F. Ďurčanského sledovali nemeckí agenti a bol v centre negatívnych depeší do Berlína
Milan S. ĎURICA
V minulom čísle sme I. časti tohto príspevku uviedli množstvo správ a hlásení nemeckých tajných agentov a diplomatov, ktoré Ferdinanda Ďurčanského vykresľovali ako nedôveryhodného a nemecké záujmy poškodzujúceho človeka. Všetky tieto kompromitujúce depeše, spravodajské informácie, ale aj udania horlivých domácich prisluhovačov smerovali k tomu, aby bol zbavený vládnych funkcií a spoločenského vplyvu.
Správy v rovnakom duchu priniesol nemeckému vyslancovi Bernardovi aj A. Mach. Vyslanec o nich 9. mája oficiálne referoval do Berlína a pridal k tomu aj Machovo „ultimatum“, aby bol Ďurčanský do 15. mája definitívne odstránený z ministerstva vnútra, na ktoré si on, Mach, nárokuje (Dok. 473). Keď potom prešiel 15. aj 16. máj a nikto nevyhovel Machovej požiadavke, ba nielen Ďurčanský, ale aj Tuka mu vyčítali, že so svojimi stúpencami pripravuje protivládny puč, Mach 18. mája telegraficky zvolal do Ružomberka vyšších veliteľov HG. Zišlo sa ich 83 mužov. Zhromaždenie vydalo krátke, ale radikálne vyhlásenie proti politike vlády SR (Dok. 476).
■ HORÚCE LINKY
To nemohlo nevyvolať reakciu zo strany vlády a prezidenta republiky. Preto prezident Tiso využil Machovu demisiu z 21. februára 1940, ktorú predbežne neprijal, a 21. mája mu oznámil, že prijíma jeho odstúpenie z funkcie hlavného veliteľa Hlinkovej gardy. Hneď nasledujúci deň vymenoval do tejto funkcie Dr. Františka Galana z ústredného vedenia HSĽS.
V ten istý deň nemecký vyslanec H. Bernard vo svojej obšírnej správe do Berlína písal: „Teraz sa vynára otázka, či na tieto vnútropolitické rozhodnutia na Slovensku treba zaujať rozhodujúci vplyv až po vojne alebo už hneď skôr.“ (Dok. 479) Krátko po tom, A. Mach dostal osobné pozvanie k ministrovi von Ribbentropovi do Berlína.
V Berlíne o vývoji udalostí na Slovensku veľmi dobre vedeli, lebo už 23. mája 1940 vedúci Politického oddelenia Zahraničného úradu, štátny podsekretár Ernst von Woermann vydal „veľmi náhly“ dokument, v ktorom čítame: „že Ďurčanský nie je pronemecký, to je už dávno známe. Obžalobný materiál proti nemu leží tu na rozličných miestach a teraz sa zhromažďuje a bude predložený“.
Medzi súrnymi opatreniami Woermann navrhoval štátnemu sekretárovi a ministrovi zahraničia: a) rehabilitáciu Macha návratom do jeho funkcií alebo ešte lepšie vymenovaním za ministra vnútra; b) odstránenie Ďurčanského, ktoré sa nemusí hneď vykonať spolu s rehabilitáciou Macha, ale musí byť zabezpečené ako posledný cieľ; c) odstránenie ďalších Nemecku nepriateľských, najmä židovských elementov tak vo vnútorných úradoch Slovenska, ako aj v diplomatickej službe (Dok. 482).
Nemecký vyslanec Bernard 25. mája hlásil do Berlína: „Tuka ostro kritizoval Ďurčanského, že na jeho ministerstve zahraničných vecí je taký personál, ktorý by v prípade obnovenia Česko-slovenskej republiky mohli kompletne prevziať do Prahy. Doložil ešte aj to, že 24. apríla na zasadaní širšieho predsedníctva Hlinkovej strany v debate o blahoprajnom telegrame Hitlerovi Ďurčanský vyhlásil, že tí, čo voči Führerovi a Nemecku hovoria o vernosti a oddanosti, sú sluhovia a otroci.“ (Dok. 483)
Dvadsiateho ôsmeho mája 1940 ríšsky minister zahraničia von Ribbentrop pozval vyslanca Bernarda do Berlína. Vyslanec mal ísť ešte k prezidentovi Tisovi a oznámiť mu to a poradiť mu, aby nerozhodoval o žiadnych zmenách vo vláde, kým sa vyslanec nevráti do Bratislavy (Dok. 491).
