Spomienka na 22. výročie amnestie prezidenta ČSSR z 1. januára 1990
František BEDNÁR
K nedávnej smrti Václava Havla som sa nechcel vyjadrovať v období jeho pohrebu, pokiaľ mi nezatelefonoval istý redaktor z denníka SME. Chcel vedieť podrobnosti o okolnostiach Havlovej amnestie z 1. januára 1990. Vtedy ma väznili v Leopoldove na oddelení Hlava I. pre tzv. trestné činy proti republike. Redaktorovi SME, ktorý si s mojím súhlasom rozhovor nahrával, som povedal približne to isté, čo tu uvádzam, aj s podrobnosťami a autentickými dokumentmi v týchto riadkoch.
Ako sa dalo očakávať, tak ako z Havla vyrobili isté kruhy legendu už počas jeho života, rovnako im na vyrobenie falošného mýtu poslúžila aj jeho smrť, a preto ma vôbec neprekvapilo, že v článku Dosah Havlovej amnestie sa nedá presne určiť, denník SME neuverejnil ani slovo z toho, čo som v spomínanom rozhovore uviedol.
K 1. januáru 1990 si v bývalom Československu odpykávalo tresty niekoľko desiatok odsúdených za tzv. trestné činy proti republike podľa Hlavy I. Išlo o zväčša vykonštruované alebo pochybne zdôvodnené trestné činy vyzvedačstva, neúspešné pokusy o nedovolené opustenie republiky s braním rukojemníkov kvalifikované ako teror, individuálne útoky proti funkcionárom KSČ, trestné činy rozvracania republiky alebo rôznu kombináciu týchto a podobných činov tzv. protisocialistického konania.
■ PRAVDA O AMNESTII
Väzni odsúdení za politické delikty, ktorí dostali najvyššie tresty, boli vo výkone trestu na Slovensku v Leopoldove v III. nápravno-výchovnej skupine (NVS) a v Českej republike vo Valdiciach a Mírove. Odsúdení na nižšie tresty – v II. NVS boli vo väznici v Ilave. Po 17. novembri 1989 sme s obrovskou nádejou a plní radostných očakávaní začali myslieť opäť na slobodu a verili sme, že bývalý politický väzeň Václav Havel nás nesklame a udelí ako prvým amnestiu nám. Keď protestujúci občania dosiahli, aby na slobodu prepustili tzv. bratislavskú päťku a Jána Čarnogurského, toto presvedčenie sa v nás ešte umocnilo. Krátko po novembrových udalostiach oddelenie Hlava I. zrušili a nás – politických väzňov – rozhádzali medzi kriminálnikov po všetkých oddeleniach v leopoldovskej väznici. Pochopili sme hneď, že tento podraz zo strany moci neveští nič dobré. Prvého januára 1990 sme sa dozvedeli, že prezident Václav Havel nám odsúdeným podľa Hlavy I. skrátil tresty o jeden rok! To znamenalo, že vo väzení sme mali sedieť ešte dlhé roky a nikto z nás na slobodu nepôjde! Osobne som túto amnestiu odmietol listom, ktorý som odoslal ministerstvu spravodlivosti.
Vtedy sa nám natískala otázka: Vedeli kompetentní a Václav Havel, že vo väzniciach sú ešte politickí väzni? Určite áno! V decembri 1989 začali väzni v Leopoldove protestnú hladovku a v súvislosti s ňou sa na krátke prerušenie trestu dostali von z väznice dvaja z nás, ktorí sa stretli s predstaviteľmi Verejnosti proti násiliu (VPN) a novinármi. Medzi nimi bol ako hovorca politických väzňov dnes už nebohý slovenský horolezec Pavel Pochylý, ktorý im odovzdal spisové značky rozsudkov odsúdených podľa Hlavy I. Dnes už je zrejmé, že neudelenie individuálnej amnestie odsúdeným za tzv. prvohlavové trestné činy bolo ovplyvnené spolupracovníkmi a agentmi ŠtB v štruktúrach Občanského fóra (OF) a VPN. V kontexte s týmto zámerom začiatkom roku 1990 Ján Čarnogurský a vtedajší generálny prokurátor oficiálne vyhlasovali, že politickí väzni už vo väzniciach nie sú. Amnestia udelená V. Havlom bola nielen zradou na odsúdených za protištátne trestné činy, vo väčšine prípadov politicky motivované, ale bola aj zjavnou sabotážou a ohrozením bezpečnosti občanov, k čomu došlo prepustením 24 tisíc väzňov na slobodu.
