Vedel povedať aj pravdu, ktorá bolí, ale lieči

Text a foto: Ľubomír PAJTINKA

Vo štvrtok 6. marca 2025 vo večerných hodinách zomrel vo veku sedemdesiatich ôsmich rokov slovenský politik, historik a archeológ doc. PhDr. Dušan ČAPLOVIČ, DrSc. Poznali sme sa vyše tridsať rokov. Vždy som ho vnímal najmä ako historika a archeológa, zapáleného pre dobré veci. Keď vstúpil do politiky a zúčastňoval sa na televíznych diskusiách, nezdráhal sa zavolať mi a diskutovať o téme, ktorá ho čakala, dlhé desiatky minút. Otvorený človek, poznačený silnými rodinnými tradíciami a národnou orientáciou ‒ či skôr zodpovednosťou za stav života v spoločnosti. Mnohí čakali, že bude ministrom školstva už po voľbách v roku 2006, napokon sa tak stalo o šesť rokov neskôr. Svoje plány na výrazné zmeny v školstve nestihol uskutočniť.

Narodil sa v Bratislave. V rámci akcie „B“ mu otca uväznili a mamu vysťahovali. Vďaka starým rodičom mamy, ktorí ich prichýlili, sa dostal do Senice. Preto mu aj mnohí hovorili, že je Záhorák. On však na to namietal: „ Ja sa cítim aj dnes naozaj nielen dobrým Záhorákom, ale aj dobrým Slovákom.“

V Myjave začal navštevovať posledný ročník materskej školy aj základnú školu. Často spomínal na svoju skvelú  učiteľku pani Nedobovú. Učila ho nielen poznávať svet prvých písmeniek a číslic, ale usilovala sa dať svojim žiakom oveľa viac. Tou pridanou hodnotou bol svet morálky, svet hodnôt, ktorým ich previedla a naučila ich vnímať ho ako dôležitú neoddeliteľnú súčasť života. Jej prostredníctvom Dušan spoznával všeľudské hodnoty, ktoré nielen jeho, ale aj jeho spolužiakov formovali a tvarovali v tom najdôležitejšom období. Na jednej strane bol pod silným vplyvom rodičov a starých rodičov a na strane druhej ich vplyv dopĺňala táto pani učiteľka a ďalší učitelia, s ktorými sa stretol v školských laviciach.

■ VZŤAH K DEJINÁM

Ako hovoril ‒ cez  veľkú rodinnú knižnicu a cez náboženstvo si budoval, a napokon aj  získal silný vzťah k histórii. Pán farár Dérer im tak zaujímavo rozprával príbehy Starého zákona a Nového zákona, že to zanechalo v každom veľmi silný zážitok. Bolo to niečo úchvatné a začalo ho to veľmi zaujímať, až sa to napokon stalo základom jeho profesijnej orientácie v živote a zostal tomu verný do konca života.

Jeho najobľúbenejším učiteľom na strednej škole bol učiteľ dejepisu Štefan Mocko zo známej národoveckej rodiny. Stal sa pre neho symbolom dobrého učiteľa, ktorý si dokázal žiakov získať výkladom učiva a prístupom k nim. On postavil vyučovanie dejín na medzníkoch slovenského národného a kultúrneho dedičstva a vedel ich pekne prerozprávať cez príbehy ľudí, ktorí tie dejiny tvorili.

Keď sme robili rozhovor do knihy Rozhovory s ministrami, zdôraznil, že „nikdy nezabudne na jeho príchod do triedy – boli to šesťdesiate roky, o ktorých sa hovorí ako o rokoch odmäku (aj v oblasti vzdelávania), keď nám hneď medzi dverami povedal: Milí študenti už vás nebudem učiť to, čo mi predpisujú učebné osnovy. Ja som prežil počas vyučovania slovenského jazyka, a najmä literatúry, mnoho otrasných chvíľ – raz som nesmel hovoriť a učiť o jedných spisovateľoch, potom o iných, neskôr po roku 1948 mi znova predpisovali, čo smiem a čo nie, kto je dobrý a kto nie. Ja vás teraz budem učiť o všetkých dobrých spisovateľoch a básnikoch.

A tak nás skutočne učil o tých najlepších osobnostiach slovenského kultúrneho života, aké sme v dejinách mali. Vyrozprával nám o nich úžasné príbehy a my sme sa pri ňom naučili milovať literatúru, najmä dobrú literatúru, a vážiť si knihy. Už vtedy sme sa učili o Rudolfovi Dilongovi, Karolovi Strmeňovi či Žarnovovi. To všetko mne i mojim spolužiakom dalo do vienka obrovskú devízu do budúcnosti. Dostali sme historický rozhľad a poznanie, z ktorého žijeme dodnes. Ja som to mal, samozrejme, aj doma u rodičov a starých rodičov, ale škola mi potvrdila to, čo sme hovorili i v rodinnom kruhu“.

