Ján ČOMAJ
Keď tieto noviny nedávno uverejnili malý informatívny článok o Slovenských pohľadoch, priznám sa, bolo mi pri jeho čítaní smutno. Najstarší európsky časopis pre literatúru, umenie, vedu a spoločnosť (vychádza od roku 1846!) má v slobodnom a samostatnom štáte Slovákov náklad – ak odrátame prirodzenú návratnosť, autorské a archívne výtlačky – osemsto kusov.
Odpusťte mi trochu márnomyseľnosti, ale som starý novinár, založil som a začas v šesťdesiatych rokoch viedol týždenník Smena na nedeľu v náklade vyše dvestotisíc, viem teda posúdiť kvalitu a príťažlivosť periodika – a vravím zodpovedne: Slovenské pohľady sú dobrým časopisom, so sústredenou pozornosťou na súčasnú literárnu tvorbu, s recenziami, s uverejňovaním pôvodných próz a básní, s ukážkami z chystaných literárnych diel, so slušným nadhľadom na stav umení u nás a vo svete, s podstatne zasvätenejšími komentármi a úvahami na spoločenské a politické témy, než aké servíruje denná tlač a väčšina žurnálov už ani nie skryte, ale priam otvorene neprajných samostatnému Slovensku. Verím, že mi dá za pravdu každý, kto aspoň sporadicky číta Slovenské pohľady. Kde teda tkvie príčina nezáujmu čitateľskej obce? Veď zvážte – len učiteľov slovenského jazyka a literatúry, umenovedných predmetov, občianskej náuky a sociálnych vied je na Slovensku najmenej desaťnásobne viac ako čitateľov Slovenských pohľadov, navyše sú tu vysokoškoláci, ľudia spoločensky mysliaci, verní čitatelia dobrých kníh... Nemôže to vyplývať ani z našej sociálnej biedy, veď jedno číslo Slovenských pohľadov stojí euro a desať centov, istotne pre chudobného veľa, ale zas všetci nie sme až takí úbohí, že by nám to euro chýbalo, a každé číslo má rozsah priemernej knihy, ktorá by aj v brožovanej podobe stála najmenej päťkrát viac!
Zavalila nás lavína ničotností, nechutností a komercie, šomreme na tento chorý stav, ale nesnažíme sa dostať na božie svetlo a čerstvý vzduch, aby sme sa mohli zhlboka nadýchať, vidieť svet v iných farbách a mať krajší pocit zo života.
Za pokus to vari stojí.