Pred osemdesiatimi rokmi sa dočkala slobody aj Bratislava

Jaroslav DUREC ‒ Foto: archív SNN

V tomto roku si pripomíname aj osemdesiate výročie oslobodenia Bratislavy. V roku 1945 bolo viac-menej isté, že porážka nacistického Nemecka je len otázkou času. Napriek tomu nemecké jednotky Wehrmachtu, ale najmä Schutzstaffel (SS), si odmietali pripustiť blížiacu sa porážku a na Hitlerov príkaz bojovali o strategické miesta často až do úplného vyčerpania. Po tom, ako po ťažkých bojoch 13. februára 1945 padla Budapešť do rúk sovietskej armády, podniklo nemecké velenie kroky na vybudovanie obranných pozícií v Bratislave a jej blízkom okolí.

Už počas prvej svetovej vojny mala Bratislava zásadné postavenie v systéme vysunutých obranných pozícií chrániacich hlavné mesto Viedeň. Preto tu vzniklo niekoľko bunkrov, tzv. kaverien, ktoré slúžili najmä ako úkryt pre delostrelcov a na uskladnenie munície. Rovnako v čase druhej svetovej vojny si nemeckí dôstojníci uvedomovali, že Bratislava plní pozíciu dôležitého oporného bodu prepojením karpatských a alpských výbežkov.

Nemožno sa teda čudovať, že obrana mesta si vyžadovala dôkladnú prípravu. So zámerom zefektívniť obranu bolo vybudovaných niekoľko zákopov a na strategických miestach boli zriadené protitankové zátarasy, mínové polia a priekopy. Potrebné bolo myslieť aj na vnútornú obranu mesta. Na tento cieľ boli vybudované kryty, betónové bunkre, postavenia pre delá a guľometné hniezda. Okrem toho na podporu vnútornej obrany boli na západných vyvýšených miestach umiestnené ťažké zbrane. Do priestoru južne od Dunaja, ale aj do vnútra mesta rozmiestnili nové nemecké divízie a vojenské útvary určené na obranu, podporené zvyškami maďarskej armády a oddielmi Hlinkovej gardy.

■ OBAVY Z FRONTU

Budovanie obrany Bratislavy charakterizovala nielen príprava arzenálu a organizácia bojových jednotiek, ale prinášalo tiež zásah do každodenného života obyvateľstva, keďže vládli vážne obavy z prechodu frontu. Ľudia nevedeli, čo majú od nastávajúcich udalostí očakávať, preto vopred radšej nocovali v krytoch a pivniciach. Pokiaľ to len bolo možné, zaobstarali si potrebné potraviny, zdravotnícky materiál, prípadne hasiace potreby. Na základe šíriacich sa informácií o priebehu dobytia Budapešti, ktoré si vyžiadalo tisícky ľudských životov, uposlúchli mnohí bratislavskí obyvatelia výzvu na dobrovoľnú evakuáciu s cieľom dostať sa do bezpečia na vidiek. Miestne tlačiarne i napriek tomu, že porážka bola len otázkou času, stačili vytlačiť posledné noviny oslavujúce doznievajúci režim.

■ TRANSPORT DO MAUTHAUSENU

Na veľkonočnú sobotu 31. marca 1945 vypravili z Bratislavy posledný transport politických väzňov, ktorých čoskoro hromadne zavraždili v koncentračnom tábore Mauthausen. Prezident Jozef Tiso, členovia vlády a ďalší vysokopostavení reprezentanti režimu opustili Bratislavu prvého apríla a stiahli sa do Holíča. Naproti tomu mestská správa na čele s mešťanostom Štefanom Ravaszom zostala v meste takmer celá. Ich náplňou práce bolo riadenie núdzových príprav, neskôr čistenie zborenísk a zásobovanie mesta. Nemeckí pyrotechnici plánovali zničenie priemyselných závodov, rozhlasu a pošty, ale to sa nepodarilo uskutočniť vďaka rýchlemu postupu sovietskych vojsk a Bratislavčanom, ktorí včas zneškodnili odpaľovací systém

■ ZAČIATOK BOJOV

Oslobodenie Bratislavy sa uskutočnilo v rámci Bratislavsko-brnianskej operácie. Išlo o ofenzívu Červenej armády na juhozápadnom Slovensku a južnej Morave. Prebiehala v dvoch etapách, pričom práve v tej prvej v čase od 25. marca do 11. apríla 1945  došlo aj k oslobodeniu Bratislavy. Do bojov o oslobodenie mesta sa zapojili sovietske a rumunské jednotky 2. ukrajinského frontu, ktorým velil maršal Rodion Jakovlevič Malinovskij. Boje sa začali 2. apríla.

V ten deň sovietska armáda oslobodzovala Vajnory, pričom sa pod paľbou ocitli nemecké pozície rozmiestnené na Kolibe, v Ružinove a na Nivách. Siedmej gardovej armáde pod velením generálplukovníka Michaila Šumilova sa podarilo už počas prvého dňa bojov obsadiť okraj zastavanej plochy mesta, ale bojová línia sa nedala presne určiť, pretože počas stálych bojov sa menila aj v noci. Na ďalší deň Červená armáda oslobodila Raču, bojovalo sa v Trnávke, Prievoze a v časti Pálenisko. Útočiace sovietske jednotky si tak otvárali cestu do vnútra mesta. Na Dunaji operovala riečna flotila.

■ ÚTOKY NA HRAD

Najtvrdšie boje vyvrcholili v stredu 4. apríla. Pred samotným útokom pechoty sa centrum Bratislavy stalo terčom delostrelectva a raketovej paľby zo sovietskych raketometov, tzv. kaťuší. Najväčší záujem mala sovietska armáda o dobytie Bratislavského hradu a jeho okolia vrátane lokality Červený kríž. Obe tieto miesta mali v obrane nemeckých jednotiek dominujúce postavenie z dvoch príčin. Prvá spočívala v dostrele niektorých častí centra mesta a druhá v kontrole cesty pozdĺž Dunaja smerom k Mlynskej doline a Karlovej Vsi.

Boje o priestor hradu a postupu na Červený kríž prebiehali od dopoludňajších hodín až do popoludnia za účasti 4. gardovej výsadkovej divízie a 25. gardovej streleckej divízie. Oslobodenie priestoru hradu za cenu veľkých obetí malo dosah na zavŕšenie oslobodenia celej západnej časti Bratislavy. Okolo 17. hodiny sovietske jednotky dosiahli Mlynskú dolinu a ďalej postupovali smerom na Karlovu Ves. Vo večerných hodinách sa im ju podarilo oslobodiť. Zvyšky nemeckej armády, len čo si uvedomili, že mesto je definitívne stratené, sa sústredili v Lamači, kde sa horúčkovito usilovali aj za pomoci delostrelectva udržať čo najdlhšie poslednú únikovú cestu a kryť tak ústup svojich jednotiek. Boli to síce najprudšie boje, ale aj tie sa skončili víťazstvom sovietskej armády.

Odhaduje sa, že počas priamych bojov o Bratislavu padlo 742 sovietskych, 470 nemeckých a maďarských vojakov a o život prišlo aj 121 civilistov. Pádom Bratislavy bola síce zavŕšená história existencie prvej Slovenskej republiky, ale život išiel ďalej a hneď na druhý deň sa začalo s odstraňovaním škôd a každodennosť sa opätovne vracala do bežných koľají.