■ ZÁKULISNÉ HRY
V Bratislave zatiaľ rástla nervozita, lebo vyslanec sa z Berlína dlho nevracal. Je pravda, že slovenským záležitostiam sa v tom čase nemeckí štátnici nemohli príliš venovať. Obsadením Dánska a Nórska (apríl 1940) Hitler otvoril druhý front, postupoval proti Francúzsku, 14. júna obsadil Paríž a 22. júna diktoval Francúzom prímerie. No berlínske ministerstvo zahraničia a jeho spravodajské služby sledovali aj vývoj na Slovensku. Začiatkom júna došiel do Bratislavy bez akejkoľvek akreditácie splnomocnenec Manfred von Killinger, ktorý sa tam stretával iba s nemeckými agentmi a s Tukom a Machom. Do Berlína sa vrátil 10. júna a predložil Woermannovi deň predtým datovanú správu, v ktorej tvrdil, že Ďurčanský upadol pod vplyv židovsko-plutokratických, slobodomurárskych, od Ríma závislých, českých a panslavistických kruhov a stal sa povoľným nástrojom týchto proti Nemecku bojujúcich kruhov. Preto navrhol, aby bol Ďurčanský odstránený z obidvoch ministerstiev, ktoré viedol a aby ministerstvo vnútra zaujal Mach. Ministerstvo zahraničných vecí má prevziať Tuka. Najhorší prívrženci Ďurčanského majú byť odstránení z obidvoch ministerstiev a k slovenskej vláde treba nasadiť nemeckého komisára, ktorý by dohliadal na jej činnosť. Ďalej ešte navrhoval, aby sa odstránili Machove dlžoby, ktoré obnášajú asi 80 tisíc slovenských korún, teda 8 tisíc mariek alebo 3 200 dolárov (Dok. 510). Woermann si správu osvojil a hneď 12. júna ju odovzdal ministrovi von Ribbentropovi (Dok. 512).
■ RUSKÉ ZÁVAŽIE
O dva dni neskôr zástupca ešte stále v Bratislave neprítomného vyslanca Bernarda, legačný radca Dr. Max Rindelmann v tajnej správe do Berlína hlásil, že v ostatnom čase sa tam množia divoké správy o prehlbujúcich sa vzťahoch medzi Slovenskou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík. Tak sa tvrdí, že Rusko sa postaví proti každej zmene súčasného stavu na Slovensku. Takéto uistenia mal vraj dať veľvyslanec Škvarcev vyslancovi Černákovi v Berlíne, podľa inej verzie Stalin osobne slovenskému vyslancovi v Moskve Fraňovi Tisovi. Konkrétne dôkazy o pravosti týchto tvrdení nie sú, ale je zrejmé, že určité slovenské kruhy, znepokojené najmä tým, že nemecké „riešenie tak dlho chýba“, radi by chceli položiť na váhu proti Nemecku ruské závažie. Predovšetkým od oživenia panslavistických nádejí dúfajú posilnenie svojich pozícií. Ruský tromf by chceli použiť tiež hlavne proti údajným nemecko-maďarským dohodám o tom, že Slovensko bude prepustené Maďarsku. Takéto vyjadrenia podľa vierohodných správ urobil minister dopravy Stano. „Obavu, že také dohody medzi Nemeckom a Maďarskom o budúcom osude Slovenska môžu jestvovať, aj voči mne pred niekoľkými dňami naznačil minister zahraničia Dr. Ďurčanský.“ (Dok. 514) Slovenská vláda 19. júna usporiadala v Bratislave veľkú verejnú manifestáciu na oslavu nemeckého víťazstva vo Francúzsku. Rečnili tam Tuka, Ďurčanský, Čatloš a Kirschbaum (Dok. 516). No už 20. júna Ringelmann, ktorý priebežne informoval Berlín, vo svojom hlásení písal, že to všetko bolo len preto, aby v širokej slovenskej verejnosti vzbudili dojem, že všetko je v poriadku a že nikto nepochybuje o nemecko-slovenskom priateľstve (Dok. 517). O niekoľko dní neskôr vyslanec H. Bernard, ktorý ešte stále ostával v Berlíne, predložil tam svoje stanovisko k slovenskej vládnej kríze: „Keď som bol vyslaný na Slovensko, našiel som tam štát, ktorému na politickom a