Netreba hľadať nové miesto na panteón významných Slovákov, keď už je v Martine
Text a foto: Igor VÁLEK
Aj Národný cintorín v Martine sa začiatkom novembra hustejšie zapĺňa živými, čo prišli k svojim mŕtvym, ale i za velikánmi národných dejín. Nájdu tu okolo štyristo hrobov významných osobností. Napĺňa sa myšlienka budovať na tomto mieste Panteón významných Slovákov... Zaujímavosťou je, že cintorín nezískal meno najskôr úradnou cestou, ale vo vedomí ľudí. V roku 1785 vykonali v Turčianskej stolici súpis cintorínov a krýpt, z ktorého sa dozvedáme, že nový cintorín v Martine založili pred piatimi rokmi.
To je prvý údaj o jeho existencii. Na prelome 19. a 20. storočia bol zaplnený, nuž ho rozšírili do dnešnej veľkosti. Boli vypracované viaceré návrhy na úpravu, zvyčajne však chýbali financie. V roku 1931 prišiel podnet Matice slovenskej na rozsiahlejšie úpravy, za autora projektu navrhli známeho architekta Dušana Jurkoviča. Jeho projekt sa však neuskutočnil. Významnejšie úpravy sa uskutočnili v roku l945. Poverili nimi akademického sochára Fraňa Štefunku, autora viacerých náhrobníkov a smútočných artefaktov. V roku 1967 bol cintorín, už pod názvom Národný, právom zapísaný medzi národné kultúrne pamiatky...
■ ZROD IDEY
Miesto posledného odpočinku v Martine našlo veľa osobností národného hnutia, kultúrneho, spoločenského i hospodárskeho života, ktoré sa tu prisťahovali najmä po založení Matice. Martin sa stal strediskom národného hnutia, aj cintorín získal na vážnosti v druhej polovici 19. storočia. V auguste 1866 zomrel podpredseda MS K. Kuzmány. Jeho pohreb sa stal pamätným a niekde tu sa začala črtať myšlienka urobiť z cintorína výnimočné miesto. Postupne pribúdali hroby národovcov, ktorí v Martine pracovali ako redaktori, vydavatelia a tlačiari slovenských novín a kníh, múzejníci, ale aj predstavitelia politického a spoločenského života, podnikatelia...
Prejdime sa teda šiestimi sektormi rozdelenými dvojicou chodníkov v tvare písmena V a pristavme sa aspoň pri hroboch niekoľkých z nich...
Za vstupnou bránou napravo sa týči biela hrobka cirkevného hodnostára, kultúrneho pracovníka a podpredsedu Matice Karola Kuzmányho. Aktívne sa zúčastnil na založení Matice a výrazne prispel k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Vedľa stojí hrobka rodiny Jesenských. Leží v nej aj prekladateľka, publicistka a literárna kritička Zora Jesenská, ktorá dokazovala, že slovenčina nie je o nič chudobnejšia ako iné jazyky. Svoj sen tu sníva aj spisovateľ, prekladateľ a politik Janko Jesenský, autor vynikajúceho románu Demokrati. Jeho pozostatky sem previezli v roku l950; autorom pomníka je práve F. Štefunko. Vedľa vidíme hrob Jána Francisciho-Rimavského, politika, spisovateľa a redaktora. Zbieral ľudovú slovesnosť; v roku l861 bol organizátorom i predsedom memorandového zhromaždenia, zaslúžil sa o vypracovanie stanov a založenie MS.
