Mária Kráľovičová hrá na scéne Slovenského národného divadla plných 65 rokov
Milan POLÁK
Mária Kráľovičová má osemdesiatpäť rokov. Neuveriteľné! Ešte stále hrá päť či šesť postáv v repertoári Činohry Slovenského národného divadla, kde má angažmán 65 rokov. Je čulá, svieža, aktívna, má plány do budúcnosti a je v plnom nasadení prítomná na teritóriu našej národnej kultúry. Počas tých dlhých, predlhých rokov svojej hereckej kariéry vytvorila veľký, priam impozantný počet úloh a obdivuhodnou schopnosťou hereckej premeny, ako aj schopnosťou hlbokého prieniku do vnútorného sveta stvárňovaných postáv zaradila sa medzi veľké zjavy nášho divadla, filmu i umeleckého vysielania rozhlasu a televízie.
Tak ako Mária Kráľovičová obohatila svojím hereckým umením dramatické umenie trvalými hodnotami, v rovnakej miere poslúžila aj našej literatúre a z nej predovšetkým poézii. Patrí medzi najreprezentatívnejšie osobnosti nášho recitačného umenia. Je jednou z toho „veľkého tria“ recitačných priekopníkov, ktoré tvorili Mikuláš Huba, Mária Kráľovičová a Viliam Záborský. Podobne ako tí dvaja muži, ktorí sú už v hereckom nebi, aj ona si našla svojský a originálny spôsob ako sa zmocniť nielen poézie štúrovcov, ale aj tvorby významných predstaviteľov niekoľkých generácií slovenských básnikov.
■ POETICKÝ OBJAV
Prvý, kto ju „odklial“ a objavil v nej nové zdroje pôsobivosti básnického slova, bol režisér Jozef Budský. Obsadil ju, vtedy ešte ako veľmi mladú, takmer elévku herectva, do titulnej postavy legendárnej inscenácie Sládkovičovej Maríny v roku 1948. Zrodila sa postava Maríny, ktorá akoby popierala dovtedy tradičný pohľad na tento vzor slovenskej devy. Nebola to vážna, posmutnená a cudná čiernovláska, ale svietivá blondína s hlbokým výstrihom na takmer priesvitnom kostýme. Ani jej prednes nebol vážny a patetický, ale šantivo veselý. Napriek tomu bol sugestívny a príťažlivý. To bola tá chvíľa, odkedy sa v oblasti umeleckého prednesu stala Mária Kráľovičová synonymom Maríny. Od čias uvedenia tejto javiskovej poémy, v ktorej sa spájala scénická metafora a poézia slova, voláme podnes Máriu Kráľovičovú Marínou. Ľudsky úprimné a čisté, v tých rokoch najmä pre mladú generáciu zrozumiteľné a adresné vyjadrenie myšlienok Sládkovičovej Maríny pretrvali búrlivé peripetie čias a s rovnakou pôsobivosťou v prednese tejto umelkyne prihovárajú sa nám do dnešných dní. Úprimná, presvedčivá a emocionálne spontánna výpoveď vtedy ešte mladej herečky poznamenala najmä jej prednes poézie aj v ďalších desaťročiach a máme to šťastie, že sa nám svojou pôsobivou príťažlivosťou prihovorí a osloví nás aj dnes.
Sládkovičova Marína bola teda na začiatku neskoršieho dozrievania jej sugestívneho a presvedčivého recitačného umenia. Zmysel pôsobivosti jej prejavu spočíval v bytostnej viere umelkyne v pravdivosť myšlienok básnika. Recitovala vždy len tie diela básnikov, s ktorými sa dokázala aj vnútorne stotožniť. Bohatá a stále sa rozširujúca škála výrazových prostriedkov, pri ktorých si uvedomovala čoraz nástojčivejšie rozdielnosť hereckej tvorby a umeleckého prednesu, bola už len dôsledkom jej talentu a práce na sebe. Kráľovičová sa postupne stávala výraznou a jedinečnou predstaviteľkou toho najlepšieho, čo sa na Slovensku v oblasti umeleckého prednesu dosiahlo. Úloha, ktorú v tomto ohľade zohrala, je nezastupiteľná. Spája sa v nej nástojčivosť osobnej výpovede so schopnosťou strhnúť poslucháča a presvedčiť ho o myšlienkovej hĺbke a neustálej platnosti vypovedaného.
