Za prácou a šťastím sa na britské ostrovy stále hrnie nemálo ľudstva z rôznych končín sveta
Stanislav HÁBER - Foto: archív SNN
Za libru si požičiate v londýnskom parku bicykel a môžete sa previezť do centra. Nie je nijaká zvláštnosť, ak tu na mestskom bicykli stretnete vysokoškolsky vzdelaného čističa, tzv. cleanera, zo Slovenska. Mladých ľudí kríza vyháňa z domova za hranice čoraz viac. Za nijakú poctivo urobenú prácu sa hanbiť netreba. Náš štát však prichádza o vzdelaných odborníkov. Doma si prácu vo svojom odbore nenašli. V zahraničí berú všetko, čo sa im ponúkne...
„Nie je to preto, že by sme boli málo šikovní, lebo sú aj takí, ktorým sa podarí uplatniť aj doma. Ide o podmienky, kto aké má,“ vysvetľuje mi Roman z východného Slovenska. „A na mestskom bicykli ste rýchlejší. Niekedy sa na metro čaká v štvorstupe a v dlhom rade v podzemnom tuneli. Odídu aj štyri spoje, kým sa natlačíte do úzkeho vozňa vlakovej súpravy.“
■ MY NIE SME RUMUNI
Priamo na stanici Tottenham Court Road v úplnom centre objavíte bilbord lákajúci turistov na Slovensko a na naše Vysoké Tatry. Je to dôležité, lebo bežne si domáci mýlia Bratislavu s Bukurešťou a sú prekvapení, ak sa im snažíte odporovať, že je to predsa od nás ďaleko a s Rumunmi nemáme nič spoločné. Pravda okrem faktu, že sme kedysi patrili do východného bloku. U bežného Angličana sa však Európa končí za Belgickom a ďalej je už len asi Rusko. Takéto konštatovanie pritom vôbec nie je pritiahnuté za vlasy. Londýnom sa cez pracovný deň premelie neuveriteľných sedemnásť miliónov ľudí, takže doprava pravidelne kolabuje. Preto podobná reklama umiestnená na správnom strategickom mieste udrie poriadne do očí a ľudia si ju zapamätajú.
Roman do anglickej metropoly vycestoval takmer bez prostriedkov. Aj on musel vziať prácu, ktorá bola prvá poruke. Zatiaľ však zarába viac ako jeho priateľka, tiež vysokoškoláčka, ktorá sa zamestnala v administratíve. Miesto v kancelárii sa jej podarilo získať len vďaka tomu, že po príchode si zaplatila administrátorské kurzy na londýnskom úrade práce. Darmo mala z domova akademický titul, až keď si do životopisu napísala, že na ostrovoch absolvovala školenie, zrazu bola na trhu práce zaujímavá. Pritom spomínané kurzy neprevyšujú úrovňou našu základnú školu.
■ NA KÁVE PRI UHORKE...
Pijeme spolu kávu neďaleko najdrahšej londýnskej štvrte pri budove Európskej banky pre obnovu a rozvoj. Tá susedí s dominantnou „uhorkou“. Sídlo švajčiarskej poisťovne volajú Gherkin, lebo sa podobá na túto zeleninu. Hneď vedľa sú potraviny obchodného reťazca, ktorý pôsobí aj u nás. Tak sa zdá, že celý svet používa jeho igelitové tašky, v akých nosíme nákupy aj doma. Akoby sme ani neboli uprostred svetovej metropoly, ale blízko Námestia SNP v Bratislave. Je tu dosť kaviarničiek aj malých obchodov, ale ľudia väčšinou zamieria do veľkých obchodných domov. V centre je všetko drahšie. Aby získali čas, nakupujú rýchlo, kde je to najbližšie...
S Romanovou pracovnou perspektívou to nevyzerá najlepšie. Kým jeho priateľka v kancelárii má nádej na kariérny postup, upratovač má svoj strop, hoci aj to sa môže zmeniť. Pravda, Roman by musel ísť na bitúnok, kde platia viac. Jeho dobrý známy sa po troch rokoch pobytu v Británii dostal dokonca k polícii. Dnes pracuje na kriminálke. Zrejme sa tam nenudí. Veď noviny sú plné kriminality – čierne správy spravidla od prvej až po poslednú stranu – nijaká pozitívna žurnalistika. Hneď z úvodných strán na vás hľadia smútkom poznačené oči osemročného dievčatka na pohrebe svojej mamy – policajtky, ktorú pri výkone služby zabili. Inú, ešte menšiu dievčinku zavraždil akýsi šialenec...
