Pavol Barabáš: Pre človeka je nesmierne šťastie, keď vie, kam na tejto zemi patrí
Takých, čo chceli pokoriť hory, sú plné cintoríny
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ – Foto: autor
Byť horským nosičom, horolezcom a cestovateľom, prežiť časť života v extrémnych podmienkach a všetko to zachytiť filmovou kamerou, aby sa aj diváci mohli pozrieť za hranice každodennosti, to si vyžaduje nemálo schopností. Športových, organizačných, technických i umeleckých. Pavol Barabáš ich v sebe má, čo dokazuje každým svojím novým filmom.
● Motivácia mladého človeka vybrať sa kamsi ďaleko za hranice rodného chotára býva rôznorodá. Ako to bolo vo vašom prípade?
U mňa to bola túžba vidieť vysoké ázijské hory Himaláje, Karakoram, Hindukúš či Pamír. Chcel som prežiť s priateľmi tú silu a krásu vysokých hôr a potom i zdokumentovať často nadľudské výkony, ktoré môžu osloviť aj iných ľudí, aby v sebe našli silu urobiť viac, než si sami mysleli, že dokážu. Každá naša cesta do hôr viedla aj cez horské osady plné domorodých ľudí, ktorých ťažký život v extrémnych podmienkach upútal aj moju kameru. Tí ľudia sú silní najmä svojou budhistickou filozofiou života. Vďaka nej veria, že sa môžu stať lepšími. Veria, že človek prekoná zlobu iného človeka láskou. To sú ich hlavné zbrane na ceste k osvieteniu. V tomto duchu už vychovávajú aj malé deti. Napríklad správanie medzi súrodencami naznačuje, že ich duchovná úroveň je v mnohom oveľa vyššia ako tá naša. Odmalička im je vštepovaná obrovská úcta nielen ku každej ľudskej bytosti, ale i ku všetkému živému.
● Znie to dobre, ale je to dosť vzdialené tejto takzvanej západnej civilizácii. Veď my akoby sme už nevedeli alebo ani nechceli porozumieť našej planéte Zem. Stali sme sa jej skutočnými vládcami?
Stále a vždy ma prekvapuje a zarmucuje, že arogancia nášho rodu homo sapiens k tejto planéte, ktorú zdieľame spolu s inými živočíšnymi druhmi, je až neuveriteľná. Pozorujem realitu z odstupu a spoza kamery a často mi pripadá náš živočíšny druh ako nekontrolovateľný vírus, čo napáda všetko okolo seba. Bránim sa podvedome tomuto prirovnaniu, ale pozerajúc okolo seba usudzujem, že v rámci západnej civilizácie sa v prevažnej väčšine usilujeme len o to, aby sme sa stali materiálne bohatšími rok po roku bez ohľadu na to, čo z toho vzíde pre našu planétu. So smútkom pozorujem tú našu zem, všetky na nej žijúce zvieratá, rastliny aj hmyz, a pritom si uvedomujem, že mnohým druhom sme svojím egoizmom pomohli opustiť tento svet, dokonca skôr ako sme ich vôbec spoznali.
● To znie dosť pesimisticky...
Vidina západného „pokroku“ získala nadvládu nad duchovnými hodnotami. Aj na svojich cestách ohromene pozorujem, ako je nezadržateľne exportovaná do každého kúta našej zeme. Nie je zrejme ani trochu nádeje, aby sa zem ubránila pred vyše šiestimi miliardami ľudí, ktorí pomaly prepadnú tejto materialistickej fantazmagórii tak, ako sme jej prepadli my... Nuž, myslím si a dúfam, že v budúcnosti ľudstvo bude podvedome čoraz častejšie hľadať odpovede na otázky, ako sa vymaniť z celého tohto materiálneho zmätku.
● Na svojich cestách ste sa k tomuto presvedčeniu iste prepracovali na základe konkrétnych skúseností. Spomeniete aspoň jednu?
Keď sme po niekoľkotýždňovom pochode neporušenou džungľou schádzali z najvyššieho bodu Novej Guiney, ostali sme ako obarení. Pred nami sa objavili zábery akoby z Marsu. Gigantická povrchová baňa na zlato a meď, ktorá zaberala mnoho štvorcových kilometrov. Údajne je najväčšia na našej planéte. Obrovské lanovky, železnice a najmodernejšie mamutie rýpadlá, ktoré menia vzácny ekosystém horského pralesa na sivú púšť. Ja viem, je to od nás tak ďaleko, že sa nás to vlastne ani netýka. Citlivý človek sa tu však nutne musí zamyslieť nad naším ľudským konaním na zemi. Uvedomí si, že naša planéta začína byť chorá a tou chorobou sme my. Ako mikróby v napadnutom organizme sa rozliezame a ničíme, žerieme a požierame bezohľadne všetko naokolo. A ak sa náhodou ocitneme v ohrození, trochu nás to zmení, nie však v záujme našej hostiteľskej planéty, ale iba v krátkodobom záujme nášho konzumného systému.