Zaiste aj preto romantizmus štúrovskej poézie našiel v nej oddanú interpretku.
Prvý veľký triumf zaznamenala v roku 1961 na Neumannových Poděbradoch, kde vystúpila popri Viliamovi Záborskom a Mikulášovi Hubovi. Predniesla verše Sládkovičovej Maríny a Moju pieseň Janka Kráľa. Postupne, ako si do svojho repertoáru priberala aj diela básnikov mladšej generácie, jej prejav dozrieval do podoby sýtej, jasne artikulovanej a citovo úprimnej presvedčivosti.
■ NA TROCH KONTINENTOCH
Recitovala verše najmä slovenských básnikov a vystúpila s nimi na pódiách krajín troch kontinentov. Prednášala ich na večeroch alebo prehliadkach slovenskej poézie okrem iných miest aj vo Varšave, Viedni, v Budapešti, Dubrovníku, Bruseli, Montreali, Tel Avive, Havane, Moskve, Berlíne, Saigone. V Prahe vystúpila nespočetnekrát. Hoci stále bola verná štúrovcom, medzi jej obľúbených básnikov, ktorých dielam vdýchla neopakovateľnú podobu, patrili Maša Haľamová, Štefan Žáry, Ivan Kupec, Ján Smrek, Laco Novomeský, Milan Rúfus, Miroslav Válek, Andrej Plávka, Viliam Turčány, Ján Kostra, Krista Bendová, Vladimír Reisel. Výpočet nie je úplný, pretože napríklad na nespočetných televíznych chvíľkach poézie, v rozhlase, ale aj na stovkách literárnych a poetických vystúpení po celom Slovensku okrem renomovaných básnikov recitovala aj diela mladšej a začínajúcej generácie. Z tých zahraničných básnikov predstavila v prekladoch Vítěslava Nezvala (najmä jeho Manon Lescaut v preklade Mira Procházku), Rimmu Kazakovovú, Annu Achmatovovú, Sergeja Jesenina či Alisu Browningovú. Ani tu výpočet mien nie je úplný. Takže aj takto, týmto spôsobom patrí Mária Kráľovičová nielen divadlu, televízii a rozhlasu, ale aj literatúre.
■ PRVÁ DÁMA TÁLIE
O jej osobnostnom a neprehliadnuteľnom hereckom formáte niet pochybností a to prakticky od jej vstupu na javisko až podnes, keď ju ako 85-ročnú, stále sviežu, pružnú a vitálnu stretávame na predstaveniach SND. Je to 67 rokov nepretržitého účinkovania a plného tvorivého nasadenia. Bolo to veľké množstvo postáv či už v divadle, rozhlase alebo televízii. Prebrala štafetu a stále ju nesie po tej slávnej zakladateľskej hereckej generácii, po Oľge Borodáčovej či Hane Meličkovej. Dnes je to nespochybniteľne prvá dáma slovenského herectva!