hospodárskom teréne (odhliadam od Ochrannej zóny) bola ponechaná úplná samostatnosť; štát, s ktorým Nemecko vyjednávalo ako s ktorýmkoľvek iným štátom. Slovensko bolo vizitkou, ktorú sme ukazovali malým stredovýchodným európskym štátom a najmä slovanským národom, že takto môže byť samostatný malý štát, ktorý sa dá pod ochranu Veľkonemeckej ríše. Bolo jasné, že ‚predkladanie vizitky‘ podľa vývoja politickej situácie bude časovo obmedzené. Napriek tomu však musel som svoju ‚činnosť‘ pri všetkých vyjednávaniach so slovenskou vládou tak triezvo riadiť, a táto vizitka ostávala čistá. To sa mi darilo až do kritickej doby tohoročného apríla. (...) S 9. 4. a 10. 4. sa v nemecko-slovenskom vzťahu začal celkom nový úsek. Nová politická situácia nám dovoľuje, aby sme stiahli už dlho predkladanú a známu vizitku. Teraz prišiel čas, opäť práve vzhľadom na juhovýchodné európske štáty, aby sme jednoznačne vyjasnili, že Slovensko leží v našom životnom priestore, t. j. že iba naše priania sú tu rozhodujúce.“ (Dok. 519)
Dr. Ringelmann poslal 28. júna do Berlína ďalšiu správu, ktorá nemohla neznepokojiť tamojších rozhodujúcich činiteľov. Zástupca nemeckého vyslanca v Bratislave totiž hlásil, že proti Nemecku zahrotená komunistická propaganda v posledných týždňoch viditeľne a mohutne zosilnela, najmä na strednom a východnom Slovensku. Ďalej oznamoval, že ruské vyslanectvo rozvíja veľmi intenzívnu činnosť a že nielen minister Ďurčanský, ale aj kruh jeho spolupracovníkov pestujú živé vzťahy k ruskému vyslanectvu. A podľa hlásení dôstojníka ochrannej služby Ďurčanský bol 12. a 13. júna v Budapešti, kde opätovne navštívil ruské vyslanectvo a viedol rozhovory aj s ruským, juhoslovanským a francúzskym vyslancom (Dok. 522).
■ TUKOVE NÁVRHY
V polovici júla došiel do Berlína „vodca“ karpatských Nemcov na Slovensku, štátny sekretár Ing. Franz Karmasin. Poslal ho tam premiér Tuka a prijal ho Woermann, ktorému Tuka odkázal, ako si predstavuje zmenu vo vláde SR. Podľa neho mali by vypadnúť z vlády minister vnútra a zahraničných vecí Ďurčanský, minister dopravy Stano, minister školstva Sivák a minister obrany Čatloš. Tuka si chce k funkcii predsedu vlády prevziať aj ministerstvo zahraničných vecí. Ministerstvo vnútra má prevziať Šaňo Mach. Tuka ďalej navrhoval nahradiť aj generálneho tajomníka Hlinkovej strany (J. Kirschbauma) niektorou inou osobnosťou. Za toto sa prihováral aj Karmasin osobne. Potom referoval, že Tuka si želá ešte viac nemeckých poradcov („beráterov“) do Bratislavy. A nezabudol pripomenúť, že Tiso je príliš viazaný na Rím a že Tuka je oveľa viac než on orientovaný na zmenu situácie podľa nemeckých prianí (Dok. 529). Nemecké vyslanectvo v Bratislave 18. júla opätovne potvrdzovalo, teraz aj na základe zistení maďarských kompetentných miest, že minister Ďurčanský bol 12. a 13. júna v Budapešti a opätovne navštevoval ruské vyslanectvo a mal rozhovory s ruským, juhoslovanským a tiež francúzskym vyslancom (Dok. 531).
V druhej polovici júla v Bratislave kolovali reči, že z Berlína došlo pozvanie pre slovenských štátnikov, lebo sa tam má rozhodnúť o slovenskej vládnej kríze. Podľa hlásenia nemeckého chargé d´affaires Dr. M. Ringelmanna z 19. júla nebolo jasné, či aj Ďurčanský bude pozvaný. V Bratislave sa to predpokladalo ako samozrejmé a šírila sa správa, že prezident Tiso mal vyhlásiť, že ak ríšsky minister neprijme Ďurčanského, on sám pôjde k Hitlerovi (Dok. 521).
