Slovensko má mimoriadny dôvod pripomenúť si stalinské vyvražďovanie
Zachránil slovenskú česť v krutých časoch
Dušan D. KERNÝ
Slovenská verejnosť má niekoľko mimoriadnych dôvodov nezabúdať na tragédiu vyvražďovania dvadsaťtisíc poľských dôstojníkov, známu pod menom Katyň. Po prvé, išlo o brutálne, v Európe neslýchané vyvražďovanie dôstojníkov poľskej armády, výkvetu poľskej inteligencie. Po druhé, nejde len o dlho zamlčovanú udalosť, ale aj o desaťročia účelového prepisovania dejín, že vraždili fašistické jednotky a nie sovietske bezpečnostné orgány.
Po tretie, ide o udalosť, ktorá ukazuje brutalitu stalinského systému a lživosť tvrdenia o slovanskej či panslovanskej spolunáležitosti. A po piate – pre slovenskú verejnosť je predovšetkým a najmä dôležitý celoživotný osud jediného slovenského odborníka, ktorý vydal o masakre v roku 1943 svedectvo a nikdy svoju výpoveď nezmenil, a to ani po tom, čo ho zmenil jeho český „kolega“.
- SLOVENSKÝ PATOLÓG
Konštatovalo sa to o. i. na druhej verejnej besede, ktorú v priebehu troch rokov usporiadal Ústav pamäti národa. Tak ako pred tromi rokmi sa na nej zúčastnil špičkový európsky odborník a znalec archívov v tejto záležitosti, profesor Sliezskej univerzity Mečislav Borák a tentoraz aj Margita Kániková, autorka knihy, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Má názov V tieni púpavy a rozpráva o MUDr. F. Šubíkovi, známom básnikovi Andrejovi Žarnovovi, hlavnom patológovi prvej Slovenskej republiky. Ten bol v dvanásťčlennej medzinárodnej komisii lekárov patológov, ktorú po odhalení masových hrobov povolali Nemci do Katyni 29. – 30. apríla 1943. Svedectvo komisie sa stalo – vedno s odhalením hrobov – jednou z najúčinnejších zbraní propagandy fašistického Nemecka v čase po porážke pri Stalingrade.
Západní spojenci a vedno s nimi československá exilová vláda E. Beneša tomu neverila, „podobne dal alibisticky od toho ruky preč aj Medzinárodný Červený kríž v Ženeve“, vyhlásil o. i. historik Martin Lacko, konštatujúc, že „svedectvo kompromitujúce ZSSR sa lekárovi kruto vypomstilo po zmene v rokoch 1944/1945“. F. Šubík okrem lekárskej správy vydal vlastné svedectvo, že „v sovietskom Rusku sa teroristické metódy nezmenili ani o vlas, niet tam slavianofilstva, ale je tam sociálna úbohosť“. Už počas SNP sa meno MUDr. Šubíka ocitlo na zozname, ktorým povstalecká SNR žiadala trest smrti pre 38 stúpencov a činiteľov Slovenskej republiky z radov spisovateľov a kultúrnych pracovníkov, väčšinou činovníkov Matice slovenskej.
- SVEDOK Z KATYNE
Keďže bolo zrejmé, že sovietske bezpečnostné orgány budú pri oslobodzovaní Slovenska hľadať lekára – svedka z Katyne, MUDr. Šubík odišiel do americkej okupačnej zóny v Rakúsku vedno s maloletým synom a tehotnou manželkou. Po zatknutí bol – spolu s ostatnými činovníkmi – deportovaný naspäť do Československa. Výpoveď pani Kánikovej sa opierala o presné citácie rozsudku a uvádzala množstvo údajov odvážnych svedkov, ktorí na súde osobne alebo písomne svedčili v prospech MUDr. Šubíka – a to tak z radov rasovo prenasledovaných, vrátane mnohých lekárov, ako aj predstaviteľov ľavicovej inteligencie, medzi nimi bol L. Novomeský či A. Mráz, osobne prišiel svedčil Ján Smrek. Už len samotný príbeh priebehu súdneho procesu je pozoruhodný – MUDr. F. Šubík bol obvinený z toho, že sa na obhliadke zmasakrovaných poľských dôstojníkov v Katyni zúčastnil a že „verejne opakoval vymyslené tvrdenia osočujúce sovietske bezpečnostné orgány“. Napriek tridsiatim mesiacom väzenia svoju správu nepoprel a nikdy nevyhlásil, že Katyň je dielom Nemcov a nie sovietov. „MUDr. Šubík zachránil česť slovenského intelektuála v krutej dobe,“ konštatoval historik M. Lacko.
- NEZNÁMY HROB
Prof.esor M. Borák, autor ojedinelých prác na tému Vraždy v Katyni, konštatoval, že český lekár, známy neskôr pod spisovateľským pseudonymom F. Kožík, názor zmenil. Podstatné o. i. z vystúpenia prof. Boráka bola informácia, že Katyň je skutočným miestom popravy 4 500 dôstojníkov, ale zároveň aj symbolom za tri iné miesta masových vrážd, ktoré sú známe. Z nich jediné bolo na území, ktoré nemecké fašistické vojská nikdy neobsadili, v dedine Mednoje, severne o mesta Tver (predtým Kalinin, ktorý však Nemci obsadili). V Mednom je viac ako 6 000 zavraždených príslušníkov rôznych poľských formácií. Skutočná pravda sa historicky potvrdila až v roku 1990, keď vtedajší vrcholný predstaviteľ ZSSR M. Gorbačov priznal existenciu zoznamu a rozkazu na zastrelenie podpísanom Stalinom a členmi politbyra, a to, že vraždu strelou do tyla vykonali sovietske bezpečnostné orgány. Rozsudok smrti však znel pre 25 000 Poliakov – a na doteraz známych troch miestach je okolo 20 000 – predpokladá sa, že dodnes „neznámy“ masový hrob ostatných zmiznutých a doteraz nenájdených Poliakov je v Bielorusku, v Kuropatoch pri Minsku.