Prvé minúty slovenskej štátnosti sa začali modlitbou
Ján SMOLEC – Foto: TASR
Prvý pokus o zmŕtvychvstanie slovenského národa sa uskutočnil 14. marca 1939. Slovenské povedomie sa úspešne upevňovalo, hospodárski experti dosiahli také výsledky, že o slovenskej korune sa hovorilo, že je tatranským dolárom. V krajine pod Tatrami počas vojny potraviny neboli na prídel tak ako v susedných krajinách.
Keďže sa národné zmŕtvychvstanie udialo pod taktovkou Hitlera, trvalo iba päť rokov. Iniciátori prvej slovenskej štátnosti zásluhou pomstychtivým komunistov a čechoslovakistov, pokiaľ neemigrovali, skončili na šibeniciach a vo väzniciach. V počte odsúdených vojnových zločincov sme dokonca predstihli vojnychtivých a krutých Japoncov. Pritom na oficiálnych medzinárodných zoznamoch vojnových zločincov nefigurovalo ani jedno meno Slováka.
Aj na tieto historické súvislosti som si spomenul, keď som sa pred dvadsiatimi rokmi, konkrétne 31. decembra v roku 1992, pred polnocou ako exposlanec Federálneho zhromaždenia chystal vystúpiť na slávnostne vyzdobenú tribúnu, aby som sa na nej so šťastným pocitom v srdci rozlúčil s existenciou Česko-Slovenska a zároveň privítal druhé znovuzrodenie slovenskej štátnosti. Šírila sa síce fáma, že odporcovia slovenskej štátnosti hrozia vyhodením tribúny do povetria, ale nik to nebral vážne.
Bratislavské námestie SNP sa utešene zapĺňalo občanmi, ktorí chceli túto historickú udalosť privítať spontánne, nadšene, veselo, šťastne.
Vítanie nového štátneho usporiadania Slovákov na tribúne moderoval známy športový reportér Gabo Zelenay. Privítal ma so štipkou nervozity: „Ešte tu nie je pán Mečiar. Nedajbože budeme oslavovať vznik štátu bez jeho hlavného projektanta?“
Vzápätí si uľahčene vydýchol. Najdôležitejšieho účastníka podujatia zbadal neďaleko tribúny v srdečnom rozhovore s natešenými občanmi. Účastníci manifestácie mávali bielo-modro-červenými zástavkami. Modrý cíp v bielo-červenom českom pruhu už na nich chýbal.
- HLINKA S MEČIAROM
O chvíľu najpopulárnejší politik na Slovensku vystupoval na tribúnu. Hneď za ním náhlivo vystúpil aj známy kňaz, publicista a vlastenec Anton Hlinka. Vo svojich neskorších pravidelných týždenných príhovoroch v televízii a zároveň v denníku REPUBLIKA upozorňoval na to, že obroda postkomunistického národa nebude ľahká, mnoho vecí bude treba dať do poriadku. Na tribúnu však nevyšiel s úmyslom, aby občanom kázal kresťanské zásady z evanjelia, ale skromne predsedu vlády Mečiara a moderátora Gaba Zelenaya poprosil, či môže predniesť z tribúny krátku modlitbičku za samostatné Slovensko. Mečiarova tvár sa radosťou doslova rozžiarila. „Samozrejme, otec Hlinka, to je vynikajúce, prvé minúty slovenskej samostatnosti začneme modlitbou.“ Hurhaj rozradosteného námestia stíchol, keď Anton Hlinka zopäl ruky a poprosil všemohúceho Boha, aby prebýval so Slovákmi v každej núdzi a dal vládcom Slovenska ducha múdrosti, Vyzval všemohúceho Boha, aby Slovákom dal aj ducha bratstva, znášanlivosti, vzájomnej úcty, svornosti a tolerancie. Posledná veta modlitby znela: „Buď naším Bohom a my budeme tvojím ľudom.“ Nadšený súhlasný potlesk preplneného námestia slová Hlinkovej modlitby potvrdil. K občanom sa prihovoril aj Vladimír Mečiar. Gratuloval im, že od tejto chvíle majú svoj samostatný, demokratický štát, o ktorom naši predkovia snívali tisíc rokov. Zúčastnení gratuláciu prijali rovnako nadšeným súhlasným potleskom a niektorí aj veselým tancom. Oblohu zaplavili prskajúce svetlice, zaduneli delobuchy, otvárali sa fľaše so šampanským, pripíjalo sa na život, zdravie a šťastie novorodenca medzi európskymi štátmi.