■ NEOČAKÁVANÝ POSTUP
Nikto z nás takýto postup neočakával. Všetci sme verili, že V. Havel udelí ako prvým individuálnu amnestiu odsúdeným za politicky motivované trestné činy a väzňom odsúdeným za kriminálne trestné činy udelí amnestiu, podľa ktorej sa skrátia zostatky trestov u menej závažných trestných činov o polovicu a pri závažných trestných činoch o tretinu a zvyšky trestov menšie ako jeden rok by sa amnestovali bez rozdielu. Takto by opúšťali väzni väznice priebežne a nie hromadne. Paradoxne takýto rozsah amnestie očakávali aj dozorcovia, ktorí s nami o tom hovorili.
Pre denník SME som v rozhovore z 18. 12. 2011 uviedol, že môj dnes už nebohý strýko Mgr. Karol Paluch – člen Solidarity od roku 1980, prezident nadácie Cor Aegrum a priateľ Adama Michnika z poľskej Solidarity – intervenoval u Václava Havla listom z 23. apríla 1990, ktorý uverejňujem ako autentický dokument. Václav Havel na tento list ani neodpovedal. Rovnako ignoroval osobnú intervenciu Adama Michnika, vydavateľa Gazety Wyborczej, ktorý ho osobne požiadal o udelenie milosti.
„Ctihodný Pán prezident Českej a Slovenskej federatívnej republiky Václav Havel.
Vo Vašom novoročnom prejave nezabudli ste, Pán prezident, aj na väzňov, uvádzajúc medziiným, že v Československu je veľa väzňov odpykávajúcich tresty za spáchané činy, ktorí však pocítili na vlastnej koži úpadok justície, a teraz musia žiť vo väzeniach, ktoré miesto toho, aby prebúdzali v nich to, čo je najlepšie v človeku, ničia väzňov psychicky a fyzicky. Zároveň obrátili ste sa na väzňov, aby pochopili, že 40 rokov neprimeraného súdenia nijako sa nemôže preškrtnúť zo dňa na deň. Myslím, že mali ste na zreteli predovšetkým politických väzňov, keďže ste povedal predtým v prejave, že prenasledovaní boli tí, ktorí sa postavili proti totalitnej štátnej moci i tí, ktorí sa rozhodli prosto byť sebou. K takým väzňom patrí syn mojej sestry, ktorá žije v Poprade, František Bednár, nar. 15. 2.1957, t. č. vo väzení v Ružomberku, kde bol premiestený v prvej polovici januára 1990 z NVÚ Leopoldov....“
■ IGNORANCIA A NEÚCTA
Celej našej rodiny na Slovensku, rodín v Poľsku a USA sa obzvlášť nemilo dotklo, že V. Havel už ako prezident nepovažoval za potrebné odpovedať na list mimoriadne vzácneho a skromného človeka, akým bol Karol Paluch, ktorý v 60. rokoch prekonal závažnú operáciu srdca v nevyhovujúcej a zastaranej nemocnici v Krakove. Chirurgom, ktorí ho operovali, vtedy sľúbil, že urobí všetko pre to, aby im postavili novú a modernú kardiologickú nemocnicu. Nikto mu vtedy neveril. On to nezištne dokázal a spolu s kardinálom Macharským, vtedajším krakovským arcibiskupom, a profesorom Dziatkowiakom založili Nadáciu Cor Aegrum, ktorá získavala finančné prostriedky po celom svete. Deviateho júna 1997 sám pápež, nebohý Ján Pavol II., v Krakove vysvätil novootvorené oddelenie Kardiologického inštitútu, v ktorom sa dnes uskutočňujú desiatky transplantácií srdca.
V apríli 1990 po leopoldovskej vzbure objavili redaktori STV vo väznici za údajné vyzvedačstvo odsúdeného novinára Mariána Dudinského, ktorý bol prepustený podmienečne ako zločinec. Pri jeho prvej tlačovej konferencii s novinármi ho sám Fedor Gál upozorňoval, aby „nejatril staré rany“ a nespomínal mená sudcov a vyšetrovateľov jeho prípadu. Svoju anabázu opísal tento, dnes už nebohý novinár v Knihe Kmotrou mi bola ŠtB.
