Dr. Karol KöRPER – v službe cirkvi a vlasti


Karol Körper štvorecMohol byť ozdobou národa, ale v bývalom režime sa ocitol v pozícii bezdomovca

Vojtech KÁRPÁTY - Foto: archív SNN

Štvrtého januára sme si pripomenuli stodevätnáste výročie narodenia jednej z najvýraznejších postáv slovenského národného duchovného a politického života prvej polovice dvadsiateho storočia, nemšovského rodáka, kňaza a kanonika bratislavskej kapituly Dr. Karola Körpera (Zrínskeho). Osobnosť tohto slovenského národného pracovníka a katolíckeho intelektuála sa doteraz v domácej historiografii i odbornej a laickej verejnosti vníma nejednoznačne a jeho angažovanosť a aktivity, najmä tie v rokoch 1938 – 1940 (resp. 1945), kontroverzne a pod nánosom komunistickej propagandy značne neobjektívne a skreslene

.

Takzvaná kontroverznosť a rozporuplnosť, toľko zdôrazňovaná a podsúvaná pri väčšine slovensky národne a vlastenecky orientovaných osobností medzivojnového a vojnového spoločensko-politického života, v prípade Körperovho života a diela nevychádza ani tak z jeho kňazského pôsobenia na cirkevnom poli, ako najmä z jeho angažovania sa v politike a jeho aktivitách vo viacerých štátnych, politických a spolkových funkciách, ktoré zastával počas slovenskej autonómie, Slovenského štátu a prvej Slovenskej republiky. Ale to je osud a údel takmer všetkých slovenských kňazov, ktorí pasívne nemlčali a aj napriek hrozbe „pošpinenia“ sa politikou vyšli neohrozene do jej arény, aby tam bojovali za spoločenské, politické a hospodárske práva svojho ujarmeného národa. Najkontroverznejšou a často zámerne skreslene interpretovanou etapou zvykne byť jeho účinkovanie vo funkcii náčelníka Duchovnej správy Hlinkovej gardy, ktorú zastával krátke dvojročné obdobie a o ktorú sa delil s farárom Dr. Ladislavom Jurkovičom, ktorý zastával tento post pre gardistov evanjelickej a. v. konfesie.

Hlinkova garda NA CESTE ZA KŇAZSTVOM

Karol Körper sa narodil 4. januára 1894 v Nemšovej (okr. Trenčín) v rodine inšpektora (rešpicienta) finančnej stráže Karola Körpera a jeho druhej manželky Márie, rodenej Aleithnerovej. Ľudovú školu navštevoval v rodnej Nemšovej a v Ilave a v štúdiu pokračoval v rokoch 1905 – 1913 na gymnáziách v Trnave a Bratislave. Na študentské roky zanechal túto spomienku: „Tie štyri roky gymnázia v Bratislave sa mi vybavujú teraz ako blažené, bezstarostné roky študentského života. Usilovnosťou a ambíciou som vyrovnával všetky krikľavejšie rozdiely medzi mnou a ostatnými spolužiakmi. Nemohlo mi neuniknúť, že patrím k najchudobnejším v triede. Svedčili o tom oblečenie, strava a zábavy iných. Čoskoro si to všimol aj môj dobrácky triedny, keď videl, ako cez prestávky vypliešťam oči na bohaté desiate dobre situovaných meštianskych synkov. Ja som si sotva mohol dovoliť suchú žemličku. Jedného dňa mi povedal, že budem doučovať jedného môjho spolužiaka z bohatej židovskej rodiny. Aby som si žiadal aspoň päť korún mesačne. Tak to aj bolo. Každý deň som chodil do krásneho nového činžiaka na rohu terajšieho Šafárikovho námestia a spolu sme sa učili s malým Ernőom, ktorý ťažšie chápal veci v bohatom prostredí ako ja svojím proletárskym fištrónom. Tu som videl po prvý raz v živote, čo je bohatstvo a blahobyt. Prepychovo zariadené izby, kúpeľňa, plytvanie peniazmi, služobníctvo, afektovaný tón reči.“

Výborný prospech zaručil, že mladý Karol mohol bez problémov pokračovať v štúdiu teológie, ktoré absolvoval v rokoch 1913 – 1918 v Budapešti. Subdiakonát a diakonát mu udelil svätiaci biskup Medard Kohl a 17. júna 1918 ho kardinál a knieža, prímas Uhorska Ján Černoch, arcibiskup ostrihomský, vysvätil za kňaza.

