Sagan nebol jediná naša cyklistická hviezda
Text a foto: Jozef SLIACKY
Cyklistika je náročný šport, ale úspechy tých najzdatnejších a najrýchlejších lákajú nasadnúť do sedadiel „strojov“ na dvoch kolesách tisícky mladých ľudí, pre ktorých sú tí úspešní ideálnymi vzormi. Nedávno bol cyklistickou svetovou hviezdou prvej veľkosti Peter Sagan a je potešiteľné, že v jeho tieni vyrastajú zdatní nasledovatelia, u ktorých je predpoklad, že v blízkej budúcnosti budú prostredníctvom cyklistiky šíriť dobré meno Slovenska.
Za desaťročia sa do dejín nielen česko-slovenskej, ale i svetovej cyklistiky zapísali mnohé mená. Najmä Preteky mieru na cestách medzi Prahou, Varšavou a Berlínom patrili medzi najsledovanejšie športové udalosti u nás. Medzi prvých víťazov ešte iba na trati z Prahy do Varšavy patril v roku 1949 Jan Veselý. O pätnásť rokov neskôr sa po 2 246 kilometroch tešil z celkového víťazstva Jan Smolík.
■ PRETEKY MIERU
„Smolíčku ‒ Pacholíčku, přijed nám do Prahy ve žlutém tričku,“ hnali budúceho víťaza do cieľa jednotlivých etáp nadšení fanúšikovia. V roku 1972 po dramatickom boji zvíťazil Vlastimil Moravec. Od roka 1990 sa Preteky mieru, ktorých symbolom bola Picassova Holubica mieru, konali zväčša len na českých a poľských cestách, a aj keď sa opäť pridali nemeckí, ba i rakúski a belgickí organizátori, v roku 2006 napísali poslednú kapitolu. V roku 2013 obnovili českí organizátori tradíciu, a to ako preteky juniorov do 23 rokov. Na štart sa postavili Julian Alaphilippe, Tadej Pogačar a iné hviezdy súčasnej cyklistiky.
Preteky mieru boli súťažou cyklistov bez profesionálneho statusu. Je veľký predpoklad, že mnohí z nich by sa uplatnili aj na najväčších cyklistických pretekoch vrátane Tour de France, ale politika a z nej trčiaca železná opona boli proti. Príkladom môže byť nemecký pretekár Olaf Ludwig. Na Pretekoch mieru si zapísal víťazstvo až v tridsiatich ôsmich etapách a dvakrát prišiel do cieľa v žltom tričku celkového víťaza. Až ako tridsaťročný dostal v roku 1990 šancu na Tour de France a pretavil ju do troch etapových víťazstiev a zisku zeleného trička pre najaktívnejšieho pretekára.
■ STOROČNICA LEGENDY
Do histórie Pretekov mieru sa zapísal aj Vlastimil Ružička, ktorý sa narodil v českých Lounoch pred sto rokmi ‒ 27. februára 1925. Jeho rodičia boli Slováci. Otec bol motocyklovým pretekárom, čo sa mu stalo osudným. Zahynul pri havárii a vdova sa so synom a s dcérou presťahovali do Rače. Za prvej Slovenskej republiky sa ako rodom Čech musel ukrývať a v novembri 1944 sa dostal do rúk polície. Údajne za prechovávanie zbraní…
Úspechy žal ako cyklokrosár i na ceste až po vojnovom besnení. V päťdesiatych rokoch patril medzi najlepších česko-slovenských cyklistov. Na Pretekoch mieru bol päťkrát členom víťazného tímu. Aj keď vyhral celkovo dvanásť etáp, medzi jednotlivcami sa mu nikdy nepodarilo získať veniec víťaza, ale aj druhé a tretie miesto malo svoju cenu.
■ ZÁHADNÁ FĽAŠA
Vlastimil Ružička sa zaradil medzi legendy česko-slovenskej cyklistiky. Vždy si zachovával optimizmus, spolujazdci i fanúšikovia naňho spomínali ako na studnicu dobrej nálady. Kolovali o ňom mnohé vtipy, skutočné i vymyslené príbehy. Najčastejšie sa hovorilo, že v cyklistickej fľaške si vozil čaj s rumom, vodku ochutenú citrónom a iným vtedy tolerovaným „dopingom“. V jednej náročnej etape ho vysmädnutý belgický pretekár požiadal o osvieženie.
Ružička mu naznačil, že nemôže, ale keďže nebol lakomec, napokon podal súperovi fľašu. Ten si dal poriadny glg a skončil v priekope. Vraj sa stalo, že keď pred súpermi získal väčší náskok, zastavil sa v krčme na pohárik. Ba zapálil si aj cigaretku, čo nesvedčí o jeho správnej životospráve. Raz sa mu to stalo takmer osudným. Po poháriku nasadol na bicykel a šliapal ‒ opačným smerom. Keď zistil svoj omyl, nezostávalo mu nič iné, iba naháňať pelotón.
■ TVRDÁ NÁTURA
Jeho šľachovitá subtílna postava a tvrdá nátura mu umožňovali porážať súperov. O jeho tvrdohlavosti a odolnosti voči bolesti veľa hovorí nehoda, ktorú mal v roku 1951 na Pretekoch mieru. Zistil, že jeho bicykel nejde tak, ako by mal. Rozhodol sa ho opraviť za jazdy. Ruka sa mu pritom dostala medzi špice predného kolesa, a aj keď mu krvácala, pokračoval v jazde, cieľom prešiel ako prvý a až potom si nechal hlbokú ranu ošetriť.
Ako amatérsky cyklista musel mať riadne zamestnanie. Bol šoférom, a ak v ňom neznámi ľudia spoznali úspešného športovca, nenechal sa uniesť hviezdnymi manierami, ale rád sa s každým porozprával, pospomínal, zavtipkoval. Všetci priaznivci so smútkom prijali správu o jeho náhlom úmrtí mesiac po oslave šesťdesiatych narodenín. Zomrel v Bratislave 29. marca 1985. V ankete o najlepšieho slovenského cyklistu 20. storočia obsadil Vlastimil Ružička tretie miesto.