■ RIEŠENIE KRÍZY
Nemecký vyslanec na Slovensku H. Bernard, ešte stále v Berlíne, 22. júla predložil svojmu ministerstvu dokument, ktorý bol iste rozhodujúcim pre ďalší vývoj slovenskej vládnej krízy. Bernard vychádzal z konštatovania, že „Nemecká ríša v ochrannej zmluve z 18./ 23. marca 1939 prevzala záruku za politickú nezávislosť Slovenska, a preto nemôže trpieť nijaký vnútorný rozklad, ktorý ohrozuje jeho samostatnosť. Slovensko sa zaviazalo viesť stále svoju zahraničnú politiku v súlade s politikou nemeckej ríšskej vlády. Musí sa konštatovať, že Slovensko nedodržuje túto zmluvne prevzatú povinnosť, poťažne že úplne zanedbáva jej z toho vyplývajúce vnútropolitické povinnosti.
a) Zahraničná politika: Treba konštatovať predovšetkým podstatne nešťastnú, vo vojnových časoch dvojnásobne nebezpečnú osobnú politiku ministra zahraničných vecí Dr. Ďurčanského (velezrada Szathmáryho, Harminca, Viesta, ktorí ušli do Paríža, poťažne do Londýna). Na tej istej línii leží aj porušenie zmluvy, ktorého sa dopustil doterajší slovenský vyslanec Zvrškovec nótou, adresovanou talianskemu Ministerstvu zahraničia, v ktorej tvrdil, že Slovensko je neutrálnou krajinou, a súčasne žiadal, aby to ministerstvo oznámilo anglickej vláde, aby Anglicko uznalo neutralitu Slovenska do všetkých dôsledností. Takýto krok vyslanca sa môže uskutočniť iba na príkaz ministra zahraničných vecí.
b) Vnútorná politika: Minister vnútra Ďurčanský úplne zanedbal zamerať Slovensko vnútropoliticky podľa zmluvných záväzkov z 19. júla 1939.
Židovská otázka nepostúpila žiadnym spôsobom k riešeniu, takže títo najzúrivejší nepriatelia Nemecka ešte stále sú na Slovensku pokladaní za hodnotných, nepostrádateľných spoluobčanov: V zmiernom kolégiu Bratislavskej burzy zo 41 členov je 14 Židov (34%). Z 12 burzových radcov sú 4 Židia. V oddelení Drevo zo 4 členov sú 3 Židia.“ (Dok. 534)
Medzitým sa vyslanec Bernard musel vrátiť do Bratislavy, lebo už 24. júla odtiaľ telegrafoval do Berlína. Oznamoval, že hneď na druhý deň po jeho návrate do Bratislavy ho vyhľadal ruský vyslanec Puškin, aby sa dozvedel o budúcom osude Slovenska (Dok. 537). V ten istý deň na ministerstve zahraničia v Berlíne referent Grote zaznamenal správu z Najvyššieho veliteľstva armády (OKW), že dôstojník rozviedky v Bratislave hlásil, že Ďurčanský zrejme dnes o 14. hodine sa chystá na útek. OKW prosí o prípadné inštrukcie Zahraničného úradu. Štátny podsekretár Woermann odkázal, že ak Ďurčanský ujde do Maďarska, netreba nič robiť. Ak by prišiel na územie Ríše, treba mu zabrániť, aby odtiaľ vyšiel. Odporúča sa v každom prípade ho sledovať a hlásiť. Major Dr. Freund z rozviedky hlásil, že za posledných 14 dní Ďurčanský bol dva razy v Budapešti (Dok. 538) A potom už prišiel osudný deň 28. júla 1940, keď Hitler prijal slovenských politických predstaviteľov v Berlíne. Napriek tomu, že prezident Tiso vzal so sebou nepozvaného ministra Ďurčanského, Hitler ho nepripustil vo vládnych priestoroch (a mal sa vysloviť: „Toho Cigána nechcem viac vidieť!“). Potom prinútil Tisa, aby Ďurčanského úplne odstránil z politického života na Slovensku a dal vládnu moc do rúk Tukovi a Machovi. Pod hrozbou ešte prísnejších nemeckých opatrení mená Hitlerom „exkomunikovaných“ Ďurčanský a Kirschbaum nesmeli sa viac zjaviť v slovenskej tlači. A nemecké tajné služby dostali rozkaz sledovať všetky pohyby a osobné kontakty Ďurčanského.To bol teda úplný koniec politickej kariéry prof. Ferdinanda Ďurčanského počas prvej Slovenskej republiky. Z tejto dokumentácie jasne vyplýva, že prof. JUDr. Ferdinand Ďurčanský bol vysokovzdelaný právnik, hlboko národne uvedomený Slovák, prvoradý spolupracovník na obnovení slovenskej štátnosti a jej nekompromisný obranca aj proti vtedy všemocnej Veľkonemeckej ríši, a to aj v jej zločinnom „riešení židovskej otázky“, za čo ho stihol Hitlerov trest úplného odstránenia z politického života prvej Slovenskej republiky.
Za to, čo z vlastnej iniciatívy alebo z prinútenia konali slovenské vlády po 29. júli 1940, z historického hľadiska nemožno nič pripisovať priamej zodpovednosti Ferdinanda Ďurčanského.