NA NÁRODNO-CIRKEVNOM POLI

V ďalších štúdiách pokračoval na právnickej a filozofickej fakulte českej univerzity v Prahe a v roku 1919 získal doktorát teológie. Jeho prvým kaplánskym pôsobiskom sa stali v rokoch 1918 – 1920 Gajary a neskôr Topoľčany (1920 – 1921). Od roku 1921 sa stal profesorom a kaplánom v Nových Zámkoch a nasledujúci rok sa zúčastnil na Eucharistickom kongrese v Ríme. Počas tohto roku vystriedal miesta katechétu a kňaza v Štúrove, vo Veľkom Kýre, v Banskej Bystrici a v Trnave, kde zostal v rokoch 1922 – 1926 pôsobiť ako profesor na bohosloveckej vysokej škole. Počas ďalších piatich rokov (1926 – 1931) bol ústredným tajomníkom Katolíckej kancelárie a v rokoch 1931 – 1932 pôsobil vo funkcii riaditeľa biskupskej kancelárie v Trnave. V roku 1932 sa stáva kanonikom bratislavskej kapituly pri Dóme sv. Martina.

V tomto čase sa Karol Körper začína angažovať vo viacerých cirkevných a autonomistických spolkoch. Stáva sa funkcionárom Ústredia slovenských katolíckych skautov a duchovným radcom Spolku slovenských katolíckych akademikov Moyzes. V roku 1926 založil a ďalších desať rokov redigoval mesačník Kultúra, časopis Spolku sv. Vojtecha, ktorý sa stal až do roku 1944 najvýznamnejšou tlačovou tribúnou slovenských katolíckych intelektuálov. Okrem toho prispieval pod skratkou „dr. k. k.“ pravidelnými úvodníkmi a politickými článkami do Slovenskej pravdy; v rokoch 1936 – 1938 bol šéfredaktorom časopisu Katolícke kázne a v rokoch 1931 – 1937 redaktorom Duchovného pastiera. Bol autorom viacerých náboženských kníh, z ktorých najväčší úspech mala modlitebná kniha pre slovenskú inteligenciu s názvom Prameň z Boha. V roku 1941 vyšla v Trnave Körperova cestopisná práca Z Bratislavy do Chicaga. Opísal v nej svoju účasť na zájazde medzi slovenských krajanov v USA, ktorú absolvoval ako člen delegácie Spolku sv. Vojtecha a reprezentant slovenského katolíckeho spolkového života.

V NOVOM ŠTÁTE

Kanonik Körper úprimne privítal naplnenie dvadsaťročného zápasu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a jej úsilia o úplnú a všestrannú národnú emancipáciu, národné oslobodenie a naplnenie najvyššej ambície každého normálneho a nedeformovaného národa – slobodného života vo vlastnom národnom štáte. Na návrh biskupa Jána Vojtaššáka a senátora Dr. Karola Medveckého prevzal vedenie cirkevného odboru Ministerstva školstva a národnej osvety (MŠaNO). V tejto funkcii zotrval až do roku 1942, keď sa stal farárom v bratislavskom Dóme sv. Martina (1942 – 1945). Ešte v decembri 1938 kandidoval kanonik Körper do slovenského autonómneho snemu. Zvolili ho za poslanca a poslanecký mandát mu zostal aj po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939. Na jeseň 1938 vnikla polovojenská formácia HSĽS, ktorá mala prevziať všetky úlohy i majetok rozpustených paramilitantných organizácií bývalej ČSR a starať sa o predvojenskú a brannú výchovu. V priebehu roku 1939 jej pribudli v novom režime i ďalšie bezpečnostno-represívne úlohy a v marci a apríli 1939 sa tisíce jej dobrovoľníkov postavili so zbraňou v ruke proti maďarským agresorom v nevyhlásenej Malej vojne. Postupne sa odcudzovala svojmu celonárodnému charakteru a stala sa útočiskom karieristov na jednej strane a pronacistických radikálov na strane druhej. Z pôvodnej deväťdesiattisícovej organizácie ostalo v roku 1944 iba niekoľko tisíc (5 000 – 2500) radikálov a fanatických národných socialistov. V rokoch 1938 – 1939, teda v čase, keď Slovensko iba tvorilo svoju armádu, však ešte HG predstavovala pre väčšinu stelesnenie národnej obrany vo forme ľudovej armády. V tomto čase oslovilo Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy (HVHG) na návrh prvého hlavného veliteľa HG Karola Sidora kanonika Körpera a požiadalo ho, aby prevzal vedenie Duchovnej správy HG pre gardistov rímskokatolíckeho vierovyznania. Duchovná správa HG bola formálne zahrnutá do jej organizačnej štruktúry, no jej vedenie a regionálni predstavitelia podliehali episkopátu na Slovensku, ktorý prideľoval jednotlivým regionálnym veliteľstvám HG vhodných kňazov ako duchovných poradcov. Tí funkciu vykonávali podľa smerníc svojich cirkevných predstavených. Duchovná správa HG v podstate kopírovala systém armádnej duchovnej správy (poľní kuráti, poľní vikári). V tejto funkcii zotrval Körper až do októbra 1940, keď bol z HG na nátlak vtedajšieho nemeckého poradcu pre Hlinkovu gardu SS-Obersturmbannführera Viktora Nagelera vylúčený. V. Nageler chcel vytvoriť z HG národno-socialistickú údernú formáciu, ktorou by vydieral umiernené vládnuce krídlo HSĽS a neustále mu hrozil ich možnou výmenou na vedúcich štátnych postoch za gardistických radikálov združených okolo časopisu Náš boj. Nageler chcel HG ideovo očistiť a totálne nacifikovať. A práve to vylučovalo ďalšie zotrvanie a aktivity katolíckych i evanjelických duchovných v HG. Začal sa útok Nagelera na Duchovnú správu HG a jej predstaviteľov.

