(22. 4. 1935 – 18. 4. 1994)
Čoskoro uplynie deväťdesiat rokov od narodenia prozaika, esejistu, publicistu, chatára, nosiča, horolezca a tatranskej legendy Bela Kapolku, ktorý patril k neprehliadnuteľným postavám súvekého literárneho, kultúrneho i športového diania. Rodák z tekovskej obce Hostie pri Zlatých Moravciach pochádzal z učiteľskej famílie. Ľudovú školu vychodil v Podolínci, absolvoval sedem tried gymnázia v Kežmarku, zmaturoval v Brne (1964), kde študoval šesť semestrov na vtedajšej Vojenskej technickej akadémii A. Zápotockého. Chcel byť leteckým konštruktérom, ale zvládnutie tvrdého vojenského režimu bolo nad jeho sily…
Postupne vystriedal mnoho rôznorodých zamestnaní (tesár, záhradník, plavčík, strojný technik, lesný robotník, kurič, natierač…), aby nakoniec s definitívnou platnosťou zakotvil vo Vysokých Tatrách; sprvu ako nosič tovaru do chát a od polovice šesťdesiatych rokov ako široko-ďaleko známy chatár a literát (Chata pod Rysmi, Chata pod Soliskom, Zbojnícka chata, Téryho chata). Zahynul tragicky vo veku nedožitých 59 rokov, keď sa nešťastnou náhodou cestou z Hrebienka postrelil do nohy a vykrvácal…
Témy pre svoje krátke prozaické útvary čerpal Belo Kapolka zo života svojráznych ľudí vysokohorského prostredia – nosičov, chatárov, zamestnancov a návštevníkov turistických hotelov a rekreačných zariadení, drevorubačov, športovcov… Prvé prozaické texty, v ktorých uplatňoval realistickú metódu zobrazovania deja, začal autor uverejňovať časopiseckou formou na prahu šesťdesiatych rokov. Knižne debutoval zbierkou poviedok Kanadské smreky (1967) a získal za ňu Cenu Ivana Kraska.
Osobné zážitky, reminiscencie a pozorovania umne objektivizoval do rozmanitých príbehov a dejových celkov, ktoré charakterizuje autentickosť, pútavé dejové zápletky a ich rozuzlenia, dramatickosť, svojská atmosféra, funkčné lyrické zafarbenie a vrodený zmysel spisovateľa pre etické hodnoty a univerzálne odkazy. Vo väčšine poviedok preukázal Kapolka dispozíciu zachytiť hrdinu rozprávania v epickej skratke vo výnimočných i bežných životných situáciách. Dobová literárna kritika vyčítala dielu „trochu prvoplánové akcentovanie etických princípov“.
Tematickú i štýlovú líniu knižnej prvotiny s opakujúcimi sa postavami rozvinul autor v knihe poviedok Strecha (1968). Zdôrazňovaná myšlienka potreby domova a rodinnej harmónie však zjednocuje jednotlivé texty natoľko, že možno oprávnene hovoriť o poviedkovom cykle. Žánrovo pestrý súbor próz Chodníky bez značiek (1974) obsahuje beletrizované reportáže, úvahové črty i poviedky, svedčiace o Kapolkovom záujme o aktuálne spoločenské témy a dianie v prostredí, kde žije, ako i o jeho intelektuálnom dozrievaní.
Mnohé texty z tejto knihy sú štúdiami o malomeštiackej povrchnosti, necitlivosti k ľuďom, prírode či verejnému priestoru. Zároveň ale tvorca búra niektoré mýty, napríklad o horských nosičoch, respektíve vyslovuje názor ohľadne problematiky rozvoja turistiky, zimných športov a celého tatranského regiónu.
Rozsiahla novela Sivá hmla kryje sýteho sysľa (1978) je pokusom o syntézu niektorých tematických okruhov predchádzajúcich autorových poviedok na báze športovej výchovy mládeže a vzťahov rodičov a detí v čase krízy. Talentovaný chlapec v dôsledku neprimeraného tréningového zaťaženia utrpí vážne zranenie, pričom jadro exponovaného etického problému spočíva v napätí medzi očakávaným športovým úspechom syna a vedomím otca, že mu treba poskytnúť plnohodnotné detstvo. Objavné tematické podnety však v tomto knižnom diele nezriedka „trpia“ zvolenou priveľkou skratkovitosťou rozprávania.
Mladému čitateľovi adresoval Belo Kapolka útly román Mesiac nad Prostredným hrotom (1984).
Na pozadí vzťahu chlapca, žijúceho na Téryho chate, a psa v ňom odhaľuje emocionálne problémy mladého človeka a špecifikum vzťahov v prostredí, ktoré kladie na život ľudí extrémne nároky. Titul Mesiac nad Prostredným hrotom poslúžil ako literárna predloha k nakrúteniu šesťdielneho rodinno-dobrodružného televízneho seriálu Chlapec a pes (1989). Hlavnú úlohu sedemročného chlapca v ňom stvárnil Ján Barčák, jeho otca hral nedávno zosnulý Ľubomír Paulovič, v seriáli účinkovali i ďalší známi slovenskí a českí herci (Eva Večerová, Michal Gazdík, Tomáš Žilinčík, Bára Štěpánová, Stanislav Zindulka).
Obdobie po Novembri 1989 bolo v prípade Bela Kapolku v znamení intenzívnej publicistickej činnosti reagujúcej na aktuálne spoločenské témy (eseje, úvahy, komentáre). Výber z nej uzrel svetlo sveta v posmrtne vydanom titule Kapolkov chodník (1995). Aby pamiatka na túto výraznú osobnosť zostala vo Vysokých Tatrách živá, pomenovali po ňom chodník z Hrebienka na Téryho chatu. Spisovateľ, autor literatúry faktu, publicista a novinár Ján Čomaj mu venoval kapitolu vo svojej knihe biografických esejí Kruté osudy (1997). Matica slovenská vydala v roku 2015 životopisnú monografiu Dušana Mikolaja nazvanú Belo Kapolka – Citlivá tatranská žula.
Text a foto: Peter CABADAJ