■ KOLONIZUJÚ KOLONIZÁTORA
V hlavnom meste Veľkej Británie hrajú prím prisťahovalci z Afriky. Oficiálne sú to Portugalčania. Pred piatimi rokmi sa z afrického kontinentu ilegálne preplavili do Portugalska. Tu získali štatút občana EÚ. Hneď potom sa vybrali do Anglicka. Ako občania Únie majú rovnaké práva ako domáci...
Počerné dievča oznámi úradom, že je tehotné. Vraj bolo na diskotéke a zamilovalo sa do Angličana, ktorý na to zmizol z jej života. Žiadne testy DNA sa na sociálke nerobia. Úrady sa postarajú. Ako slobodná matka dostane sociálny byt, za ktorý neplatí nájomné, čo je podstatná čiastka v rozpočte každého prisťahovalca. Za šesťsto libier máte na mesiac jednu izbu v dome so spoločnou kuchyňou a s toaletami. Zároveň získa podporu vo výške nášho priemerného platu. Jej priateľ, s ktorým v skutočnosti dieťa čaká, sa k nej samozrejme nasťahuje. Nahlási sa na úrade práce a oznámi, že pre farbu pokožky si nevie zohnať džob. A tak spoločne v sociálnom byte, ktorý ich nič nestojí, začnú poberať dávky vyššie, než aké si vieme predstaviť. O zneužívaní systému nikto nehovorí. Každý využíva jeho možnosti a nikto sa za to na nikoho nehnevá. Akoby sa Veľkej Británii vracala jej stáročná karma veľmoci, ktorá kolonizovala svet. Z niekdajších kolónií sem húfne prúdia prisťahovalci, ktorí kolonizujú britské ostrovy. Ocitnúť sa trebárs v preplnenom dvojposchodovom „doubledeckry“ ako exot medzi občanmi s britskými pasmi, aj keď sú pôvodom Indovia, Bangladéšania, Pakistanci alebo Číňania, nie nič výnimočné. Aspoň si vyskúšate ten pocit, aké to je, keď na vás všetci hľadia ako na raritu pre vašu bielu farbu pokožky. Spoznať by ho mal každý, čo si myslí, že biela je niečo viac.
■ V ULIČKE OCHOTY
V centre na Brick Lane sú chýrne reštaurácie práve s indickou a bangladéšskou kuchyňou. Obsluha je rýchla. Na čašníkoch vidíte, s akou radosťou vás obsluhujú. Jeden si medzi stolmi až poskočil od radosti s úsmevom od ucha k uchu, že ste vstúpili. Ten šťúply Ind nie je počerný, ale úplne čierny. Usadí vás a kým prejdete očami po miestnosti, stojí vám za chrbtom s otázkou, prečo máte vo fľaši viac piva než v pohári, a už vám ho dolieva. Než stihnete poďakovať, je preč. Kým zjete predjedlo, prídu postupne až traja, aby sa vás opýtali, či ste spokojní. A to sú v reštaurácii zaplnené všetky miesta. Ďalší zákazníci stoja vonku na chodníku a čakajú, kým sa niečo uvoľní.
Na Brick Lane je podnik vedľa podniku. Ten váš sa hrdí najvyšším počtom bodov za hygienu, na čo vás vlastne čašník na ulici ulovil. Každá reštaurácia má svojho nadháňača pred dverami na chodníku a ten hneď na vás spustí ponuku, len čo necháte za sebou iného, ktorého chválospevy ste ignorovali.
Kto vojde do tehlovej ulice Brick Lane, chce totiž „dinner“. Dodajme, že lacný. A tu také jedlá pripravujú. V cene do desať libier máte okrem dvoch nápojov, predjedlo a hlavné jedlo, ešte jedno ďalšie predjedlo, ktoré tu považujú len za čosi malé na zahryznutie. Možno to budú akurát biele šošovicové placky, ku ktorým dostanete štyri misky plné chutných omáčok a jednu misku postrúhanej zeleniny s kapustou. Kým vám urobia objednávku, už ste plackami prejedení vyše hlavy, lebo sú lahodné a je ich neuveriteľne veľa len tak pohodených na stole. A tak vychutnávate placku za plackou, kým sa neobjaví vysmiaty čašník s vaším štartérom – teda s predjedlom. Kým odídete, prinesie ešte čokoládku ako dezert, ale tú už do prepchatého žalúdka sotva dostanete.