To nás už upúta pomník vybudovaný podľa starého slovanského zvyku – navŕšené skaly a na nich kríž. Pod ním odpočíva teológ a zakladateľ slovenskej muzeológie Andrej Kmeť. Postojíme aj pri hrobe spisovateľa Martina Kukučína, výrazného predstaviteľa literárneho realizmu. Študoval medicínu v Prahe, ako lekár začal na chorvátskom ostrove Brač a neskôr žil medzi krajanmi i v ďalekom Čile. V októbri 1928 jeho ostatky premiestnili z chorvátskeho Záhrebu práve sem. Po ľavej strane stojí hrob jazykovedca, literárneho kritika a historika, prozaika, prekladateľa, publicistu a správcu Matice slovenskej Jozefa Škultétyho. Autorom pomníka je tiež F. Štefunko. Ďalšie umelcovo dielo – žena s lýrou – skrášľuje hrob básnika Vladimíra Roya. Štefunkova bronzová socha je do tretice aj na hrobe maliara, grafika a ilustrátora Martina Benku. Umelcove obrazy sú nielen eposmi našej krajiny, v jeho postavách sa zrkadlia i charakterové vlastnosti slovenského človeka.
Vzápätí sme pri hroboch Štefana Krčméryho a Jozefa Cígera Hronského. Prvý bol básnik, prozaik, historik a prekladateľ, organizátor literárneho a kultúrneho života. Pozostatky spisovateľa, publicistu, maliara a kultúrneho pracovníka, doslova renesančného človeka a z dnešného pohľadu moderného manažéra Hronského boli prevezené z Argentíny v roku 1993. Tento rad náhrobkov uzatvára hrob Štefana M. Daxnera, právnika, publicistu a organizátora národného hnutia, spoluautora Žiadostí slovenského národa, zakladajúceho člena MS.
■ ZO SLOVENSKA I SVETA
Postupne sa na cintorín dostali pozostatky osobností z rôznych kútov Slovenska, ale i zo sveta. Dôkazov je viac. Pochovali tu básnika, prekladateľa a redaktora, saleziánskeho kňaza Gorazda Zvonického, vlastným menom Andrej Šándor. Zomrel v nútenej emigrácii v roku 1995 v Ríme a na martinský cintoríne jeho pozostatky uložili v roku 1996. Ako prvého Slováka ho poctili Rytierskym radom Za zásluhy o Taliansku republiku.
Pred nami vpravo je malá aleja, ktorá vedie k centrálnemu pomníku z tatranskej žuly, na ktorom si prečítame verše P. O. Hviezdoslava; bokom vidíme hrob prozaika, básnika a literárneho kritika Jána Kalinčiaka. Vedľa nás upúta pylón s menom Janka Kráľa, príslušníka štúrovskej družiny, spoluzakladateľa Tatrína, dobrovoľníckeho kapitána. Ocitáme sa pri hrobe dramatika a prozaika Júliusa Barča-Ivana, ktorý vynikal schopnosťou rozšíriť spoločenské otázky o rovinu všeobecných postulátov morálky. Zaujme nás i pomník z tatranskej žuly, kde sú pochovaní literáti František Hečko s manželkou Máriou Jančovou. Vrátime sa na cestičku, ktorá vedie vľavo a rozdeľuje sektory A a C. Z tohto miesta vidíme hroby manželov Hany Meličkovej a Daniela Rapanta. Ona bola výnimočná herečka, symbol čistoty javiskovej reči, on ako prvý slovenský historik pozdvihol našu historiografiu na európsku úroveň. Po pravej strane sa vypína čierna žula a na nej reliéf Madony s dieťaťom. Ide o hrob maliara, grafika a ilustrátora Mikuláša Galandu. Ešte viac vpravo našu pozornosť pritiahne výrazná mohyla z travertínu a na nej meno Svetozár Hurban-Vajanský, dielo architekta Jurkoviča. Syn J. M. Hurbana, politik a spisovateľ sa v Martine usadil v roku 1878, pôsobil tu ako redaktor Národných novín i Slovenských pohľadov. Keď pozrieme trochu doprava, zistíme, že cintorín spojil dokopy aspoň časť rodiny. Stojíme totiž pri hrobe jeho matky Anny Hurbanovej-Jurkovičovej, prvej slovenskej herečky. Neďaleko chodníka vidíme pomník pripomínajúci končiare Tatier na hroboch Emanuela T. Böhma a Márie Böhmovej-Dziakovej, ktorí dožili svoje životy v New Yorku a do vlasti sa vrátili až po smrti. Lekárka a profesor, ktorí podporovali lásku k slovenskej literatúre u detí krajanov. Medzi vysokými tujami stoja dva biele mramorové kríže; pod nimi leží Elena Maróthy-Šoltésová, spisovateľka a zakladateľka Živeny.
