Grandiózne vodné dielo v Gabčíkove má práve dvadsať rokov (3.)
JÁN ČOMAJ – Foto: Emil SEMANCO
Schopnosť vody vykonávať prácu sa na našom území využívala najmenej od začiatku druhého tisícročia (mlyny, hámre, valchy, píly) – a v primitívnych formách istotne aj skôr. Úplné uplatnenie však našla až vo vodných elektrárňach. Hoci sme na potoky a rieky bohatí, využiteľná energia týchto vodných tokov sa nedá porovnať s niektorými inými európskymi krajinami, najmä nie povedzme s Nórskom, so Švédskom alebo s Rakúskom. Premena energie tokov na elektrinu je totiž podmienená súčinom prietoku a spádu – a prietoky slovenských potokov a riek (okrem Dunaja) sú malé a navyše aj veľmi kolísavé.
Spomeňme si, čo sme hovorili v minulom pokračovaní: medzi minimálnym a maximálnym prietokom našich tokov je pomer často väčší ako jedna ku sto, dokonca ako jedna ku tisíc. Preto je aj využitie vody na výrobu elektrickej energie komplikovanejšie. Vodu treba sústreďovať a prietok vyrovnávať nádržami, čo si vyžaduje stavať mohutné priehrady alebo celé sústavy vodných diel a navyše zaplavovať veľké územie.
■ DYNAMIKA HYDROELEKTRÁRNÍ
Naše elektrárne začali vyrábať prúd už v ranom období elektrifikácie, pričom tento prevratný proces mal u nás mimoriadne dynamický nástup, najmä vďaka spišským a liptovským finančníkom. Veď napríklad železničné trate Poprad – Starý Smokovec – Štrbské Pleso, Starý Smokovec – Tatranská Lomnica a zubačka Tatranská Štrba – Štrbské pleso postavené v rokoch 1906 – 19012 boli prvými elektrifikovanými traťami vo vysokohorskom prostredí na svete vôbec. Prvé vodné elektrárne vznikali u nás pripojením generátora k vodnému kolesu už okolo roku 1890! Začiatkom dvadsiateho storočia sa už pohonom stala hydraulicky oveľa účinnejšia turbína. V jej vývoji mali svetový význam vynálezy troch osobností, spojených s našou históriou. Prvým bol bratislavský rodák Ján Andrej Segner (1704 – 1777), profesor fyziky na univerzitách v Jene, Goettingene a Halle, člen londýnskej Kráľovskej spoločnosti a akadémií vied v Petrohrade a Berlíne, ktorý vynikal v oblasti teórie vodných turbín. V roku 1750 zhotovil tzv. Segnerovo koleso, reaktívny vodný motor. Druhým bol profesor Dr. Ing. Aurel Stodola z Liptovského Mikuláša (1859 – 1942), čestný doktor Hannoverskej technickej univerzity, ženevskej polytechniky, brnianskej vysokej školy technickej a pražskej ČVUT, ktorý v rokoch 1892 – 1929 prednášal stavbu strojov a turbín na Švajčiarskej spolkovej vysokej škole technickej, kde bol – mimochodom – aj učiteľom Alberta Einsteina. Vyvinul na svoju dobu dokonalú automatickú reguláciu hnacích turbín a položil vedecký základ stavby turbín. Tretím bol profesor vysokej školy technickej v Brne Viktor Kaplan (1876 – 1934), pokračovateľ Stodolových projektov, vynálezca vodnej rýchlobežnej turbíny (tzv. Kaplanova turbína) pre veľké výkony a malé spády. Do života ju uviedli práve u nás.
■ ZAČIATOK V GELNICI
Za prvú vodnú elektráreň na našom území sa považuje elektráreň v Gelnici z roku 1892. Aj na základe jej skúseností sa v rokoch 1894 – 1900 vybudovali vodné elektrárne v Spišskej Novej Vsi, Kežmarku, Prešove a Rožňave. V rokoch 1902 – 1908 dali do prevádzky niekoľko elektrární na Hrone a jeho prítokoch – v Banskej Bystrici, Podbrezovej, Piesku, Lopeji a Dubovej – ešte donedávna boli v prevádzke. Prvá svojho druhu na svete je kremnická podzemná elektráreň so strojovňou na dne opustenej banskej šachty, kde sa končí kaskáda troch vodných elektrární a voda odteká štôlňou do Hrona. V dvadsiatych rokoch minulého storočia postavili dvojstupňovú vodnú elektráreň na Starohorskom potoku – horná je v Jelenci, dolná na Starých Horách. Tieto zariadenia, rovnako ako vodné elektrárne na Jasenianskom potoku, Prostrednom potoku a na Lomnistej v okolí Banskej Bystrice, majú už len miestny alebo historický význam.