Kanonik Körper o tejto očiste neskôr pred tzv. Národným súdom vypovedal: „Funkciu hlavného duchovného som vykonával do konca mesiaca októbra 1940, keď som bol z HG vylúčený na priamy zákrok nemeckého berátera Nagelera. Tento ma raz zazrel na veliteľstve Hlinkovej gardy. Potom mi jeden z činovníkov prezradil, že poznamenal: ‚Čo tu hľadá ten kňažúr?‘ Tým sa moja úloha v garde skončila. V tom čase som bol napadnutý v časopise Gardista, lebo som istým kruhom, a to kruhom orientovaným na Nemecko, nebol po vôli, zazlievali mi moju činnosť, ktorá im bola prekážkou v ich plánoch. Snahou spomenutého berátera Nagelera bolo, aby som bol úplne vylúčený z akejkoľvek verejnej činnosti pre moje politické zameranie. Tento sám osobne riadil, inscenoval a robil všetky opatrenia proti mojej osobe, lebo podľa zámerov jeho skupiny mal som byť úplne vyradený z verejného života.“

SPOLOČENSKÁ DISKREDITÁCIA

Útok nacistických radikálov na kanonika Körpera sa však neskončil jeho vyštvaním z HG, ale pokračoval pokusmi radikálov o jeho úplné spoločenské znemožnenie a zničenie jeho dobrej povesti a spoločenskej prestíže, ktorú získaval medzi slovenskou inteligenciou a verejnosťou od polovice tridsiatych rokov. Snažili sa na stránkach svojich periodík, prevažne denníka Gardista, dokázať, že kanonik Körper je človekom bažiacim po finančnom a hmotnom zisku, čo je ešte tragickejšie u duchovného a kňaza.

Körper sa po rokoch vrátil k tejto štvanici vo svojich memoároch: „V redakcii denníka Gardista dobre vedeli, že svoje funkcie vykonávam bezplatne, ale napriek tomu napadli moju česť. V novembri 1940 ma obvinili, že hromadím príjmy. V Slovákovi som sa proti tomu ohradil a zriekol som sa všetkých funkcií, okrem cirkevných. Keď sa zriekol predsedníctva Slovenskej ľudovej banky Dr. Okánik, požiadali ma, aby som nastúpil na jeho miesto. V tejto banke mali uložené svoje úspory drobní ľudia zo Záhoria. Banka mala účasť na mnohých podnikoch na Slovensku, o všetkých som ani nevedel. V spomínanom článku sa zlomyseľne uvádzal dlhý rad týchto podnikov, akoby boli patrili mne. Samozrejme, ani z banky, ani z podnikov som nikdy nedostal ani halier, veď išlo o záchranu úspor ľudí vo finančnej kríze, v ktorej sa banka nachádzala. Každý však vedel, že útok Gardistu bol len zámienkou, aby sa Hlinkova garda na nátlak Nemcov zbavila kňazov. Svoj cieľ dosiahli. Od toho času nemalo ani katolícke, ani evanjelické duchovenstvo, ani ja s gardou nič spoločné.“