Z križovatky vľavo vidíme malý žulový náhrobok a na ňom meno Ján Bulík. Iniciátor založenia Matice slovenskej v Juhoslávii, jej prvý predseda a najvýraznejšia osobnosť dolnozemských Slovákov medzi dvoma vojnami. Keď sa na rázcestí zvrtneme doprava, upúta nás pomník symbolizujúci šošovku fotoaparátu. Je to hrob Karola Plicku, ktorý zbieral ľudové kroje, zapisoval notový materiál a nakrútil film Zem spieva, ktorý našiel miesto v Zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Po pravej strane je nenápadný hrob z čierneho mramoru – patrí prvej profesionálnej speváčke ľudových piesní Janke Guzovej-Beckovej. V roku 1968 odišla do USA, kde sa piesňou prihovárala krajanom; po 1989 sa opäť z rozhlasu ozvala i doma. Pod dvomi lipami a pomníčkom – otvorenou knihou – odpočíva Ivan Stodola, tvorca modernej komédie a historickej hry, spomenieme aspoň Bačovu ženu či Jožka Púčika a jeho kariéru. V ďalšej časti sú dva urnové hroby – Bela Pollu, známeho matičného činovníka, archeológa a historika. Hneď pri ňom čítame na mramorovej doske – Dr. Juraj J. Cincík. Kultúrny historik a spolutvorca krásnych kníh, ktorý sa venoval sakrálnej tvorbe a po druhej svetovej vojne musel emigrovať...
■ OD BÁSNÍ K DIVADLU...
Opäť sa blížime na križovatku chodníkov, po ľavej strane je pomník z červenej žuly a pod ním pochovaný Ján Čietek – Smrek. Básnik, prekladateľ, editor, ktorý sa ako legendárny šéfredaktor časopisu Elán postaral o významný publikačný priestor pre mnohých slovenských autorov. Fraňo Štefunko má vlastné umelecké dielo aj na svojom hrobe. Hľadí na nás poloobnažené ženské telo – podoba manželky, ktorú vytesal z carrarského mramoru. Keď sa z križovania chodníkov pohneme na západ, napravo vidíme hrob Jána Bodenka, prozaika, ktorý sa zachoval v sociálne orientovanom diele, určenom najmä mladému čitateľovi. Neďaleko je hrob Ferdinanda Hoffmanna, divadelného režiséra, dramaturga, prekladateľa i publicistu. Žiaľ, na Slovensku päť desaťročí neznámeho, musel emigrovať a bol z dejín našej teatrológie vymazaný. Symbolicky nežný je pomník charakterizujúci ženu pochovanú pod jeho kameňom – poetku Mašu Haľamovú. Zhotovený je z tatranskej žuly podľa jej priania, veď práve v našich veľhorách prežila najkrajšie roky života. Po ľavej strane lemujú chodník skvosty sochára Úprku, prvý vľavo stojí na hrobe Andreja Halašu, zakladateľa ochotníckeho divadla, prekladateľa, etnografa, právnika. V tom istom rade je pochovaný Pavol Mudroň, politik a advokát. Jeho brat, dvojča Michal, tiež politik, advokát a publicista odpočíva pod pomníkom pripomínajúcim zlomený stĺp. Jeho hrob je obklopený rodinou Pietrovcov, do ktorej patrila aj známa herečka Naďa Hejná, pochovaná zas pod sivým pylónom...