezvládlo. Ťahali sme za kratší koniec, ale tam sa v tom čase nedalo nič robiť.
● Pravdepodobne Česi už mali „uprataný“ majetok.
Český minister financií Ivan Kočárnik už v roku 1990 pre médiá povedal, poďme od Slovákov preč, pretože sa s nimi do Európy nedostaneme.
● Ale spoločná vlajka im neprekážala.
Zákon o zániku federácie obsahoval aj paragraf o tom, že ani jeden z nástupníckych štátov Českej a Slovenskej federatívnej republiky nemôže užívať znaky a symboly federálneho štátu. Ale to bola naša chyba.
● V čom?
Na zasadnutie OSN do New Yorku, kde sme sa prihlásili ako nový štát, odchádzali Milan Kňažko a A. M. Húska. Tam mali prezentovať naše štátne symboly. Vedeli sme, že Česi idú s našou spoločnou vlajkou. Vtedy som povedal, zoberme aj my rovnakú vlajku, ale prevládol názor, že my máme svoju.
● Aký by to malo význam?
Neboli by nám to schválili. Boli by nás poslali domov a prinútili by nás priniesť iné vlajky. Lenže my sme súhlasili s tým, aby Česi v OSN predložili federálnu vlajku.
● A dalo sa nesúhlasiť?
Dalo sa. Veď máme dodnes platný federálny zákon, ten nemôže nikto zrušiť.
● Ale žiadne sankcie za porušenie zákona nejestvujú.
Pretože my sme to hodili za hlavu. Že nás rozdelenie spoločného štátu pripravilo o kus histórie, to ma trápi. Pretože ak si niekto pozrie napríklad demonštrácie z roku 1968 proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy, tak v Bratislave vidí viať české vlajky. V tom čase to síce bola československá, ale teraz to ako historický dokument vyznieva tak, že na Slovensku boli protestovať len Česi. Prídem do Montrealu na olympijský štadión, kde sú vlajky víťazov. Pri našom cyklistovi Tkáčovi veje opäť česká vlajka! V tom sme zaváhali.
● Ako sa zmenili vzťahy medzi hlavnými aktérmi zmien za dve desaťročia?
Ako sa zmenili? Ako sa zmenili vôbec v štáte. Zoberte si predošlú vládu. Je možné aby tí, čo absolútne boli proti vzniku slovenského štátu, ho neskôr viedli? Tí, ktorí ho nechceli, proti ktorému bojovali? Takže zmenili sa. Ale čo sa zmenilo? Zmenil sa ich názor na to, že je dobré, že už nie sme Česko-Slovensko, ale Slovensko? Alebo to, že keď už nie sme tam, tak buďme tu?
● Ako sa dnes pozeráte na rok 1992 vzhľadom na jeho význam pre históriu Slovákov?
V moderných dejinách Slovenska je 17. júl najvýznamnejší deň a 1992 najvýznamnejší rok. Zavŕšilo sa vyše tisícročné obdobie boja za nezávislosť, suverenitu vlastného štátu, ktorý ukázal svoju životaschopnosť. V priebehu 20 rokov sme dokázali zrekonštruovať celé hospodárstvo, v zahraničnej politike máme našich ľudí na najvýznamnejších miestach, či už v Európe alebo vo svete sme rešpektovaní a uznávaní. A nie sme len prísediaci, aj hovoríme či už do európskej alebo do svetovej politiky. Napokon o tom svedčí aj naše úspešné predsedníctvo v Bezpečnostnej rade OSN. Takže Slováci napriek tomu, že za tých vyše tisíc rokov mali obdobia, že nesmeli po slovensky hovoriť, nesmeli mať slovenské školy, v kostoloch nesmela znieť slovenčina, napriek tomu si zachovali svoj jazyk, kultúru, územie, svoju vieru a Slovensko je akceptovaným štátom vo svete.