KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Pri analýze nedávnych parlamentných volieb si musíme uvedomiť niekoľko skutočností. Smer dosiahol najvyšší výsledok, aký kedy v demokratických pomeroch na Slovensku dosiahla politická strana (samozrejme ak opomenieme „poloslobodné“ voľby v roku 1946, kde však v rámci NF mohli relatívne slobodne kandidovať len štyri strany).
V tejto súvislosti je zaujímavé pozrieť sa na výsledky HZDS v jeho najlepších časoch a porovnať ich s výsledkami Smeru. Je síce pravda, že v roku 1992 získalo HZDS v absolútnych číslach asi o 15 000 hlasov viac ako Smer v roku 2012, vtedy sa však volebná účasť šplhala k osemdesiatim percentám, zatiaľ čo dnes ledva atakovala šesťdesiatpercentnú hranicu. Oveľa viac však o voličskej základni oboch strán povie pohľad na volebné mapy. Keď v roku 1994 sociológ Vladimír Krivý prekryl volebné mapy HSĽS a HZDS, výsledky oboch strán mu takmer splynuli. Z toho sa potom usudzovalo, že voličské zázemie HZDS je svojou sociálnou štruktúrou podobné predvojnovému voličstvu HSĽS. Voliči HZDS boli prevažne na vidieku, vyznávali tradičné kresťanské a rodinné hodnoty, očakávali od vlády istú mieru štátneho paternalizmu, patrili medzi voličov s nižšími a so strednými príjmami, s relatívne nižším vzdelaním a boli zväčša vo vyššom veku. Ukazuje sa, že voličské zázemie Smeru sa čiastočne prekrýva s voličským zázemím HZDS (v najlepších časoch), ale má aj isté špecifiká. Tak predovšetkým, už od roku 2002 mal Smer nadpriemerný počet mladých, vysoko vzdelaných mestských voličov. Bola to prirodzená reakcia vzdelaných ľavicovo zmýšľajúcich voličov po fatálnom debakli SDĽ, ktorá sa vstupom do pravicovej koalície v rokoch 1998 – 2002 prakticky sama zlikvidovala. Účasť KSS v parlamente v rokoch 2002 – 2006 bola výrazom zlyhania tzv. modernej ľavice, pričom elektorát pôvodnej SDĽ sa rozdelil medzi tradičných konzervatívnych ľavičiarov – to boli práve voliči KSS – a moderných ľavicovo liberálnych mestských voličov, ktorých už vtedy podchytil Smer. Táto skutočnosť značne frustrovala pravicových analytikov, ktorí by radi vykresľovali voličov Smeru ako nevzdelaných a sociálne deprimovaných, čo však bolo v príkrom rozpore so skutočnosťou. Medzitým Smer zintegroval drobné ľavicové strany a stal sa nespochybniteľným lídrom ľavice. Na druhej strane, pomery v HZDS, ktoré začiatkom druhého milénia ešte stále na seba viazalo asi 20 percent hlasov, boli neutešené a strana prepásla svoju príležitosť reformovať sa. To potom rezultovalo do ďalšej straty jej politického vplyvu. Poslednú šancu na záchranu malo HZDS asi pre šiestimi rokmi. Nevyužilo ju a dnes vidíme výsledok – táto kedysi najsilnejšia strana sa ocitla na samom okraji politickej scény.
Vráťme sa však k Smeru. Tejto strane sa podaril unikátny ťah. Aj vďaka chýbajúcej politickej konkurencii naviazala na seba tradičných voličov bývalého HZDS, ale aj voličov výrazne ľavicových. Smer tak žal nielen v bývalých baštách HZDS, ale aj v baštách SDĽ či KSS, teda na severovýchode Slovenska v okresoch ako Medzilaborce, Svidník, ale aj na tradične ľavicovom Pohroní v okresoch ako Brezno či v Podbrezovej. Zrátané a podčiarknuté, Smeru sa podaril husársky kúsok – získal voličov z dvoch samostatných voličských táborov. Ak si ich však chce udržať, bude to pre stranu veľká výzva. Politika Smeru musí byť rovnako ľavicová a solidárna, ako zároveň musí dbať na tradičné kresťanské hodnoty. Témy ako pozitívna diskriminácia menšín (sexuálnych či rasových), rodová rovnosť, dekriminalizácia ľahkých drog či podobné liberálne agendy, ktoré má európska ľavica spoločné s liberálmi, by sa nemali stať top agendou Smeru. Naopak, vedenie Smeru si musí uvedomiť, kto sú jeho voliči, a tomu prispôsobiť program aj politickú rétoriku. No a nakoniec by sa malo vedenie strany vážne zamyslieť aj nad kreovaním kandidátky. Je doslova škandalózne, keď napríklad v Žilinskom kraji, kde má strana najúspešnejšieho župana v rámci Slovenska a kde jej volebný zisk bol vyše 60 percent, má len štyroch poslancov z celkového počtu 83.