■ NÁRODOVECKÁ FAMÍLIA

Čaplovičovci sú známa národovecká rodina. Malo to na neho nesmierny vplyv. Vždy si uvedomoval, že má doma bohatú knižnicu a že má prístup aj ku knihám, ktoré boli „libri prohibiti“, teda zakázané na verejnosti. Nebol problém čítať si Masaryka, Beneša, Štefánika a mnohých ďalších autorov, ku ktorým sa bežní študenti dostať nemohli. Navyše ho rodinná tradícia viazala aj k Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi. Jeho prastarý otec Ľudovít Šimko pochádzal z Martina a na Záhorie sa priženil. Bol absolvent Viedenskej lekárskej fakulty a bol osobným lekárom Hurbana, ba dokonca stál pri jeho smrteľnej posteli.

Všetko toto národovectvo, ktoré sa koncentrovalo v ich rodine, sa, samozrejme, podpísalo aj na  myslenie všetkých jej členov. Čaplovičovci pochádzali z Oravy. Starý otec odišiel na Dolnú zem a bol evanjelický kňaz v Kovačici. Okrem toho bol seniorom cirkvi a iniciátorom známeho kovačického protestu. Na Slovensku bola Hlinkova Černová, v Srbsku Čaplovičova Kovačica. Za túto činnosť stratil na tri roky súhlas na kňazské pôsobenie, až napokon zomrel a je v Kovačici aj pochovaný. Jeho starý otec zomrel v štyridsiatich deviatich rokoch. A svojmu synovi pripomínal: „Vieš, slobodu, ktorú hlásam, tú mi teraz v cirkvi (maďarizovanej) zobrali.“ Tieto osobné i rodinné príbehy Dušana Čaploviča inšpirovali i motivovali.

■ PROFESIJNÉ ZAČIATKY

Absolvoval kombináciu história – archeológia so špecializáciou na stredoveké dejiny, medieválnu archeológiu. Mal skvelých učiteľov – profesora Bohuslava Novotného, profesorky Máriu Novotnú, Tatianu Štefanovičovú, profesorov Branislava Varsíka či Matúša  Kučeru. To všetko sú dnes legendy v oblasti dejín a archeológie. Ešte počas štúdia sa „upísal“ Východoslovenskému múzeu. Ako študentská vedecká sila pracoval na univerzite a po skončení štúdia mal viacero dobrých ponúk na zamestnanie. Keďže mal štipendium od Východoslovenského krajského národného výboru, išiel do Košíc. K východu inklinoval aj preto, že z Gelnice pochádzala jeho životná láska, neskôr manželka.

V metropole východu dostal na starosť niektoré výskumy, napríklad v Červenom Kláštore. Tam spoznal vynikajúcich, vzdelaných ľudí z cirkevného sveta. Mal výborné kontakty s Jankom Silanom, s profesorom Kútnikom-Šmálovom, ktorý tam často chodieval kvôli benediktínom, s Emilom Petákom, so Czellénym…To boli naozaj vynikajúce osobnosti, cez ktoré sa upevnili jeho väzby na archeológiu a dejiny. Dlhé roky pracoval vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach.

Osobitne dobré vzťahy  mal s Vojtechom Budinským-Kričkom, ďalším vynikajúcim slovenským archeológom, ktorý ho všemožne podporoval. Je zaujímavé, že ako evanjelik si nachádzal dobré vzťahy najmä s katolíckymi intelektuálmi. Veľmi dobre spolupracoval aj s Belom Polom a ďalšími. Bol veľmi rád, že mal blízko seba takýchto vynikajúcich ľudí a vždy sa k nim chodil radiť.

Jeho strýko Pavol Čaplovič ho učil, že netreba chodiť s klobúkom na hlave, ale s klobúkom v ruke, treba mať úctu k ľuďom, ktorých v živote stretneme. To mu pomáhalo a to ho formovalo aj v archeologickom a historickom výskume a vo vede ako takej.

Venoval sa stredovekým dejinám, najmä obdobiu medzi 11. až 15. storočím, s orientáciou na stredovekú dedinu, stredoveké hrady, stredoveké kostoly.

„Robili sme veľa výskumov sakrálnych stavieb, čo mi niekedy prinášalo aj problémy. My sme to však robili najmä preto, že to bola súčasť kultúrnych dejín Slovenska a slovenského národa a okolo kostolov, majákov zbožnosti, sa vždy  formovala slovenská spoločnosť a komunita.  Mňa vždy fascinoval fenomén náhrobných kameňov, ktoré sa nezachovali príliš často, lebo sa používalo na ich zhotovenie najmä drevo. Našli sme však aj kamenné kamene v Svinici, z ktorých sme chceli urobiť unikátnu expozíciu, čo sa však nepodarilo,“ spomínal na roky terénnych výskumov.

