POZNÁMKA
Neskoré otváranie očí
Ivan BROŽÍK
Je nanajvýš smutné, že politik dokáže hovoriť otvorene až vtedy, keď opustí krajinu. Akosi neskoro začne otvárať svoje oči. Je čudné, že počas výkonu svojej funkcie, priamo v politickom dianí, nevidí to, čo neskôr po opustení politického ringu. Takí sú asi naši slovenskí politici. „Keďže strany majú slabú spoločenskú bázu, mnohé sa snažia ukoristiť či kolonizovať štát v snahe vymeniť, zobchodovať štátne zdroje za politickú podporu,“ tieto hlboko pravdivé, škoda len, že nie aj sebakritické slová sa odvážila Iveta Radičová povedať až po oficiálnom odchode z politickej scény, až v Oxforde. U nás by ju za tento výrok ukameňovali aj jej vlastní, nieto ešte politici z opozičného tábora.
Hoci povedala iba to, čo hovoria nepretržite občania štátu, ktorého politici sa o nich zaujímajú iba v období pred voľbami a potom už so Slovenskom zaobchádzajú ako s darovaným vlastníctvom. Lenže – je takmer na oslavu, že to vôbec niekto z našich politikov aj takto verejne formuloval. Pravica nám nepretržite dvadsať rokov recykluje svoju nezmenenú personálnu ponuku vyhoretú programovo, vyhasnutú hodnotovo a vyziabnutú aj zdrojovo. Kto by ešte financoval také trápne divadlo! Práve nedostatok zdrojov je na príčine jej štiepenia. A čo odštiepenec, to nová strana a to aj následne perspektíva minimálne príspevkov od štátu na činnosť, v lepšom prípade celého válova, v ktorom sa ocitá celé Slovensko so všetkým, čím disponuje. Vrátane nás, jeho občanov, ktorí nie sme ničím iným ako obživou pre politický systém v podobe, v akej nám tu deformuje demokraciu už vyše dvadsať rokov.
„Stranícka kolonizácia štátu je často sprevádzaná straníckou kolonizáciou médií, väčšinou zakrytou,“ povedala tiež Iveta Radičová a veľmi sa v tomto výroku zmýlila. Súkromné médiá si totiž môžu do vplyvných pozícií arogantne nanominovať hoc aj samotných predsedov strán, bolo by to nanajvýš také nevkusné. Pani Radičová zas iba zovšeobecňuje. Veď za jej pôsobenia v najvyššej vládnej funkcii servilnosť aj kolonizácia médií dosahovala vrchol.Verejnoprávne médium v čase pôsobenia Miloslavy Zemkovej „vďaka“ jej úslužnej nadpráci v ňom však úplne nezakryto kolonizovali politici pravice tak dôkladne, že pri sledovaní (ešte aj súčasného) zoznamu tvorcov takzvanej politickej publicistiky sa obracia žalúdok. Zúfalstvom táto nevoľnosť pokračuje pri myšlienke, prečo s tým nerobí poriadok súčasná politická moc. Iba poriadok, nie nové nominácie tentoraz „viac vľavo“. Mimochodom, je priam drzým výsmechom, že o slovenských médiách a demokracii rozpráva na pôde zahraničnej univerzity expremiérka slovenskej vlády. Aj za jej vlády sa totiž nielen z tejto oblasti, ale z celej našej demokracie stal chliev straníckeho sebectva a uzurpátorstva.