AKO BOLO, ČO BOLO
Vitaj, anofeles!!!
Peter VALO
Nepatrí sa chváliť, keď človeku vyjde knižka, ale mal som to šťastie. Pokrstili mi ju na 16. slovenskom kongrese úrazovej chirurgie a človek, ktorý publikácii Čierny humor v bielom plášti finančne pomohol na svet – MUDr. Michal Bucek –, vybral za krstného otca niekdajšieho primára na banskobystrickej traumatológii MUDr. Milana Očenáša.
Odrazu som sa ocitol pri stole s chlapíkom, ktorý v penzijnom veku prežil v africkom buši celých osem rokov v kmeni Dinka. So smiechom sypal historky, pri ktorých človeku chodil mráz po chrbte. Medzi rečou sme sa dostali k malárii. Rozširuje ju samička komára druhu anofeles. Stačí, keď nasadí parazity do kože, a už je zle. Ak chorý prišiel do nemocnice, za týždeň ho vyliečili. Ale keď sa nedostal do špitála, to bol koniec. Odolnosť voči malárii sa nedá vypestovať, lebo ju nespôsobuje baktéria, ale parazit. Pri opakovaných ochoreniach stačí jedno uštipnutie infikovaného komára a človeku sa zväčší pečeň aj slezina, ktorá zaberie polovicu brušnej dutiny a začne tlačiť na veľké brušné žily. V bruchu sa hromadí voda. Doktor Očenáš jej vypumpoval z jedného pacienta aj dvadsať litrov. Voda zaškrtí cievny obeh a pečeň zlyháva.
V okolí africkej nemocnice žil jediný šedivý človek. Bol to doktor Očenáš. Domorodci sa pre opakované malarické ochorenia dožívali sotva štyridsiatky. Slovo malária si našinec spája so zaostalými oblasťami sveta. Už sme zabudli, že táto choroba strašila aj u nás – a nie v temnom stredoveku, ale ešte pred nejakým polstoročím. Len v Kráľovskom Chlmci zaznamenali ročne pätnásťtisíc prípadov. Prečo? Lebo v päťdesiatych rokoch minulého storočia bolo v istých častiach Slovenska komárov na mraky. Všade bolo plno bahurín, ktoré boli ich semenišťami, a medzi nimi nechýbal ani onen anofeles. Vyrastal som v Komárne. Boli sme plní štípancov. Ba dokonca, dalo sa povedať, že sme si na komáre zvykli. Vrcholom zhovädilosti bolo, keď niektorí spolužiaci súťažili v tom, kto má viac štípancov. Potom sa nad mestom začali objavovať lietadlá s postrekmi. Pribúdali melioračné stavby, ktoré odvodnili záplavové miesta a močariská. Komárov ubúdalo a v roku 1963 mohla Svetová zdravotnícka organizácia vyhlásiť Slovensko za nemalarickú oblasť. O pár desiatok rokov už nevedeli ani lekári, ako tá choroba vyzerá.
Nie je to tak dávno, čo som písal reportáž o chlapcovi, ktorého zachvátili vysoké teploty a triaška. Nivočila ho únava. Vyšetrovali ho rôzni odborníci, ale nemohli nájsť skryté infekčné ložisko. Riešenie našli až v Národnom ústave tuberkulózy a respiračných chorôb, kde pacienta uvidela lekárka, ktorá pôsobila v Afrike. Prekvapene skonštatovala, že ide o maláriu, a zistilo sa, že si ju priniesol z dovolenky v Grécku.
„U nás sa maláriu podarilo zlikvidovať, ale nič nie je zažehnané. Otepľuje sa, a to je vhodná klíma pre anofela. Ľudia veľa cestujú a môžu ho sem zavliecť,“ povedal mi doktor Očenáš. A nejde len o maláriu. Vo Francúzsku a v Belgicku sa objavil ázijský komár Aedes albopictus, ktorý prenáša aj nebezpečnú horúčku dengue a iné choroby.
Nedávno prebehla tlačou správa, že starosta Rače zakázal celoplošný postrek komárov na území mestskej časti. Účinná látka vraj obsahuje nebezpečnú chemikáliu a zamoruje prostredie. Tvrdil, že účinnejšie sú biologické formy boja, ktoré nepostihujú ostatný vodný hmyz. V minulosti sa ochranárom podarilo s podobnou argumentáciou zamedziť postreky proti komárom. Ak ich však teraz nezačneme systematicky likvidovať, môžeme si začať počítať štípance, ako to robili moji spolužiaci v detstve, alebo v blízkej budúcnosti považovať maláriu za súčasť života, ako to majú zavedené v africkom kmeni Dinka.