V prvých rokoch jej hereckej práce, ešte ako členka martinského Slovenského komorného divadla a potom ako členka Činohry SND (bez prerušenia od nástupu v roku 1947 až do dnešných dní), charakterizovali ju ako lyrickú herečku. Bola mladá, mala krásny, pôsobivý zjav, oduševnený výraz – a tieto vlastnosti využívali aj režiséri. Napríklad keď ju obsadil František Kudláč v Martine do roly Chloris Soucy v Rollandovej Hre o láske a smrti alebo Janko Borodáč, tiež v Martine, jej zveril v Shakespearovom Mnoho kriku pre nič postavu Margity. Po príchode do Bratislavy, kam sa prišla na Konzervatórium zdokonaliť v hereckej profesii, hrala okrem iných postáv aj Vílu v Bottovej Smrti Jánošíkovej, ktorú naštudoval jej pedagóg Jozef Budský. Hrala aj Agnesu v Zacharovej skvostnej inscenácii Molièrovej Školy žien, menšie postavy v Karvašovej Bašte a Simonovovej Ruskej otázke. Až potom prišla Sládkovičova Marína v Budského réžii – inscenácia, ktorá si s nástupom ideologizácie umenia vyslúžila nálepky formalizmu a samoúčelného režisérizmu a po 17 reprízach ju stiahli z repertoáru. Napriek tomu sa stala táto inscenácia s Kráľovičovou v hlavnej postave legendou.
■ VÝRAZOVÉ PREMENY
Po sérii lyrických, vnútorne oduševnených a výrazom zanietených postavách prišla Rakovského inscenácia hry Bertoltda Brechta Život Galileiho v roku 1958. Kráľovičová v tejto pamätnej inscenácii s vynikajúcou scénou Ladislava Vychodila vytvorila postavu Virgínie. Dovtedy herečka, ktorá ťažila zo svojho pôsobivého zjavu a kultivovaného lyrického altu v prejave, vytvorila Virgíniu ako nepeknú starú pannu s ustrašenými očami, schopnú vo svojej obmedzenosti obrátiť sa proti vlastnému otcovi a zradiť človeka, ktorého miluje. Hrala Virgíniu ako otrávenú, otravnú a staropanensky nevrlú Galileiho dcéru. Bol to prvý výrazný a radikálny odklon od lyrických a romantických postáv predchádzajúceho obdobia a Kráľovičová tu preukázala schopnosť vytvarovať svoju postavu celkom inými a dovtedy nepoznanými výrazovými prostriedkami, ktoré smerovali – na rozdiel od jej predchádzajúcich lyrických hrdiniek – k vytvoreniu negatívneho typu charakterovo narušenej ženy.
Po tomto zlome na jej hereckej dráhe prišlo obdobie urputného, ale úspešného hľadania nových zdrojov a novej podoby jej herectva. Bolo to obdobie akéhosi sebaprekonávania. Patrí sem napríklad jej postava Catherine v hre Arthura Millera Pohľad z mosta alebo typ malomeštiackej slovenskej vidieckej dámy Angely, ktorá bola včera ešte sedliačkou, a to v Karvašovej Polnočnej omši. Na tejto ceste hľadania a nachádzania nového typu hereckého výrazu i modelovania silných dramatických postáv bol jej inšpirátorom, posilou a do istej miery stále ešte pedagógom režisér Jozef Budský. Dá sa povedať, že bola „jeho“ herečkou. Bolo to obdobie, keď v Arbuzovovej hre Príbeh na brehu rieky vytvorila Vaľu, v Daněkovom Pohľade do očú Oľgu Vančurovú . Najmä Príhoda na brehu rieky získala vysoké ocenenie aj na zájazde do Moskvy a sám autor sa vyjadril o Kráľovičovej Vale ako o najlepšej postave, akú v inscenáciách svojej hry videl doma i v zahraničí.