Začiatkom roku 1942 sa kanonik Körper stal bratislavským dómskym farárom. Kanonická investícia sa konala v kaplnke trnavskej apoštolskej administratúry, kde mu biskup Pavol Jantausch v prítomnosti predsedu bratislavskej cirkevnej obce Dr. Pavla Opluštila odovzdal farársky biret.

VAE VICTIS – BEDA PORAZENÝM

Karol Körper jpgOsemnásteho mája 1945 kanonika Körpera zatkli a bez oznámenia dôvodu uväznili v Bratislave. Stal sa politickým väzňom, akých v tom čase vyfabrikoval nový režim tisíce. Ich hlavná vina bola, že privítali slovenskú štátnu samostatnosť a aktívne sa podieľali na jej výstavbe a upevnení. Vykonštruovanej obžaloby, ktorú vypracoval Dr. Dutka, sa Körper dočkal až na Vianoce 1946. Hlavné súdne pojednávanie sa konalo 20. januára 1947 v budove bývalej sedrie na Michalskej ulici a predsedal mu kňaz – apostata Jozef Kostka, vedľa ktorého sedelo šesť ďalších prísediacich, medzi nimi bol i herec Andrej Bagar. Hoci boli svedkovia vybraní iba obžalobou, ani jeden z nich nepotvrdil vykonštruované body obžaloby. Dodatočné pozvanie svedkov na svoju obhajobu obžalovanému Körperovi nepovolili. Senát vyriekol po krátkej porade rozsudok, či skôr pomstu nového režimu, ústami svojho predsedu – osem rokov straty slobody, z toho štyri roky vo väzení a zvyšné štyri v pracovnom tábore. Väčšinu väzenského trestu si odpykal v Leopoldove. O osudoch svojich sudcov a absurdnosti celého procesu, ako jednej malej súčasti mašinérie povojnových politických procesov tzv. retribučného súdnictva, neskôr kanonik Körper napísal: „Príležitostne mi sami sudcovia prezradili, že všetko bolo vopred určené a prikázané, obhajobu nesmeli pripustiť, lebo by nemohli vyniesť rozsudok. Kostka sa čoskoro vrátil ku kňazstvu a neraz ma prosil o odpustenie. Aj keď umieral, dával som mu absolúciu (rozhrešenie po spovedi, pozn. autora). Prísediaci Homer bol neskôr odsúdený na štyri roky, dostali sme sa spolu do Handlovej.

‚Bol to rozkaz,‘ povedal mi. Bagar zomieral vedľa mňa v nemocnici ako priateľ. Spomínal na revolučné časy. On sa správal na súde najslušnejšie. Najhoršie pochodil Velecký, ktorého odsúdili na smrť pre vlastizradu a popravili,“ Na slobodu prepustili Karola Körpera 22. mája 1953. Štátny súhlas potrebný pre pastoračnú činnosť už nikdy nezískal. Od 15. januára 1954 nastúpil ako robotník do okresného stavebného podniku v Prievidzi a 1. júla 1955 sa stal skladníkom Okresného ústavu národného zdravia (OÚNZ) v Prievidzi. Po troch rokoch fyzicky namáhavej práce dostal výpoveď a podľa slov Mariany Paulinyovej: „Prvého augusta 1958 stál Karol Körper opäť s prázdnymi rukami na rázcestí. Odstavený od dušpastierskej práce, zbavený akejkoľvek inej možnosti uplatniť sa, bez prostriedkov a bez strechy nad hlavou. Človek, ktorý by svojím charakterom a vzdelaním mohol byť ozdobou každého národa, sa na sklonku života ocitol v postavení spoločensky degradovaného bezdomovca.“

Až do svojej smrti žil v podnájme u vdovy Anny Vrchovskej, rodenej Takáčovej, na Žilinskej ulici č. 8 (dnes tam stojí nová budova rozhlasu). Štvrtého októbra 1969 Dr. Karol Körper podľahol chorobe.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.