Na Slovensku máme ďalší problém, ktorý opozícia označila za zástupný. Premiér Robert Fico povedal pri oslavách osemdesiateho výročia skončenia druhej svetovej vojny v Moskve prezidentovi Vladimírovi Putinovi, že by chcel postaviť na Slovensku pomník sovietskemu maršalovi ruského pôvodu Ivanovi Stepanovičovi Konevovi. Rozporuplnej osobnosti, s ktorou si ani historici z Ústavu pamäti národa a Vojenského historického ústavu nevedia dať rady a zhodnúť sa na jednoznačnom hodnotení jeho života. Kým prv menovaní boli proti, historici druhej inštitúcie uznávali jeho zásluhy.
Na jednej strane to bol veliteľ 1. ukrajinského frontu aj Karpatsko-duklianskej operácie. Padlo pri nej takmer 27-tisíc sovietskych vojakov a tiež vyše tisícšesťsto československých vojakov, ktorí oslobodili prvú slovenskú obec Kalinov. Do histórie sa zapísala jeho veta: „Buď Karpaty prejdeme, alebo na nich padneme.“ Je tiež faktom, že ako mladý komisár sa v rokoch 1918 až 1921 aktívne podieľal na nastolení totalitného režimu v Rusku.
Jeho vojská síce oslobodili Prahu, ale zároveň odvliekli do Sovietskeho zväzu tisíce občanov ruskej národnosti, ktorí do Československa odišli do exilu po boľševickom prevrate v roku 1917. Historickou realitou je aj to, že v roku 1956 potlačil protikomunistické povstanie v Maďarsku. Bol hlavným veliteľom sovietskych vojsk v Nemecku, dohliadal na stavbu Berlínskeho múru a podieľal sa na prípravách invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V Prahe preto jeho sochu postavenú v roku 1980 potichu počas covidovej hystérie v roku 2020 odstránili.
O čom opozícia nerada hovorí, je tiež to, že jeho vojská oslobodili najväčšiu nemeckú továreň na smrť ‒ Osvienčim. Ani to, že práve Konev zachránil nenahraditeľné pamiatky zo zbierky slávnej drážďanskej galérie, ktoré objavili sovietski prieskumníci v baniach sliezskej priemyselnej oblasti neďaleko Pirny. Medzi nimi bola aj Sixtínska Madona od renesančného maliara Raffaela Santiho. Alebo že neoceniteľné obrazy síce boli umiestnené v Puškinovom múzeu, reštaurované v Moskve, ale po Stalinovej smrti v roku 1955 (niektoré zdroje hovoria o roku 1956) sa všetkých 1 240 obrazov vrátilo späť do Drážďan.
Nápad s postavením pomníka Ivanovi Stepanovičovi Konevovi nie je nový. Snažila sa o to už v roku 2018 Slovensko-ruská spoločnosť na čele s bývalým predsedom vlády Jánom Čarnogurským. Návrh, aby stál pomník v Banskej Bystrici, zmietli zo stola politici ‒ vtedajší župan Ján Lunter a aj terajší primátor mesta Ján Nosko.
Dnes akoby sme strácali cit posudzovať historické osoby aj v kontexte doby, v ktorej žili a ktorú nemali možnosť ovplyvniť. Koľko je v Bratislave pamätníkov na 25. gardový strelecký zbor generálmajora Fiodora Afanasjeviča Ostašenka a 23. strelecký zbor generálmajora Michaila Froloviča Grigoroviča, vojaci ktorých oslobodzovali Bratislavu? Ani jeden.
Na počesť oslobodenia sú v meste len malé pamätníky v okrajových štvrtiach. Pravdaže, je tu Slavín, o ktorom sa tiež objavili úvahy o jeho zbúraní. V roku 2022 vznikla dokonca aj groteskná petícia profesora Juliusa Hlistu, poradcu veľvyslanectva USA v Bratislave (ako inak), v ktorej sa píše, a ktorá je stále na webe peticie.com, že „proruskí politici, ako aj pomýlení občania z komunity proputinovských dezolátov (Slavín) zneužívajú na svoje ciele a oslavu zločineckého komunistického režimu“. V tom istom roku stále neznámi vandali poliali Slavín ukrajinskými národnými farbami.
Na Vianoce minulého roka bol poškodený pamätník osloboditeľom v Košiciach. Na zreštaurovanom pamätníku oslobodenia na Námestí SNP v Trnave sa pôvodný nápis na podstavci o hrdinskej sovietskej armáde vrátil až po protestoch. Len v tomto roku sa na Pomníku víťazstva na Dargove objavili fašistické symboly. Pamätník v Novej Bošáci bol zámerne pofarbený na červeno. Pamätník obetiam druhej svetovej vojny v parku v centre Prešova v máji zahalili sčasti do čierneho plátna politici mimoparlamentnej strany ktorá sa nazýva Demokrati. Podľa primátora mesta Františka Oľhu sa „dotyční ľudia nedopustili ničoho“.
Pozostatky poplatnej histórie a servilných politikov možno nájsť v každom meste. Napríklad v Trnave. Terajšia Hlavná ulica, ktorá sa stala prvou centrálnou pešou zónou na Slovensku, sa za monarchie volala Länge Gasse. Potom sa volala Rákoczyho, neskôr Masarykova, Benešova, Hitlerova, naposledy Februárového víťazstva. Podľa toho, kto bol práve pri moci.
Nič teda nie je trvalé. Históriu si však treba pripomínať. Triezvo, bez emócií a najmä bez politiky.
Text: Ivan KRAJČOVIČ – Foto: Internet