Dňa 23. apríla 1990 bol prijatý Zákon o súdnej rehabilitácii č. 119/90 Zb. Napriek tomu som sa na slobodu dostal až po nátlakovej akcii mojich zúfalých rodičov, ktorí 22. júla 1990 listom oznámili Kancelárii prezidenta republiky a iným inštitúciám, že ak nebudem prepustený do 1. 9. 1990, začnú protestnú hladovku na Václavskom námestí v Prahe. Na slobodu som sa dostal 15. augusta 1990 zrušením rozsudku z roku 1984 Krajským súdom v Košiciach podľa zákona o súdnej rehabilitácii č. 119/90 Zb.
■ ABSURDNÝ DRAMATIK
Popri enormnom náraste trestnej činnosti páchanej prepustenými väzňami, ohrození bezpečnosti a životov občanov rozmáhal sa aj pocit sklamania a frustrácie z tzv. zamatovej revolúcie. Odsúdení podľa Hlavy I. ako prví už v roku 1990 zistili, že 17. november nebol žiadnou revolúciou, ale dohodou o odovzdaní moci za vopred stanovených podmienok a zabezpečenia beztrestnosti pre komunistov a príslušníkov ŠtB, ktorí okamžite dostali päťmesačné odstupné, zatiaľ čo rehabilitácie ich obetí sa ani nezačali. Do tohto scenára nežnej revolúcie sa skutoční odporcovia komunizmu nehodili. Recidivisti, ktorým rovnako, ako aj nám skrátili tresty o jeden rok, vzápätí podpálili leopoldovskú väznicu pri vzbure, ktorú potlačili paradoxne tie isté červené barety, ktoré nasadil bývalý šéf ŠtB Alojz Lorenc na zásah proti študentom na Národní třídě. V roku 2008 v rozhovore pre denník SME Ján Budaj priznal, že Havel robil tajné dohody s komunistami, čo už dávno predtým uverejnil kanadsko-český mesačník Svědomí v článku Tajné dohody Hegenbart – Havel.
Absurdný dramatik nám zanechal absurdnú dobu, v ktorej sa z komunistov stali kapitalisti, ktorí mali ako prví základný kapitál na rozbeh podnikania. Máme aj tzv. zákon o protikomunistickom odboji a paradoxne máme aj komunistickú stranu, ktorej činnosť nebola v bývalom Československu zakázaná a jej majetok nebol nikdy vrátený občanom. Návrh pražského mestského prokurátora JUDr. Tomáša Sokola o zákaze KSČ, ktorú označil ako zodpovednú za spáchané zločiny a prirovnal ich k zločinom fašizmu, OF a VPN odmietli. Odôvodnenie tohto návrhu poukazovalo na skutočnosť, že nacisti rasovou ideológiou rozpútali svetovú vojnu a likvidovali príslušníkov iných národov, pričom komunisti, ktorí majú na svedomí oveľa viac obetí, svojou triednou ideológiou likvidovali príslušníkov vlastného národa a dnes za to nenesú žiadnu zodpovednosť.
Ak niekto povie, že je antifašista, všetci ho oslavujú. Ak však povie, že je antikomunista, je na posmech. Bývalí agenti a spolupracovníci ŠtB sú ekonomickými vzormi pre mladých a hrdinami dnešnej konzumnej doby. Na Slovensku sa skoro všetky kádrové rezervy Komunistickej strany Slovenska (KSS) pretransformovali na sociálnych demokratov a večnú lásku k Sovietskemu zväzu vymenili za večnú lásku k Európskej únii. V jednom mali pravdu. V roku 1989 kričali: „My nie sme ako oni!“ Nie sú – sú možno oveľa horší.
Za 22 rokov tu po nich ostali sprofanované a zdiskreditované ideály slobody a demokracie, vyše 7 tisíc obetí sociálnych samovrážd, bezdomovci zomierajúci v mraze na uliciach, matky, ktoré v zúfalstve skáču z okien, a miliardy rozkradnutého štátneho majetku. Z politiky vytvorili profesiu s podobou, v ktorej môžu beztrestne a chránení imunitou priamo schvaľovať také zákony, pri ktorých je zločin právne nepostihnuteľný.
Autor je členom Svetového združenia čsl. politických väzňov
Zdroj: http://www.szcpv.org