Na vodohospodárskej tradícii sa rodila nová generácia projektantov vodných elektrární. Koncom dvadsiatych rokov minulého storočia sa ich myšlienky premieňali na konkrétne plány a postupne na moderné vodné diela. Pražská vláda a české podnikateľské kruhy im však sprvu neboli naklonené – vodná energia ohrozovala moc uhľobarónov, a tí mali v medzivojnovom období v ČSR veľký politický vplyv. Kým Praha nezacítila nebezpečenstvo zo strany hitlerovského Nemecka a nezačala premiestňovať vojenskú výrobu zo západného Česka do bezpečnejších dolín na Slovensku.
■ PRVÝ GIGANT
V rokoch 1932 – 1936 vybudovali vodnú elektráreň v Ladcoch ako súčasť budúcej kaskády hydroelektrární na Váhu a začalo sa s výstavbou ďalšieho stupňa v neďalekej Ilave. Už vtedy sa chystal neporovnateľne väčší projekt – Oravská priehrada. Kotlinu a úzky prielom rieky Orava si všimli vodohospodári dávno predtým. Jeden z popredných staviteľov profesor Benedek v roku 1913 uvažoval na Orave o umelom jazere až trikrát väčšom ako je rozloha dnešnej vodnej nádrže – a tá je úctyhodná: zatopená plocha má 35 štvorcových kilometrov a celkový objem vody dosahuje 350 miliónov kubických metrov (pre porovnanie: Liptovská Mara na Váhu – 21 km2, 360 mil. m3, Zemplínska šírava na Laborci – 33 km2, 330 mil. m3). Pomer medzi potrebou zeminy, kameňa a betónu na hrádzu k využiteľnej zásobe vody bol pritom taký výhodný, že málokde na svete by sa bola našla lepšia poloha.
Stavba zároveň odstraňovala odveké nebezpečenstvo katastrofálnych povodní na Orave. Aby sa dielo v Prahe nepotopilo, ujali sa ho odborníci Krajinského úradu v Bratislave . Už v roku 1930 sa im jeho výstavbu podarilo dostať do celoštátneho plánu rozvoja ČSR. Do vojny sa však stavať nezačalo. Projekt oprášila až vláda prvej Slovenskej republiky v roku 1940 a 11. októbra 1941, v čase 2. svetovej vojny, sa začalo stavať. Stavba prežila vojnu, Slovenské národné povstanie aj obsadenie územia nemeckými vojskami. Dokonca sa Oravcom podarilo pred ustupujúcimi nemeckými jednotkami ukryť najcennejšie prístroje, drahé medené plechy a aj veľkú časť stavebných strojov – stáli už na žilinskom zoradišti nákladných vlakov a smerovali do Nemecka, keď ich žilinskí železničiari v noci odstavili na iné koľaje a ráno, pri náhlivom zmätočnom ústupe, si to Nemci nevšimli.
■ OSOBNOSŤ DANIŠOVIČ
Na Oravskej priehrade prežil veľkú školu stavebného inžiniera, projektanta vodných diel i vrcholového manažéra univerzitný profesor Dr. Ing. Peter Danišovič. Od roku 1935 sa ako vedúci pracovník odboru výstavby Krajinského úradu v Bratislave staral, aby táto myšlienka nezakapala v úradníckom ignorantstve, politických zmätkoch a vo vojnovej dráme. Nemal to v živote ľahké. Po vojne a februárovom prevrate, v časoch neustáleho špicľovania a hľadania vnútorného nepriateľa zažil namiesto vďaky len veľa neprávostí a ústrkov – o tom podáva strhujúcu výpoveď Jozef Dunajovec v knihe Projektantova odysea. Jeho prvé samostatné veľké dielo, ktoré pripravoval od projektu až po odovzdanie stavby, sa však vydarilo nad očakávanie. Pritom viedol stavbu počas vojny, keď chýbali muži, stroje, súčiastky, cement, dynamit, keď každý kúsok ocele a každá rozbuška bola strategicky dôležitá. Bez Oravskej priehrady a generácie odborníkov, ktorá tu vyrástla, by sme si ťažko vedeli predstaviť výstavbu ďalších vodných diel, ktoré sa potom otvárali takmer rok čo rok. Vodná elektráreň v Dubnici, prečerpávacia elektráreň v Dobšinej, priehrada Nosice, Nitrianske Rudno, Slatina, ďalšie vážske kaskády – Kostolná, Nové Mesto nad Váhom, Horná Streda, stupne nad nimi – Krpeľany, Sučany, Lipovec, Hričov, Mikšová, Považská Bystrica, vodné dielo s prívodným a odtokovým kanálom – teda derivačná hydroelektráreň Madunice, projektovaná už ako model budúceho veľkého vodného diela na Dunaji... A to všetko a ešte veľa iných podobných menších stavieb od vojnových rokov približne do roku 1960. Klobúk dolu! Krajina s takým množstvom vodných tokov a národ s takou historickou skúsenosťou využívania ich sily mali už právo siahnuť na najvyššiu métu. Na Dunaj.
