GLOSA
Keď samochvála výrazne páchne
Rudolf ZELENAY
Nastajlovaná celebrita sa nevie dočkať, kedy jej podstrčí mikrofón sporo odetá vymetačka zväčša exhibicionistických seáns a na kameru ukáže svoj trojtisícový autfit. Wau, zvýskne, ako keby sa práve vymanila z blekautu. Atak na divákov je pre ňu level nambr van. A keď vzápätí pricupitá jej o pol hlavy nižší impresário, idylka je oukej. Hovie si v pohode, lebo milovaný má na sebe fešn kikirikí sako, takže zicher ho pasujú za najextravagantnejšieho.
A o to, well, ide. Ostatné nerieši, veď komunikácia s okolostojacou sosajety pripomína obohratú platňu. Kam jej zrak zablúdi, tam ten istý fejs. Jeden sa túli k bývalej, druhý poškuľuje po budúcej, tretí sa napcháva, štvrtý sa presúva tam, kde práve snímajú niekoho z vraj trendy hostí. Na tapete je projektant záchodov a garáží, za ním sa štylizuje všadeprítomný doktorko, nesmie absentovať ani húkajúci rádbyspevák so zdvihnutým prostredníkom a klebety na tému, kto s kým, kedy a kde. A potom sa odhaľovačka intimajt lajfu vrhne na exkluzívne figúry z domácej kuchyne. Šokovanému divákovi sa do hlavy natláča, že chuchmavá lejdy má zvonivý vojs a ďalšia neviem na čo namyslená kolegyňa vyzerá úžasne, hoci keby sa pozrela do hrnčeka, tak mlieko v ňom určite skysne. A nemusel by jej pri tom asistovať ani prihriaty figaro. Ó tempora, ó mores, zvolal by klasik, keby počul priam koprfildovské zaklínadlo: „Kto sa neobjaví medzi nami otrepanými a ošúchanými, ako keby v slovenskom šoubiznise ani nebol.“ Wau!
Každé euro v ruke obracajúci skromný a trpezlivý občan spod Tatier sa už zrejme nevie dočkať ďalšieho vydania šmejdu, našťastie neašpirujúceho na prvenstvo v OTO. Aj keď pripustíme, že každá líška svoj chvost chváli, slepá nadutosť, ignorantstvo a úbohosť vo využívaní výrazových prostriedkov robia zo spisovného jazyka hanebnú metaforu typu „frajcimerka pucovala pod forhauzom fíbrcýgel“. Žiaľ, prvky deformácie aj z tejto relácie prenikajú do hovorovej reči značnej časti ovplyvniteľných krajanov. Ešteže máme, či nemáme ministerstvo kultúry, jazykovedcov i televíznu radu. Alebo u nás platí verzia definície demokracie, že beztrestne môžeme všetko a nemusíme nič? Smutné.