● Podľa prognostikov už v neďalekej budúcnosti sa pravdepodobne dočkáme poškodenia termoregulačného systému zeme, spôsobeného našou ľudskou materiálnou snahou mať toho čo najviac.
V nekonečnom vesmírnom priestore je naša zem so svojimi unikátnymi systémami, umožňujúcimi život, ovládaná nepochopiteľnými energiami, ktoré sú pre nás životodarné, oživujúce a obohacujúce. Jej krásy sú prameňom sily na celý život, refrénom hudby prírody, ktorá vlieva vieru v niečo nádherné a potešujúce. Pri schopnosti načúvať jej si každý človek môže uvedomiť, že platíme príliš vysokú cenu za to, čomu dnes hovoríme technický pokrok. Takzvaný vyspelý svet sa mení na jeden veľký hypermarket „prepotrebných“ vecí. Aký to bude mať ďalší dosah na našu zem a všetko živé na nej? Náš vlastný blahobyt a stúpajúce požiadavky sa odzrkadľujú aj na povrchu zeme. Neustále preteky o zisk idú ruka v ruke s pokrytectvom a neznášanlivosťou. Všetci sa však tvárime, že to nevidíme, že je to niečo, čo sa nás netýka, čo my vlastne nedokážeme ovplyvniť.
● Myslíte si, že harmonické vzťahy civilizácie a prírody sme odsunuli nabok ako prekážku ďalšiemu ekonomickému rastu?
Kolotoč, ktorý sme aj my svojimi materialistickými nárokmi a vidinami pomáhali postaviť, sa stáva rýchlejším, hlučnejším, stále viac špinavým a nebezpečným. Neustále sme však podnecovaní rečami ekonómov, povznesených nad tento svet, ktorí nerozoznajú hrudu zeme od kusa betónu. Je až do plaču, keď si uvedomíme, že pár jednotlivcov obetuje dlhodobé záujmy ľudstva na tejto zemi svojmu krátkodobému zisku. A možno by nezaškodilo, aby sa zavše každý z nás pozrel do zrkadla a zamzslel sa nad tým, ako k tomu všetci prispievame...
● Čo hovoríte na reči o trvalo udržateľnom rozvoji?
Spoločnosť, ktorú ovládajú finančné skupiny, nás neustále upokojuje: Nebojte sa, to je pokrok! Najzákernejšie na tom je, že nás presviedčajú aj o tom, že neexistuje nijaký metafyzický alebo transcendentálny život na zemi. Pochopiteľne! Duchovný rast sa stal pre mnohých brzdou ekonomiky. Ak tomu uveríme, tak je naozaj zbytočné, aby sme sa zaujímali aj o niečo iné ako o vlastný materiálny blahobyt...
● Videli ste však aj krajiny, kde je to inak. Ako to robia tam?
Bhután je jediná krajina na svete, kde nie je povolený predaj a fajčenie cigariet. Kráľ zakázal používať aj u nás všadeprítomné igelitové tašky, keďže znečisťujú prostredie. Aby ľudia boli pokojní a šťastnejší, na uliciach nemôže byť žiadna reklama. To pre jej falošnosť, ktorá pôsobí na ľudskú myseľ ako jed, čím sa nezhoduje so zásadami Budhovho učenia. Totiž to rafinované spájanie reklamného posolstva s materiálnymi potrebami ľudí, pôsobiace na psychiku, sa stáva príčinou ich utrpenia, lebo nenapĺňa ich túžby, ktoré vyvoláva. Podstatou reklamy je totiž vyvolávať ekonomické túžby, ktoré sú pre väčšinu z ľudí nenaplniteľné. Zo snahy po ich uspokojení sa často rodí zločinnosť a korupcia. Podľa kráľa Bhutánu je preto reklama veľmi škodlivá.
● Poďme na Slovensko, kam sa vždy radi vraciate. Čo vás najviac priťahuje v rodnej krajine?
Poviem to na konkrétnom príklade. Na konci jari sa stretávajú gorali v Roháčoch na vrchu Lúčna. S hrdosťou sem prichádzajú po trojhodinovej túre v krojoch. Nesú husle, basu, čerstvý syr, žinčicu, voňavý chlieb i slivovicu. Ich spev sa nesie ponad Tatry. Cez hranicu prebehujú aj poľskí gorali, aby sa pridali. Aj oni prišli na horskú omšu v krojoch. V rukách nesú husle i pálenku. Všade je plno detí, takisto v tradičnom oblečení. Mladé páry ich sem vzali, aby precítili silu toho spontánneho stretnutia a okolitých hôr. Aby si zapamätali pohľady na hlboké doliny, v ktorých vyrastali ich dedovia. Aby sa im vryla do pamäti úcta a láska rodičov ku kraju, v ktorom sa narodili.
● Aj vy to v sebe nosíte na cestách po svete?
