SPOZA OPONY
Prečo by sme nemali žrať kone
Dušan D. KERNÝ
Je príznačné, že práve v čase, keď sa začal veľký pôst, hlavnou témou sa stalo jedlo. Objavila sa neprípustná, podvodne dodávaná zložka do hotových potravín – konské mäso. Robí to rozsiahla sieť firiem v Európskej únii. Začali sa šíriť správy o tom, kde všade sa môže ocitnúť nejaký koník z rumunskej paše. Konské mäso sa vydáva za hovädzie. Pred vyše desaťročím sa európska politika otriasala a spotrebiteľ sa triasol od strachu od tzv. šialených kráv. Vtedy v Nemecku zmenili ministerstvo. Na rozdiel od iných štátov Únie sa stalo spolkovým ministerstvom pre ochranu spotrebiteľa, potraviny a poľnohospodárstvo.
Možno to všetko vnímame s akousi otupenosťou. Veď terajší škandál nie je ani prvý a nebude ani posledný. Každý cíti, že je to prejav doby, ktorá z nás urobila v priebehu krátkeho času akoby súčasť spoločnosti, kde sa všetko meria ekonomicky. Teda spoločnosti, ktorej hlavným zmyslom sú výlučne ekonomicky zdôvodnené výdavky založené na stále rastúcich nárokoch na úspory a primeraný zisk. Ekonomizácia nielen ekonomiky, ale všetkého a všetkých, povýšenie ekonomického egoizmu na hlavný zmysel nielen fungovania spoločnosti, štátu, ale aj zmyslu života jednotlivca – to je to, čo vlastne dnes vidíme. Príbeh konského mäsa nám síce navráva, čo nemáme kupovať, ale zároveň je to aj metafora o príbehu medzi konzumom a pôstom. Pôst by nemal byť diéta, hladovanie či odriekanie, ale obdobie, ktoré dáva možnosť povzniesť sa nad prevládajúcu atmosféru doby ekonomického egoizmu. Ekonomickým egoizmom sa dnes zdôvodňuje všetko – nielen ruinovanie štátov, hnaných práve tak k škrteniu výdavkov, ako aj vlastného obyvateľstva.
Zdanlivo je to zápas s veternými mlynmi. Na jednej strane potravinové škandály len na chvíľu zabrzdia konzum či upozornia na zradnosť tovarov. Na druhej sa od roku 2005 nezmenšujú sociálne rozdiely – okolo 75 percent (!) obyvateľstva na Slovensku sa zaraďuje do troch kategórií, ktoré zvládajú s veľkými alebo určitými ťažkosťami výdavky na domácnosť. Okolo jedenásť percent z nich má veľké ťažkosti. Nepochybne medzi nimi sú tí dôchodcovia, ktorým siahajú exekúcie na penziu pre povedzme nezaplatené účty za telefón. A zrejme to robia firmy, ktoré nešetria bombastickou reklamou a charitatívnymi projektmi. Pred očami sa nám odvíjajú príbehy takrečeno ekonomického kanibalizmu. Médiá bičujú raz takú raz onakú tému, ktorá má denne a každodenne vyvolávať nespokojnosť. Má to z nás urobiť ľudí reagujúcich na denný prídel škandálov práve tak, ako to kedysi dávno objavil ruský vedec Pavlov, keď prišiel na to, na aký podnet slintali psy. Je to aj prepracovaná metóda, už to nie sú len mediálne triky, ale systém. Tiež sa do dobrého balenia mediálnej rýchlopotravy primiešava pod iným názvom informačné „konské mäso“, niečo, čo sa dnes vo vyspelej Európe v pohode nazýva priamočiaro informačným kapitalizmom.
Možno trocha pôstu nezaškodí, aby sme sa stali zdržanlivejší nielen voči podozrivým výrobkom, ale podozrivej zmene doby, kde sa všetko dá merať len a len ekonomickou efektívnosťou. V ťažkých časoch má nielen povaha jednotlivca, ale aj národa veľký význam – vidno to v malom Lotyšsku, kde o. i. ľudia súhlasili masovo so znížením platu, zrušením úradníckych pracovných miest v štátnom aparáte, len aby dostali štát z dlhovej čiernej diery. Zaplatili za to obrovskú cenu, ale boli to schopní urobiť pre národnú povahu, národnú skúsenosť, národnú súdržnosť, národnú kultúru – dokázali, že národná vlastnosť má význam, že sa s ňou dá čeliť dobe, ktorá za odnárodňovanie platí falošnou mincou ilúzií.