Profesor Jozef Vladár mu potom nezištne pomohol a povedal mu, že bude rád, ak nastúpi pracovať do Archeologického ústavu SAV.  Z Košíc teda odišiel do Nitry, kde robil vedeckého tajomníka akademikovi Chropovskému. V roku 1992 ho zvolili do Predsedníctva SAV, neskôr bol od roka 1995 podpredsedom akadémie vied pre spoločenské vedy, vedy o kultúre, dejinách a človeku.

■ VSTUP DO POLITIKY

V roku 1999  bol zakladajúcim členom Smeru – Sociálnej demokracie. Poznal osobne Roberta Fica ešte zo Strany demokratickej ľavice ako charakterného človeka, ktorý vytrvalo ide krok za krokom za dôležitými cieľmi. Nikdy nepreskakoval a neobchádzal prekážky, ale sa ich snažil riešiť a niečo dosiahnuť. Keďže nenašiel uplatnenie vo svojej politickej strane, vytvoril novú a Dušan Čaplovič bol pri jej zrode.

Prvé roky v politike boli nesmierne ťažké, organizoval odborné semináre o problémoch školstva, usiloval sa dať dokopy tímy ľudí, ktorí boli schopní navrhovať konštruktívne riešenia. Práve cez tieto odborné podujatia sa permanentne obohacoval a „dovzdelával“ v školstve. Inak by ho v celej šírke nikdy takto nespoznal.

Keď v roku 2001 nastúpil do Národnej rady SR, vzdal sa postu podpredsedu SAV, už  nekandidoval. Nechcel spájať akademickú pôdu s politikou.

V politike sa musel tiež veľa učiť, veľa poznávať, veľa čítať a musel dodržiavať jednu vec, ktorú praktizoval aj neskôr ‒ či už ako podpredseda vlády pre európske záležitosti, vedomostnú spoločnosť, ľudské práva a menšiny i neskôr ako minister školstva – politik nemá len ústa, ale musí mať aj oči a uši! Politik musí dokázať niekedy povedať aj nelichotivé veci, čo je, samozrejme, ťažké, ale radšej treba povedať pravdu, ktorá bolí, ale lieči.

■ MINISTER ŠKOLSTVA

Počas pôsobenia v politike sa permanentne venoval téme školstva. Veľa čítal, študoval, sledoval vývojové trendy, analýzy u nás i vo svete. V roku 2006, keď boli parlamentné voľby, mal ambíciu byť ministrom školstva. Vznikla však trojkoalícia, kde sa rozhodlo, že školstvo bude riadiť nominant Slovenskej národnej strany. Vtedy mu predseda vlády telefonoval, aby sa stretli, že sa nedá nič robiť, kde mu vysvetlil, že školstvo v rámci koaličných rozhovorov dostala SNS, a jemu ponúkol pozíciu podpredsedu vlády pre európske záležitosti, ľudské práva a menšiny. K tomu mu ešte priradili tému vedomostnej spoločnosti.

Po voľbách v roku 2012 už bola situácia značne odlišná. Premiér mu dal dôveru a dostal ponuku viesť rezort školstva, vedy, mládeže a športu ako minister. Vtedy si ani on neuvedomoval, čo všetko ho v tomto rezorte čaká. Tiež nepoznal, či si neuvedomoval, celý ten diapazón tém a okruhov, ktoré treba riešiť a posunúť dopredu. Tento rezort je na jedného ministra a jedného štátneho tajomníka príliš rozsiahlou agendou. Dušan Čaplovič to však so cťou zvládol a odviedol výbornú prácu.

Podporoval obsahové zmeny, riešil financovanie školstva, najmä platy učiteľov, prioritou bolo pre neho odborné školstvo. Zriadil Radu pre systémové zmeny v školstve, Štvorpartitu i ďalšie poradné orgány, a tým sa dosiahla vyššia miera objektivity krokov, ktoré sa navrhovali a robili. Veľa chodil neplánovane do škôl a zbieral poznatky priamo z terénu o stave, v akom sa nachádza naše školstvo a čo treba robiť pre jeho skvalitnenie. Do škôl sa usiloval dostať opäť technické vyučovanie. Takmer každý deň prichádzal do verejného priestoru s novými témami a riešeniami problémov, ktoré sa v školstve nahromadili. Učitelia mu držali palce, lebo cítili, že školstvo ide pod jeho kapitánskym vedením správnou cestou.

S Dušanom Čaplovičom odišiel patriot a politik renesančného charakteru. Ukázal, že politika sa dá robiť pre svoj národ čestne a poctivo.