Roman KALISKÝ-HRONSKÝ 
Aktuálne novembrové výročia mali a majú v skrytých súvislostiach vecí rozličné dosahy na osudy všetkých vtedy i dnes žijúcich ľudí. Podobne ako sa Pražská jar 1968 začala v Bratislave, aj pražský 17. november 1989 mal deň predtým predohru v bratislavských uliciach, ktorými v živej reťazi prešli študenti vysokých škôl.
Tí demonštrovali, že nesúhlasia so spoločenskými pomermi, v akých by mali žiť svoje životy. O pár dní už boli v uliciach davy ľudí, ktorí nemohli ani len tušiť, že po začiatočnej kozmetickej úprave systému príde uragán, čo odfúkne nielen sociálne výhody minulého režimu, ale v divokej privatizácii aj všetok majetok štátu...
Privatizácia sa presadila i vo Vysokých Tatrách, no aspoň prírodné bohatstvo rozľahlých smrekových lesov ostalo v správe štátu. Lenže 19. novembra 2004 prišla víchrica, ktorá za pár hodín zabila takmer polovicu tatranského lesa. Následky prírodnej kataklizmy sú viditeľné aj po siedmich rokoch a ešte dlho nám budú pripomínať, aké je všetko okolo nás pominuteľné. Týka sa to politických režimov, čo tu chceli byť naveky, ale aj prírodného prostredia. Človek ho pôsobením svojej múdrosti či hlúposti môže formovať, ale nikdy ho celkom neovládne.