Pre človeka je šťastím, keď vie, kam na tejto zemi patrí. Práve na dlhších potulkách svetom si človek najviac uvedomuje hodnoty, ktoré má doma. Krásne lesy, čisté horské pramene, skalné hory, popretkávané dokonalým turistickým značením, nie sú až takou samozrejmosťou v treťom svete. Hory boli vždy moje útočisko. Miesto, kam som sa rád vracal. Až neskôr som si uvedomil, že to, čo ma k nim priťahovalo, boli vlastne ľudia, ktorí v nich žijú. Tí ovplyvňujú vaše vnímanie horského sveta, do ktorého ste vošli. Ak je úcta k horám hlboko zakorenená v tradíciách, tak aj my ich cez ňu vnímame.
● V horách sa však dejú aj dramatické a tragické udalosti.
Koncom júna 1979 som mal devätnásť rokov a bola to moja druhá nosičská sezóna na Zbojníckej chate. Nálada v celých Vysokých Tatrách bola však veľmi pochmúrna. V závere Mlynickej doliny havaroval záchranný vrtuľník, ktorý išiel na pomoc nemeckej turistke. Piati členovia horskej služby zahynuli. Nešťastie bolo témou každého rozhovoru. Ľudia z hôr prežívali naozaj trúchlivé obdobie. Sezóna vo Veľkej Studenej doline sa pomaly rozbiehala. Prichádzali ďalší zo stabilnej partie nosičov. Celý rok som sa tešil nielen na nich, ale aj na akcie, ktoré boli súčasťou života na Zbojníčke. Či to bola lyžovačka na Buzáku, vynášky, horolezecké túry, večerné behy do Prielomu, jazdy na kajaku po Dlhom plese alebo nekonečné nočné dialógy pri petrolejových lampách. V to leto však bol všadeprítomný aj smútok z veľkej tragédie.
● V mladosti ste radi robili vysokohorského nosiča. Bol to základ pre fyzickú kondíciu, ktorú dodnes potrebujete pri práci?
Prvý týždeň nosenia je pre každého vždy veľmi ťažký. Bolia plecia, nohy, chrbát. Treba sa „roznosiť“. Nie je problém vyniesť prvý náklad, ale ísť na vynášku aj na druhý a tretí deň. Pamätám si, že som sľúbil napísať list svojej vtedajšej priateľke hneď po príchode na chatu. Každý večer som pri petrolejke dokázal zosmoliť iba pár viet a unavený som hneď zaspal. Keď som si po týždni prečítal napísané vety, musel som ten nesúvislý list roztrhať. Po týždni trápenia s vynáškami si pomaly zvykáte na námahu a po dvoch týždňoch, ak ste to neprepálili, sa začínate na pochod s nákladom dokonca tešiť. Každý nosič potvrdí, že je to najlepšia „čistička“ hlavy. Sústreďujete sa na dych, na to, kam stúpate, koľko krokov vám chýba na ďalší štand. Na nič iné netreba myslieť. Je to akýsi stav meditácie. Paradoxne pocítite určitú ľahkosť v duši, ktorej je v tom trojrozmernom svete hôr zrazu akosi dobre. Rád som chodil na vynášky zavčasu ráno, keď bola dolina prázdna. Pozeráte sa na stokrát videné štíty, ktoré sú zakaždým iné. Objavujete ich nové tvary. Rámujete si obrazy známych hôr hlboko do podvedomia, aby ste potom mali tam v doline po celý rok vnútorne z čoho žiť...
● Veľa ľudí sa vás pýtalo, prečo sa tak trápite pod nákladom?
Aby ste mohli robiť toto remeslo, musíte byť schopný zamilovať si námahu, bolesť i samotu. Náklad vám nepomôže vyniesť nadutosť, konto v banke, ani titul. Nič z toho v horách neplatí. Len keď sa pred nimi budete cítiť ako trpaslík, môžete v sebe objaviť jednu zo vzácnych ľudských vlastností – pokoru. To ona je potrebná k zážitku jednoduchého šťastia. Vtedy som vlastnil iba pár prepotených tričiek, vibramy a horolezecký materiál. Isto som si však myslel, že som najšťastnejší človek pod slnkom. Nosičský život ma naučil ešte niečo: Čo si človek naloží na chrbát, musí aj doniesť do cieľa...
● Je to však možno aj o osobnom návrate k prírode?
Civilizácia nás oberá o kontakt s prírodou. Ale z nej sme predsa všetci vyšli. Pomaly, no stále viac zabúdame na jej zákonitosti. Odtrhli sme sa od nej, a preto jej prestávame rozumieť. Príroda sa pre nás stáva neznámom. Porušujeme jej zákony a ona nám vie dať veľmi rýchlo po prstoch. Treba ju počúvať, vnímať, sledovať, chodiť do hôr. Neexistujú na to knižky s návodmi, treba mať len otvorené srdce. Pýcha ani peniaze v horách nikomu nepomôžu. Odvážlivcov, ktorí chceli pokoriť prírodu, sú plné cintoríny.