Tvoriť mohol pár rokov, ale vyprojektoval hrdé, architektonické skvosty
Potrhaný život profesora Kramára
Ján ČOMAJ – Foto: archív SNN
Keď si vtedajší minister kultúry Ivan Hudec päť rokov po novembri 89 zavolal veľkého slovenského architekta Eugena Kramára, aby mu oznámil, že bude mať tú česť udeliť mu cenu za celoživotné staviteľské dielo, pán profesor sa iba trpko pousmial a vraví: „Akéže celoživotné, pán minister. Tých pár rokov, čo som mohol naozaj tvoriť, zrátam na prstoch. Inak som musel čosi kresliť v kúte ateliéru alebo trčať v base...“
Na svet prišiel tesne pred prvou svetovou vojnou 5. januára 1914 v rodine evanjelického farára v dedinke Devičie pod Zvolenom. Bol prvým rodákom obce, čo vychodil vysokú školu – v rokoch 1933 až 1938 študoval architektúru na Českom vysokom učení technickom v Prahe, odolal ponuke dvoch svojich profesorov ostať v škole ako ich asistent. Mladého Kramára lákala atmosféra ateliérov a najmä vlastná architektonická tvorba. Zamiloval si moderný európsky funkcionalizmus, chcel vlastnou tvorbou dokázať, koľko hodnoty a krásy je v jednoduchosti riešení a tvarov – a to sa dalo len v konkrétnej projektovej práci. A chcel sa vrátiť späť na Slovensko. Starobylá Praha bola preňho veľkou školou dejín umenia a architektonických slohov, vedel však, že oveľa viac ho láka reálna tvorba – a medzivojnové Slovensko ju potrebuje ako nevyhnutnosť.
■ SKVELÝ VSTUP
V Bratislave bol vtedy veľmi aktívny i populárny ateliér ľavicovo orientovaného architekta z Borského Mikuláša Fridricha Weinwurma, ktorý sa nehrdil len niekoľkými perfektnými projektmi spoločenských stavieb a rodinných víl, ale vo svojom programe Bývanie pre každého presadil a naprojektoval moderné súbory obytných domov v Bratislave pre sociálne slabšie vrstvy – Unitas a Nová doba. Tu Kramár zakotvil. Weinwurm bol však synom židovského majiteľa tehelne a v roku 1939 musel svoj ateliér zavrieť. Kramár zostal po roku bez miesta. Mladý muž mal však našťastie v hlave smelé plány a na stole dokonca prvé ponuky – tie mu umožnili, aby si so svojím priateľom Ing. arch. Štefanom Lukačovičom, budúcim profesorom na SVŠT, založili vlastný ateliér.
Darilo sa im. Stačí azda, keď spomenieme, že za necelých desať rokov spolupráce ich rysovacie dosky opustili diela, ktoré dodnes pútajú pozornosť odborníkov i laickej verejnosti: niekdajšia Štátna banka v Trenčíne, Poštový palác v Bratislave (dnes ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií), Hlavná pošta v Trnave, Štátna banka a Divadlo P. O. Hviezdoslava v Bratislave (dnes City Gate a Mestské divadlo POH) a veľa iných. Pritom Eugen Kramár začal po vojne aj prednášať, dokonca sa v roku 1947 stal najmladším univerzitným profesorom v Československu, ako tridsaťtriročný dostal katedru na Fakulte architektúry bývalej Slovenskej vysokej školy technickej. To všetko, prirodzene, vyvolávalo aj závisť okolia a kolegov. Možno aj tam treba hľadať motív, prečo profesora Eugena Kramára tak rýchlo a kruto zomlel mlyn komunistickej justície. Navyše syna z farárskej rodiny nebolo problémom, dokonca pre niekoho možno aj potešením, obviniť z protištátnych úmyslov. Vieme len, že E. Kramára v roku 1950 odsúdili na štrnásť rokov väzenia, stratu občianskych práv a akademických hodností.
■ NEVEDELI O SEBE
Sedel na Pankráci. Režim však poznal jeho kvality a nebolo mu ťažko využiť ich. Eugen Kramár sa nevzpieral, keď mu navrhli, že bude môcť projektovať, nie síce celkom, čo bude chcieť, ale vždy to bude preňho príjemnejšie, ako zízať na väzenské múry. Tak urobil štúdiu prestavby pražského Staromestského námestia, projekt rekonštrukcie kláštora barnabitiek na Hradčanoch, sériu objektov obvodných oddelení Verejnej bezpečnosti, obytné budovy na Žiškove... Z cely sa stal ateliér. Každé ráno prichádzala do väznice kreslička, civilná pracovníčka, aby rozkresľovala Kramárove projekty. Absurdné, ale taká bola doba.
