SPOZA OPONY
Prečo je dôležitý Tobruk kdesi v Líbyi
Dušan D. KERNÝ
Nedávno som dostal v hromadnej pošte zábery z vyčíňania maskovaných mužov na cintoríne. V žltom piesku vidno desiatky bielych tabúľ zapustených do zeme, vojensky vyrovnaných. Je to vojnový cintorín. Na náhrobných kameňoch je spredu meno padlého, hodnosť a znamenie vierovyznania, najmä jednoramenné kríže, ale sem-tam aj Dávidove hviezdy. Nad cintorínom v púšti sa týči obelisk. Na ňom je umiestnený veľký kresťanský kríž. Na záberoch vidno besnenie zamaskovaných mladých mužov so samopalmi. Bezohľadne ničia náhrobky. Iní pridržiavajú rebrík fanatikovi, ktorý mláti kladivom a ten kríž ničí. Pri svojom vyčíňaní sa nechávajú filmovať. Pre nich je to hrdinstvo – ničia opustené miesto posledného odpočinku. Ležia tam vojaci mnohých národov z nesmrteľnej bitky; väčšinou známi aj po mene. Ľudia, čo sa stali súčasťou dejín a pamäti nielen svojich národov, svojich rodísk, ale aj vojenských a tiež všeobecných dejín...
Mladí moslimovia divočejú, ako sa len dá, aby sa stali hrdinami dnešného sveta internetu, aby sa zvečnili vo svojich mobilných telefónoch a ukazovali, kto je kto pod maskovaním. Na snímanie používajú mobily a internetovú sieť; je viac ako jasné, že tak rýchlo, ako sa dostanú k obdivovateľom a k tým, čo si ich na túto demonštráciu objednali, tak rýchlo sa dostanú aj do siete všesledujúcich organizácií všesledujúceho a všeodpočúvajúceho molocha.
Prečo ani po smrti nemajú pokoj vojaci, ktorí v roku 1941 a 1942 stáli proti presile elitného nemeckého afrikakorpsu generála Rommela, ktorý si tu na severe Afriky vyslúžil aj prezývku Púštna líška. Statočne bojovali – a odvtedy až donedávna sa pripomínali ako ľudia, ktorí padli za slobodu: „Toto je posvätná pôda, pretože tu ležia tí, ktorí zomreli pre vlasť. Počas západu slnka a zrána na nich budeme spomínať…,“ hovorí nápis na pamätníku. Nápis vydržal doslova i v prenesenom slova zmysle až doteraz . Až kým Tobruk a Líbyu „neoslobodili“ jednotky v podstate tých istých spojencov NATO a otvorili tak Pandorinu skrinku krviprelievaniam, chaosu a strádaniu nevídaného ani v časoch diktátora Muammara Kaddáfího. Toho spojenecké letectvo NATO podhodilo na zmasakrovanie vlastne podobnému, ak nie takému istému davu, aký teraz ničí cintorín v Tobruku, kde ležia aj Slováci a Česi...
Výkvetu nemeckej armády 1941/1942 nečelili len britské a austrálske jednotky, nielen indickí, juhoafrickí, francúzski vojaci, ale aj osobitná jednotka poľských karpatských strelcov, ktorej súčasťou bola aj čs. jednotka – šesťstopäťdesiat mužov a žien. Aj preto sa tobrucké bitky, dobýjanie, ústup a znovu dobýjanie stalo najväčšou česko-slovenskou vojenskou operáciou na Blízkom východe a v severnej Afrike. Mnoho rokov sa o tom verejne u nás nehovorilo, až po roku 1989 to bolo naplno možné.
V roku 2008 vznikol aj český celovečerný hraný film Tobruk. U nás sa najmä hovorilo o tom, ako treba podporiť zvrhnutie Kaddáfího, ako je neprijateľný, hyenizovali sa pragmatickí politici a obchodníci, ktorí chceli obchodovať s Líbyou. Zmasakrovanie Kaddáfího a jeho pohodenú mŕtvolu sme sledovali v októbri pred dvomi rokmi v priamom prenose. Dnes nielen vo veľkom ropnom prístave Tobruk, ale aj inde v Líbyi nie je nič isté. Bomby vybuchujú v americkom veľvyslanectve práve sa takou samozrejmosťou, ako sa ničia náhrobníky v Tobruku.
To, čo sledujeme, nie je ničenie kresťanských symbolov moslimami, ale barbarstvo. To, čo nás totiž ohrozuje, je pustenie barbarstva z reťaze ako následok nášho poňatia šírenia demokracie. V Nemecku sú oblasti, kde niet dediny bez mešity, v Rakúsku je islam druhým najrozšírenejším vierovyznaním a prudko klesá počet ľudí v kresťanských cirkvách. Tobruk nie je kdesi v Líbyi. Pri čomkoľvek, čo sa deje v zahraničí, sa musíme spytovať – ako sa to dotýka nás Slovákov.