Roman KALISKÝ-HRONSKÝ

„Jedným z našich problémov je chápanie slobody. Sloboda môže byť tvorivá, ale môže byť aj deštruktívna. V mene slobody si ničíme slobodu… Dbáme na čistotu prostredia v ekológii, no hromadíme haraburdie, smeti a balasty vo svojom vnútri.“

To sú slová kardinála Jána Chryzostoma Korca, ktoré vystihujú možnú podstatu toho, prečo po štyroch desaťročiach komunistického ateizmu a dvoch desaťročiach masového konzumizmu istá časť slovenskej verejnosti aj v súčasnosti nerada počúva o hodnotách, ktoré formovali život na našom území po celé stáročia.

V Preambule Ústavy SR je odkaz na cyrilo-metodskú,  teda kresťanskú tradíciu, na ktorej stoja základy našej súčasnej štátnosti. Niekomu sa to nemusí páčiť, ale je to holý fakt. Bola tu už dávnejšie snaha pri novelizácii ústavy odstrániť z Preambuly tento odkaz na naše národné kultúrne tradície, ale nepodarilo sa to. Ak by to navrhovatelia, ktorí majú radi Slovensko, len nemajú radi Slovákov, dokázali presadiť, gumovanie tradícií z našich dejín by mohlo úspešne pokračovať v čoraz väčšej miere. Azda by sme sa dočkali aj toho, že v učebniciach by už nebola ani zmienka o tom, ako vďaka Cyrilovi (Konštantínovi) a jeho bratovi Metodovi sa staroslovenčina stala štvrtým liturgickým jazykom kresťanského sveta.

V knihe Etnogenéza Slovákov sú v stanovisku popredných slovenských historikov aj tieto slová: „S poľutovaním vnímame opakujúce sa úsilie o spochybňovanie autochtónnosti Slovákov na vlastnom národnom a štátnom území, ich kontinuity dejín, kultúry a jazyka… Existencia suverénnej Slovenskej republiky si prirodzene vyžaduje vnímať vlastné dejiny v súlade s kladným hodnotením celej etnogenézy nášho národa (kontinuálne doloženej od čias kniežaťa Pribinu) a jeho národno-emancipačného zápasu.“

Blíži sa 20. výročie vyhlásenia zvrchovanosti SR. Máme si čo pripomínať.