Množstvo kvalitného jedla robí svoje, čo vidieť aj na tunajších postavách. Miestni štamgasti si na štíhlych Slovenkách idú oči vyočiť. Nie je nič čudné, ak idete so svojou drahou a títo očumovači sa im veselo prihovárajú. Vraj aká je krásna a že jej prajú pekný deň. Hneď si ju viac pritiahnete k boku, aby vám ju ktosi neuchmatol.
■ KRÁĽOVNÁ JE TABU
Okrem vežového Tower Bridgu a londýnskeho oka (London Eye) objavíte na prechádzke na pravom brehu Temže pôvodné Shakespearove divadlo, niekoľko pirátskych väzníc a korábov. Náramne sa vám to páči najmä vtedy, ak bývate neďaleko rodiska legendárneho morského vlka Jamesa Cooka hneď vedľa katarínskych dokov, ktoré sú síce v centre blízko za vežovým mostom, ale turisti k nim málokedy zablúdia, lebo z ulice to vyzerá, že sú tam len domy, nič viac. Alžbetina veža to je vlastne nedávny Big Ben, ktorý premenovali na počesť kráľovnej. Hneď vedľa nej je park, kde môže každý protestovať, proti čomu chce. Hyde park je iným smerom. Tam – ako každý vie – sa môže ktokoľvek rozrečniť na akúkoľvek tému. Len jedno je tabu – kráľovná. Na tú sa nenadáva. Tu je však oficiálne miesto pre rozvinutie transparentov, plagátov a iných protestných propriet na získavanie podpisov pod rôzne petície. Ak sa však chcete na túto trávnatú plochu dostať, existuje k nej cez štyri ulice len jeden oficiálny prechod. A hoci je Londýn známy prebehovaním na červenú v semafore, tu to aj pri najlepšej vôli skutočne nejde. Autá sa sem rútia zo štyroch smerov a uháňajú zasa kamsi ďalej. A tak sa na protestný park oproti Westminsterskému opátstvu dostanete veľmi komplikovane. Akoby ten jeden prechod bola daň za neustále protesty. Na tento dopravný chaos hneď vedľa Alžbetinej veže so zvonom Big Benom pri Westminsterskom opátstve s pokojom pravého Angličana hľadí v monumentálna socha rozkročeného legendárneho premiéra Churchilla s palicou v ruke a s vlajúcim bronzovým kabátom za ním.
■ KRAĽOVSKÁ SEKUNDA
K Londýnu patrí aj Greenwich s nultým poludníkom. Z ľavého nábrežia Temže na pravý breh vedie popod rieku historicky vyše tristometrový peši tunel. Tí, ktorí majú radi adrenalín, si však túto prechádzku môžu výrazne skrátiť lanovkou Emirates Air-Line z dvadsiatich minút chôdze na päť minút strachu. Lanovka vedie povedľa olympijského štadióna, na ktorý hľadíte z výšky. Kabínky sú pre osem ľudí. Poľský otec vysvetľuje päťročnému synčekovi, že sme vyššie, než ako letia vtáci. Skutočne sa pozeráme na kŕdeľ čajok a holubov letiacich pod nami. V Greenwichi hneď pod kopcom, ktorý pretína nultý poludník, robotníci skladajú takmer dvadsaťposchodové hľadisko. Pre olympiádu využili tunajšie ihrisko, postavili megahľadisko pre divákov, ale po olympiáde sa všetko vracia do predošlej podoby.
Ešteže v Buckinghamskom paláci, kde sa na balkóne nedávno pri kráľovskej svadbe bozkávali princ Wiliam s mladomanželkou Kate, sa čosi deje. Kráľovská stráž s čiernymi medvedími šišakmi vyhráva rezký pochod. Námestie pred palácom zaplní do prasknutia zvedavý dav. Ľudia sú všetkých národností, rás a veku. Sú tu turisti, Londýnčania, aj domáci zo všetkých kontinentov, návštevníci z každého kúta aj z Európy, aj zo Slovenska. Ak sme pred pár rokmi videli jeho veličenstvo kráľovnú v Bratislave, tak sa nám ukázala na sekundu aj v Londýne. Poddaných jej pribúda aj spod Tatier. Odhadom ich v Londýne žije viac ako päťdesiattisíc. Pre Britániu a jej metropolu je to v podstate kvapka v mori. Kvapka, ktorá však doma veľmi chýba.