Pohľadom som „švenkol“ na skupinku novinárov, ktorí postávali bokom od tribúny. Tváre niektorých boli zamračené, spupné, opovrhujúce, ba až nenávistné. Vo vtedajších správach, v článkoch a v komentároch zúrivo naznačovali, že samostatné Slovensko je omyl a nemá šancu existovať medzi európskymi národmi. Podľa ich prognóz Slovensko dospeje k extrémnemu nacionalizmu, ba až fašizmu. Niektorí šéfredaktori vplyvných denníkov nariadili, aby slovenskú samostatnosť privítali smútočne, s čierno orámovanými prvými stranami. V uplynulých dňoch sa šéfredaktor jedného z týchto denníkov hrdil tým, že z Mečiara je už bezvýznamný starec a vraj na Slovensku niet čo milovať.
- OMYL PORADCU
Zarytých odporcov slovenskej štátnosti inšpiroval aj bývalý poradca amerického prezidenta Zbigniew Brzezinski, ktorý strašil Slovákov svojimi predpoveďami: Slovensko určite nebude štátom na mape sveta, vyhlásenie samostatnosti to je vraj iba prechodný, krátkodobý jav. Do troch rokov Slovenská republika stopercentne zanikne. Chmúrne predpovede bývalého poradcu amerického prezidenta kvákali aj niektorí slovenskí politickí proroci. Demokratická Európa samostatné Slovensko neuzná, ekonomika sa zrúti, hodnota slovenskej koruny k českej bude 30 : 1. Rozdelenie sa skončí občianskou vojnou, väzeniami, šibenicami.
Aktivizovali sa aj promaďarskí politici. Miklos Duray vyhlásil, že z národnostného hľadiska neočakáva nič dobré, len zlé veci. Maďarskí extrémisti sa neustále sťažovali a kritizovali podmienky, v akých žijú. Pritom štatistické údaje v tom čase hovorili, že najvyššie peňažné vklady v bankách mali obyvatelia Dunajskej Stredy, Komárna, Galanty a Nových Zámkov.
Pozitívne predpovede napríklad Jána Chryzostoma kardinála Korca alebo pápeža Jána Pavla II. antislovenské periodiká nepublikovali. Kardinál Korec 3. januára 1993 na slávnosti slovenskej samostatnosti v Nitre povedal: „Samostatná Slovenská republika nám má pomáhať zachovať a zveľaďovať dedičstvo otcov, o ktoré sme v minulosti tvrdo zápasili, dnes ho musíme chrániť. Táto obrana dedičstva otcov sa možno bude chvíľami podobať priam boju, aspoň čo do odvahy a schopnosti nepoddať sa ťažkostiam. Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane, a nech sa stane svätá vôľa tvoja, aby sme z boja, kde sa ostro páli, nezutekali!“
- PRVÉ REAKCIE SVETA
Vráťme sa však na bratislavskú manifestáciu. Mečiar z tribúny úprimne pozdravil aj český národ, zaželal mu všetko najlepšie a ubezpečil českých občanov žijúcich na Slovensku, že v bratskej spolupráci budeme naďalej pokračovať. Šesťdesiat tisíc Čechov zostalo žiť na Slovensku. Po dvadsiatich rokoch môžu potvrdiť, že naše vzájomné vzťahy sú lepšie, úprimnejšie, čistejšie ako v časoch federácie.
Po vzájomných gratuláciách sa nikomu nechcelo z námestia odísť. Atmosféra rozvoniavala sladkou vôňou budúceho nového života. Predsedu vlády Mečiara z námestia odvolali prvé reakcie svetových politikov na vyhlásenie nového štátu. Polhodinu po vyhlásení samostatnej Slovenskej republiky nemecký generálny konzul informoval slovenskú vládu, že Nemecko nadväzuje so Slovenskou republikou diplomatické styky. Premiéra to prekvapilo, lebo keď predsedu nemeckej vlády Kohla pred rozdelením informoval o zániku federácie, ten naznačoval, že slovenskú samostatnosť neuzná. Nesúhlas so zánikom ČSFR avizovali aj predstavitelia z iných krajín.
- KONTINUITA S NEBOM
Prvého januára predpoludním na svätej omši v Dóme sv. Martina, ktorú celebroval arcibiskup Ján Sokol, prečítal povzbudivé posolstvo svätého Otca Jána Pavla II. Slovákom. Niektorým veriacim nad jeho vrúcnym posolstvom vyhŕkli slzy dojatia. Spomenuli si na jeho prvú návštevu Česko-Slovenska, keď po prílete z Prahy do Bratislavy si kľakol na rozmočenú zem a symbolicky ju pobozkal. Tým svetu jasne naznačil, že Slovensko bolo krajinou, ktorá ani v časoch budovania socializmu nepretrhla kontinuitu s nebom. Kresťanské ideály boli pre Slovensko pevným stavivom.
