AKO BOLO, ČO BOLO
Európska múmia – náš cieľ
Peter VALO
Európskou úniou otriasajú škandály s potravinami. Švédi zistili, že im Maďari namiesto hovädzej sviečkovice poslali zafarbenú bravčovinu. Poliaci predávali posypovú soľ ako jedlú. Začiatkom roka šokovalo mäsožravcov v Británii, v Írsku, vo Francúzsku, v Rakúsku, v Nórsku, v Dánsku, v Holandsku, v Nemecku, vo Švajčiarsku a vo Švédsku, že im namiesto drahej hovädziny dodali lacnú koňacinu. Keď to prasklo už aj v Česku, tak sa aj u nás priznala istá spoločnosť, že priviezla lazane s prímesou konského mäsa.
Výrobky stiahli z predaja. Neurobili to preto, že by boli zdraviu škodlivé, ale preto, že sa našli rozpory v ich zložení. K veľkovýrobe „koňaciny“ sa nijaký štát hrdo nehlási. Len náš šéfveterinár v televízii naznačil, že v Rumunsku zakázali konským povozom jazdiť po cestách prvej triedy, a tak miestni koniari zistili, že majú nadbytok nepoužiteľných koní, preto sa ich rozhodli zužitkovať na mäso. Odborníci v médiách hovoria o zdravom stravovaní. To však patrí do dôb, keď ešte ľudia vedeli, čo jedia. Môj priateľ, dnes už žiaľ nebohý spisovateľ Peter Ševčovič nie nadarmo tvrdil, že strava starých Bratislavčanov bola v devätnástom storočí založená na zelenine, rybách, domácej i divej zverine, vtákoch, slimákoch a ovocí. Varilo sa, pieklo, dusilo, no len málokedy sa vyprážalo, namiesto rafinovaného cukru sa používal med, korenilo sa bylinkami a rastliny nikto chemicky neošetroval. McDonald ešte nebol na svete, ale u nás predávali hovädzie, konské, rybacie či zeleninové fašírky v žemli, prizdobené omáčkami a zeleninou. Pekári piekli posúchy obložené zvyškami z kuchyne, zeleninou, rajčiakovým pretlakom, zapekané pod syrovým príkrovom. Akurát ich nevolali „pizza“. A guláš sa tu varieval zväčša z konského alebo zo somárskeho mäsa. Muselo v ňom byť toľko cibule, koľko mäsa, polovičné množstvo cesnaku, soľ, čierne korenie, mletá sladká i štipľavá paprika, niekedy aj rasca a majorán, no ani štipka múky. Omastou bol konský loj a konský guláš bol lepší ako hovädzí alebo bravčový. V starej Bratislave bolo osemnásť konských mäsiarstiev a iba šesť obyčajných. Ševčovič odušu tvrdil, že bifteky z konskej sviečkovice alebo konské „tataráky“ chutia lepšie ako hovädzie.
Ó, kdeže si stará kuchyňa starej Bratislavy aj s jej serióznym konským mäsom! Koňacinu vám dnes predajú pod označením hovädzina. Konská saláma je zväčša podfuk, lebo ju robia zo zvyškov bujačích hláv a ešte sú tu konské čabajky. Keď sme minule robili v partii kamarátov klobásové preteky, s prehľadom zvíťazili tie konské nad bravčovými.
Z koňa sa totiž stalo kultové zviera. Možno nie sme ďaleko od doby, že v časoch, keď ľudia umierajú na uliciach, začnú popri psích a mačacích cintorínoch naši zbohatlíci budovať aj konské mauzóleá.
Kým starí Bratislavčania vedeli, čo jedia, tí dnešní netušia, akým výrobným procesom prejdú potraviny v „mekáčoch“ alebo v ázijských reštauráciách. V obchodoch často kupujeme mačku vo vreci. To, čo je dnes v reklame, môže byť zajtra na zozname škodlivín. Môj kamarát sa zdesil, keď jeho zajace odmietli mrkvu, ktorú kúpil v obchodnom reťazci. Žeby boli múdrejšie ako človek? Nuž vráťme sa k Ševčovičovi. Jeho rodičom chodila domov vypomáhať istá pani Magda. Tá tvrdila, že ak sa človeku zdá, že mäso páchne, treba z neho kúsok odrezať a hodiť psovi. Ak ho zožerie, možno ho pripraviť pre hostí, len im to nesmiete povedať, aby vás neohovorili.
To je však stále nič. V Česku funguje webová stránka s 350 zlými potravinami. Vo všetkých sú „éčka“ a konzervanty od výmyslu sveta. A výsledok? Podaktorí hrobári sa začínajú sťažovať, že sa mŕtvoly nerozkladajú a niektoré dokonca svetielkujú. Ak to pôjde takto ďalej, budú raz u nás archeológovia vykopávať čosi, čo nazvú EURÓPSKA MÚMIA.