■ PAMÄTNÉ KREÁCIE
Potom prišlo niekoľko veľkých životných šancí a hereckých príležitostí. Pamätníci si určite spomínajú na jej Cocteauov Ľudský hlas (v televízii i v divadle), na jej Janu z Arcu, na Pani Fordovú vo Veselých paničkách z Windsoru, na Maggie v Millerovej hre Po páde, na Ranevskú v Čechovovom Višňovom sade, Mariku Mondokovú v Bukovčanovej hre Kým kohút nezaspieva či Elvíru v Corneillovom Cidovi. Veľkú hereckú príležitosť dostala aj v inej legendárnej inscenácii SND a to v Sartrovej hre Diabol a Pán Boh, keď v réžii Jozefa Palku a v hereckej spolupráci so Ctiborom Filčíkom vytvorila postavu Kataríny. Ale to už bolo obdobie jej života, keď aj vzhľadom na svoj vek hrávala zrelé ženy, neraz aj ženy zbavené ilúzií. Bolo to najmä obdobie osemdesiatych rokov, keď ju často do svojich inscenácií obsadzoval režisér Miloš Pietor. Hrala v jeho objavných naštudovaniach hier Čechova, Molièra, Gogoľa, Kleista, vytvorila nezabudnuteľnú Lady v Harwoodovom Garderobierovi či Grófku Chlestovovú v Gribojedovových Útrapách z rozumu. Výsledkami tvorivej práce, ako aj schopnosťou radikálnej premeny svojho hereckého výrazu zaujala už na začiatku spolupráce s režisérom Pietrom, keď naštudovala postavu Katy v Tajovského Novom živote (1978). Jej Kata Jahodová so suverénnou istotou balansovala na ostrí medzi plačom, smiechom, zúfalstvom a pomstychtivosťou. Skvele zahraná ženská zaslepenosť, triedna obmedzenosť, ale aj prefíkanosť vyvolávali dovtedy u nej nepoznaný tragikomický efekt. Keď predtým bola Budského herečkou, v osemdesiatych rokoch bola preferovanou herečkou Miloša Pietora. Ale radi ju obsadzovali v podstate všetci režiséri SND – Pavol Haspra, Peter Mikulík, Ľubomír Vajdička a nedávno aj hosťujúci režisér J. Pitínsky, ktorý jej zveril v Berhardovej hre Ignorant a šialenec v roku 2005 postavu Pani Vargovej. Túto postavu, podobne ako Doru Chomútsku z Hasprovho naštudovania Tajovského Ženského zákona v záhoráčtine v preklade bratov Moravčíkovcov (1996) hrá Kráľovičová v SND podnes. A hrá aj neskôr doštudovanú postavu Olympie Feraillonovej v repertoárovom hite Činohry SND – vo Feydeauovom Chrobákovi v hlave; v inscenácii, ktorá je na repertoári divadla od roku 1991!
■ IGNORUJE VEK
Na počesť jej osemdesiatky uviedla Činohra SND hru Táne Kusej S matkou, kde vytvorila ľudsky pôsobivú a herecky bravúrnu hlavnú postavu Matky, ktorá trpí chorobnou stratou pamäti. Už po svojej osemdesiatke okrem iných postáv vytvorila aj svojskú, trochu bizarnú, ale komediálne uvoľnenú obyvateľku penziónu pre starých hercov Cecily Robsonovú v hre Ronalda Harwooda Kvartetto alebo Anfisu v Čechovových Troch sestrách. Mária Kráľovičová, dnes už noblesná staršia pani, je napriek svojmu veku plná vitality a nových plánov. Prijíma možnosti zahrať si aj v iných divadlách a divadelných zoskupeniach, ale aj v televíznych seriáloch. Pri príležitosti odovzdávania ceny Televízna osobnosť roka uviedli ju do televíznej siene slávy.
Apropo televízia: v jej dramatických reláciách vytvorila vyše stovku skvelých postáv. To isté platí aj o jej účinkovaní v rozhlasových hrách a dlhý, predlhý by bol súpis jej poetických vystúpení v rozhlase i televízii.
Mária Kráľovičová vek ignoruje, má veľa nových plánov a hoci to znie neuveriteľne, má stále mladícky zjav, pružnú chôdzu, vystreté telo, štíhlu postavu a nestrácajúci sa úsmev na tvári. Oddychovať vraj nebude ani v tých ďalších rokoch. Je to závideniahodné. Samozrejme gratulujeme, ale nadovšetko sa v obdive pred ňou a jej umením skláňame.