Na druhý deň samostatnosti Slovenskú republiku už uznalo 62 štátov sveta. Na stretnutí s diplomatmi 2. januára 1993 sa im Mečiar prihováral týmito slovami: „Prežívame dnes druhý deň svojho zrodu. Prežívame ho s veľkými túžbami a nádejami. Našou nádejou je dôvera v dobrú spoluprácu s vašimi krajinami bez akýchkoľvek predsudkov, ideologických alebo iných.“
Mečiarovi sa doteraz vyčíta, že chcel izolovať Slovensko od demokratickej Európy. Fakty hovoria, že v prvých dňoch existencie sme požiadali o vstup do Severoatlantickej rady pre spoluprácu. Stali sme sa členom Svetovej banky, ako aj členom Organizácie Spojených národov, plnoprávnym členom UNESCO, vstúpili sme do Rady Európy a stali členom Interpolu. V decembri 1993 poslanci Národnej rady schválili dohodu o pridružení Slovenska k Európskej únii. O dva mesiace Mečiar podpísal v sídle NATO v Bruseli rámcový politický dokument o pristúpení SR k projektu Partnerstvo za mier. Ako žiarivý meteorit sme sa vzniesli na európske nebo.
- POLITICKÁ LIKVIDÁCIA
Mečiar pevne veril v rozvoj vzťahov s USA, ale naznačil, že chce rozvíjať dobré vzťahy aj s východnými susedmi. Možno týmto vyjadrením si to u niektorých západných diplomatov pokazil. Mediálne sa začala jeho politická likvidácia. Proti máloktorému politikovi sa robila taká zničujúca propagandistická kampaň. Vrcholila položením semtexu k jeho dverám. Udialo sa to v období, keď vládli na Slovensku pravicoví politici. Vládli aj napriek tomu, že samostatnosť nechceli. S pomocou cudzích ekonomických predátorov dosiahli, čo chceli. Miklošove trhové kroky nás doviedli do stavu, že Slovák si za svoj zárobok môže kúpiť viac rožkov ako za socializmu, ale Slovensko sa, pokiaľ ide o životnú úroveň, potáca na spodných miestach Európskej únie. Na Západe sa dvakrát toľko zarába a dvakrát lacnejšie sa nakupuje.
Slovensko počas Mečiarovej vlády blčalo obnoveným národným duchom. Svetoobčania však ovládli banky a médiá, a tým sa slovenské národné povedomie zatlačilo do pozadia, ocitlo sa na periférii politického života. Náš život opantal klientelizmus a korupcia. Tieto neduhy dosiahli vrchol, keď na Slovensku vládli Dzurinda s Miklošom. Potvrdila to kauza Gorila. Národná sebazáchova sa z nášho života vytrácala a úspešne sa šírila deslovakizácia. Slovensko pod taktovkou uvedených politikov prišlo prakticky o všetko. Stalo sa doménou koristníckych skupín.
- REVITALIZÁCIA POVEDOMIA
Z noci spred dvadsiatych rokov mám doma malý suvenír – sklenený pohár s vygravírovaným štátnym znakom. Pripíjal som si s ním s pánom Mečiarom na jednej z prvých štátnych recepcií. Po štrngnutí som obsah s chuťou vypil do dna. Predseda vlády plný pohár len zdvihol, ale nevypil ani glg. Vypočul si môj sľub, že proslovenskí novinári budú politikom pomáhať budovať slovenskú štátnosť. Poďakoval za ponúknutú pomoc a s plným pohárom sa presunul k Muchovcom z Terchovej, ktorí na recepcii práve dohrali Na Kráľovej holi... Prázdny pohár som si nechal ako honorár za proslovenskú činnosť.
Dnes, keď sa ma vnuci, s ktorými bývam v paneláku, pýtajú, akú odmenu som za rozdelenie federácie a pomoc pri budovaní štátnosti dostal, ukážem im pohár s vygravírovaným štátnym znakom. Patril som medzi politikov, ktorí horlili za slovenskú samostatnosť, snívali o štáte, v ktorom nebude boháčov, ktorí po privatizácii budú vlastniť prehnane mnoho, a nebude chudobných, ktorým bude chýbať aj to najpotrebnejšie pre život.
Zákonitými, demokratickými prostriedkami, bezbolestne sme „vybojovali“ národnú samostatnosť. Svet nás za to chválil. Po jej dosiahnutí sme v národnej aktivite výrazne poľavili. HZDS, pronárodný politický subjekt, stíchlo a z politickej scény sa úplne vytratilo. Médiá sa dostali do rúk svetoobčanov, antislovákov. Ale nedosiahli, čo chceli. Šesťdesiat percent Slovákov dnes hodnotí akt osamostatnenia ako pozitívne rozhodnutie. Národovcov, matičiarov, dobrých Slovákov dnešný stav prebúdza z driemot a aktivizuje. Čaká nás náročná robota – revitalizovať národné povedomie.