■ DUNAJSKÉ SKUSY
Do histórie nášho Dunaja ako prvý výrazne zasiahol Ing. Enea Lafranconi (pôvodne Lanfranconi), bratislavský staviteľ talianskeho pôvodu. V hlavnom meste Slovenskej republiky po ňom pomenovali diaľničný most v predĺžení Mlynskej doliny, jeho vilku v areáli Botanickej záhrady, vysokoškolský internát na dunajskom nábreží a starší Bratislavčania nazývali po ňom aj nájomný dom, ktorý postavil na Námestí Ľudovíta Štúra (dnes ministerstvo životného prostredia). Po mnohých zlepšeniach plavebných pomerov na Dunaji, úprav hrádzí a rozšírenia nábrežia na Podhradí v roku 1880 publikoval svoje najväčšie dielo O vodných cestách strednej Európy, v ktorom obsiahol aj generálny plán úprav Dunaja. V čase, keď sa spoločnosť nadchýnala rozmachom železníc, Lafranconi upozorňuje na ekonomickú výhodnosť vodnej dopravy, najmä čo sa týka ťažkých nákladov a prepravy sypkých hmôt, ak sa použijú lode s väčším ponorom. Tie si však vyžadujú hlbšie koryto. A hlbšie koryto si žiadajú aj protipovodňové opatrenia, pričom sa vyťažený materiál zo dna použije na spevňovanie a zvyšovanie hrádzí. Zároveň upozorňuje na naliehavú potrebu sústrediť prietok Dunaja v bratislavskej oblasti z mnohých ramien do jedného prúdu, čo zlepší plavebné pomery, zníži počet mostov a umožní nehatený odchod ľadov. Veľa z toho sa realizovalo ešte pod jeho stavebným dozorom, brodový úsek pod Bratislavou sa mu však nepodarilo vyriešiť. Projekt bol na tie časy prismelý: plytčinu chcel odstrániť vybudovaním umelého kanála až do Komárna. Ten mal mať po stranách priepusty, ktorými by sa v časoch sucha zavlažovali polia Žitného ostrova. Čo však je z nášho pohľadu najdôležitejšie: navrhoval na ňom jedenásť hatí a plavebných komôr, ktoré by sa využili pre „motorickú silu“. O vodných elektrárňach svet ešte nechyroval.V roku 1915 Švajčiar Dr. Ing. Fischer navrhol pod bratislavským prístavom postaviť hať, ktorá by zdvihla hladinu Dunaja o tri metre. Voda z riečnej zdrže mala ústiť do dvadsať kilometrov dlhého a sto metrov širokého kanála. Súčasťou stavby by už bola vodná elektráreň. Hoci to bolo v čase svetovej vojny, projekt s ňou rátal: okolo Dunaja boli zajatecké tábory plné státisícov mužov, ktorí podľa čerstvých ženevských dohôd nesmeli byť využití na vojnové ciele – mohli pracovať u sedliakov alebo na stavbách mierového charakteru. Tretí projekt vypracoval v roku 1921 Ing. V. Holeček z Ministerstva pre Slovensko v Bratislave. Obsahoval priehradu pri Bratislave s elektrárňou, odtiaľ kanál cez Šaľu a Kollárovo približne osemdesiat kilometrov dlhý, osemdesiatštyri metre široký a deväť až desať metrov hlboký, ktorý mal obísť brodový úsek, zlepšiť plavebné podmienky aj pre lode s hlbším ponorom a po celej dĺžke podľa potreby zavlažovať okolité polia. Na svojom toku mal mať tri stupne s hydrocentrálami. S myšlienkou operoval vtedajší minister zahraničia JUDr. Edvard Beneš ešte pred konečným vypracovaním projektu na rokovaniach o uznaní Československa veľmocami ako jedným z dôkazov mierumilovnej politiky budúceho štátu. Potom nastala kríza, vypukla druhá svetová vojna... Na veľké vodné dielo si Dunaj musel počkať tridsať rokov.