Po piatich rokoch podobne v inej cele, ale v tej istej väznici pracoval Kramárov kolega z fakulty profesor Piffl na detailoch fasád pražského Staromestského námestia, toho dokonca dozorcovia vozili priamo na námestie, keď svoje výkresy realizoval na priečeliach rekonštruovaných budov. Dvaja profesori z jednej bratislavskej fakulty v jednej base, nevediac o sebe...
Eugena Kramára prepustili z väzenia o štyri roky skôr, ako znel rozsudok, na podmienku a na základe amnestie v roku 1960. Do školy sa nesmel vrátiť. V Bratislave si miesto nenašiel. Prijali ho v košickom ateliéri vtedajšieho Stavoprojektu. V ateliéri mladého a talentovaného architekta Jána Šprláka. Neoľutovali...
■ VYZRETÉ DIELO
Atmosféra v podobných projektových podnikoch nebývala veľmi tvorivá. Kdesi v ústredí sa stranou a vládou schvaľovali projekty sídlisk a typizovaných stavieb, stavoprojektoví architekti ich mohli zväčša len rozkresľovať a umiestňovať v danom teréne, osadzovať vopred schválené typy predajní, jaslí, škôlok a škôl. A predsa sa aj v týchto podmienkach Eugen Kramár – istotne i vďaka vedeniu projektovému podniku a mladému šéfovi ateliéru Šprlákovi – nestratil. V Košiciach vytvoril niekoľko na tie časy veľkorysých diel, napríklad obchodný dom Prior v centre mesta, najmä však sériu projektov pre Vysoké Tatry pred Majstrovstvami sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970: Areál snow (pre Tatrancov aj snov) na Štrbskom Plese, vrátane komplexu hotela FIS, aj so zrubovou ubytovňou, s telocvičňou, fitnescentrom, krytou plavárňou a bistrom, radom bungalovov, so stanicou Horskej služby a s technickými službami, dvoma skokanskými mostíkmi so sedačkou, s tromi lyžiarskymi vlekmi so sedačkou na Solisko, s bežeckými traťami a tribúnami v cieli tratí a nad doskočiskom mostíkov, so stanicou ozubenej železnice v Tatranskej Štrbe, železnicou stanicou a s obchodným centrom na Štrbskom Plese, budovy Čedoku a Horskej služby v Starom Smokovci... Jeho kolegom a spolupracovníkom bol vedúci ateliéru košického Stavoprojektu, v ktorom profesor Kramár pôsobil, Ing. arch. Ján Šprlák, v prípade smokoveckých stavieb Ing. arch. Pavol Merjavý.
Od projektu uplynulo pol storočia. Areál nemá ani zďaleka potrebnú opateru, hotel si už dávno pýta rekonštrukčný zásah – a napriek tomu je tento areál dodnes pýchou Tatier. Ak si odmyslíme mostíky, ktoré musia mať svoju výšku, všetky stavby sú vkusne osadené na pozadí veľhôr, nič z Kramárových diel nevytŕča nad najbližší smrek. Tak ako to učil svojich žiakov, keď im prednášal o stavbách v prírodnom prostredí.
■ KRÁTKY ZLATÝ VEK
V ovzduší začínajúcich sa demokratizačných zmien šesťdesiatych rokov získal Eugen Kramár k svojej päťdesiatke štátne vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu. S takýmto ocenením sa ľahšie presadzovali v orgánoch strany a na úradoch aj jeho myšlienky, povedzme zvýšenie právomocí hlavných architektov miest alebo zriadenie Rady pre výstavbu vysokých Tatier, ktorým hrozila chatárska okupácia celého podhoria a vstup panelovej výstavby priamo do centra Tatier. Onedlho inicioval a po založení viedol pri vtedajšom Zväze slovenských architektov Združenie projektových ateliérov – podnik na báze tvorivého zväzu ako účelové zariadenie oficiálnej organizácie architektov. Osobne vyzýval na spoluprácu tvorcov, ktorých si vážil, s budúcimi vedúcimi ateliérov vyberal architektov a nevyhnutný skromný personál, všetci spolu hľadali pre jednotlivé pracoviská priestory na povalách budov v historickom jadre, v nevyužitých obchodných a skladových priestoroch sídlisk. Ešte ani dnes sa človeku nechce veriť, koľko za tie tri roky, čo ich strana trpela, dokázali tieto nadšené a erudované kolektívy pod vedením profesora Kramára vymyslieť a realizovať. Neuvediem ani zďaleka úplný výpočet, aj tak vyráža dych: hotel pre reprezentačné účely štátu na bratislavskom Bôriku, nová budova Slovenského rozhlasu (ateliér Š. Svetka), centrum Istropolitana, Dom odborov a Dom techniky na starom Centrálnom trhovisku, hotel Baník na Štrbskom Plese, čs. obchodné zastupiteľstvo v Moskve (ateliér I. Skočka), interiéry Bratislavského hradu, krematórium Bratislava – Lamač (ateliér J. Milučkého), urbanistické riešenie Nitry (ateliér A. Valentoviča) a ešte veľa pozoruhodných stavieb. Kým normalizácia Združené projektové ateliéry nezrušila a tvorivých ľudí nerozprášila do štátnych projektových ústavov rozkresľovať unifikované stavby rozrastajúcich sa sídlisk.
■ „NOVÝ VEK“
Rok som mal tú česť byť kolegom pána profesora. Po nútenom odchode z tlače som viedol malé informačné a vydavateľské zariadenie Zväzu slovenských architektov. Rok. Potom nás rozprášili. On o čosi dlhšie viedol iné zariadenie pod tou istou zväzovou strechou. Možno len o pár mesiacov dlhšie, na tom už nezáleží. Profesora Kramára som onedlho našiel v malom kamrlíku na Trnavskej ceste, kde mal riešiť neriešiteľné: poľudšťovať paneláky budúceho sídliska na Longitáli, ako po starom nazývali architekti územie za Karlovou Vsou smerom na Devín, dnešné Dlhé diely. Pamätám, že mi bolo do plaču, keď som si obzeral jeho pracovisko. Vlastne nemal som si ani čo, kutica, rysovacia doska, stolička, malý varič. A čo mal starý pán robiť? Našťastie, o dva roky išiel do dôchodku...
Ešte chvíľu viedol Radu pre výstavbu Vysokých Tatier, aj tú však politici už považovali za zbytočnú a zrušili ju. Po novembri 89 sa ju Kramárovi žiaci pokúšali obnoviť, nepodarilo sa. Slovenský New Age nepotreboval nijaké rady, ani Rady, ale slobodu podnikania. Výsledky sú v Tatrách viditeľné na každom kroku.
■ ZAS TROCHA ÚCTY...
Spoločenské zmeny po roku 1989 opäť priniesli pre pána profesora krátku spŕšku zaslúžených spoločenských uznaní. Vyšla mu kniha pamätí a myšlienok o umení a architektonickej tvorbe. V roku 1990 mu Spolok slovenských architektov ako prvému slovenskému predstaviteľovi staviteľského umenia udelil Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo. Slovenská technická univerzita ho v roku 1995 poctila titulom Doctor honoris causa.
Deň pred Silvestrom v roku 1996 univerzitnému profesorovi Ing. arch. Eugenovi Kramárovi, Dr. h. c., v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie udeľoval minister kultúry štátne vyznamenanie. Osemdesiatdvaročný pán profesor pristúpil k mikrofónu, aby sa poďakoval.
„Architektúra...,“ povedal oslávenec do mikrofónu – a zmĺkol. Nevedno, čo chcel povedať. Lebo po chvíli padol na zem. Priskočil k nemu minister, v civilnom povolaní lekár internista. Z prvého radu kresiel vyskočil na pódium minister zdravotníctva MUDr. Stanislav Novák, internista pneumológ, primár Pľúcnej kliniky Fakultnej nemocnice. Ktosi v zákulisí už volal záchranku. Dvaja erudovaní a skúsení lekári ho až do príchodu záchrannej služby oživovali. Márne. Srdce, naučené na krivdy, nevydržalo chvíľu úcty a potešenia.
Pán profesor Kramár zomrel so slovom na perách, ktorého obsah a zmysel mal v živote najradšej.
Žiadne Komentáre