Pittsburská dohoda – jeden zo základných kameňov ČSR má 95 rokov
Vratký život princípov spoločného štátu
Ján ČOMAJ
Posledný májový deň si pripomenieme 95. výročie jedného z dvoch základných dokumentov vzniku spoločného štátu historicky a kmeňovo blízkych národov Čechov a Slovákov – Pittsburskej dohody. Tri roky po prvom štátoprávnom dokumente, podpísanom 22. októbra 1915 v Clevelande, v ktorom sa formuloval cieľ žiť vedno v jednom štáte, znenie Pittsburskej dohody znamenalo zo slovenskej strany ústupok – americkí Slováci, iniciátori a signatári zmluvy už netrvali na federácii, ale súhlasili s unitárnym štátom pri zachovaní slovenskej územnej, zákonodarnej a kultúrnej autonómie.
Víťazstvo spojencov v prvej svetovej vojne, a tým aj možný rozpad rakúsko-uhorskej monarchie boli už otázkou času. Otvorená príprava vzniku samostatnej štátnej existencie na Slovensku alebo v Česku bola nemožná, znamenala by prejav vlastizrady a vo vojnovom čase hrozbu popravy. Budúcnosť našich národov sa preto už celé roky formovala v zahraničí, kde pôsobilo veľa vlasteneckých síl spomedzi našej a českej emigrácie. Najviac ich bolo v USA, navyše tu predstavovali aj dobre organizované a spoločensky akceptované spolky, najmä v prípade amerických Slovákov.
■ FAKTOR AMERIKÁNI
Pittsburská dohoda mala zrovnoprávniť v budúcom štáte postavenie Slovákov a Čechov. Nestalo sa tak...
Slováci v Amerike boli pri zrode spoločného štátu s Čechmi významným faktorom. V novej vlasti si získali dobré meno, mali už vyše tridsať rokov svoje organizácie, ktoré sa postupne zjednocovali a ich predstavitelia pôsobili vo verejnom živote, podnikateľskej sfére i bankovníctve. Pre americké myslenie a ponímanie slobody bola mimoriadne sympatická misia Dr. M. R. Štefánika, ktorý prišiel medzi krajanov s výzvou, aby vstúpili do česko-slovenských légií a dokázali, že Slováci na slobodu nečakajú ako na dar veľmocí, ale chcú si ju sami vybojovať. To bol jeden z najdôležitejších motívov budúceho amerického postoja k vzniku samostatného Česko-Slovenska. Navyše finančné prostriedky našich krajanov v USA a Kanade boli rozhodujúce aj pre fungovanie Česko-Slovenskej národnej rady v zahraničí. Pomôže nám to uvedomiť si medzinárodnú dôležitosť krajanských deklarácií – clevelandskej a pittsburskej – v procese vytvárania nového štátu Slovákov a Čechov.
■ ČESKÁ VIEROLOMNOSŤ
Posledný májový deň v roku 1918 sa z iniciatívy vedenia Slovenskej ligy, ktorá chcela využiť návštevu profesora T. G. Masaryka v Spojených štátoch, zišli v Pittsburghu zástupcovia strešnej organizácie slovenských spolkov v USA a Kanade – Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného zduženia v USA a Zväzu českých katolíkov s predsedom Česko-Slovenskej národnej rady T. G. Masarykom, aby slávnostne podpísali dohodu o vzniku slobodného spoločného štátu našich dvoch národov, pričom text Deklarácie koncipoval TGM počas svojho pobytu v USA. V tom – a vo väčšej účasti českých krajanov, než to bolo pred tromi rokmi v Clevelande – treba hľadať principiálnu zmenu charakteru budúceho štátu – z predstavy o federácii sa stal projekt unitárnej republiky. Napriek tomu dohoda zaručovala, že Česko-Slovensko bude demokratickou republikou dvoch rovnoprávnych národov, pričom Slováci na svojom území budú mať autonómiu, vrátane vlastného snemu a súdnictva, a slovenčina bude úradným i vyučovacím jazykom.
Zásady dohody však pražská vláda a budúci parlament nikdy v plnej miere nenaplnili, ba najbližších päťdesiat rokov bolo pre Prahu neprijateľné aj slovo autonómia, ktoré ak už museli brať na zreteľ, tak naozaj len formálne a v politickej núdzi. Sám Masaryk sa nikdy viac k Pittsburskej deklarácii nehlásil, dokonca tvrdil, že toto vyhlásenie nie je a nikdy nebolo právne záväznou zmluvou, keďže v nej ide len o lokálnu dohodu Čechov a Slovákov žijúcich v USA a o ich predstavu o ešte nejestvujúcom štáte. Niektorí českí „odborníci“ Deklaráciu dokonca vyhlasovali za falzum.
■ NÁZOV A SIGNATÁRI
V zmysle dohody sa spoločný štát mal volať Česko-Slovensko. Dokazujú to prvé vládne listiny, aj prvé známky, ktoré nesú takýto názov krajiny pôvodu: Česko- Slovenský štát, resp. Pošta Česko-Slovenská. Aj keď ide o dejinný medzník, ďalší vývin štátu v porovnaní s obsahom deklarácie je presvedčivým dôkazom o charaktere a cieľoch pražských politikov – mať zo Slovenska (a vtedy ešte aj zo Zakarpatskej Ukrajiny) kolóniu so surovinovými zdrojmi a s lacnou pracovnou silou a spolu dovedna jasnú prevahu nad nemeckou menšinou, ktorá bola najsilnejším strašiakom Prahy.
Patrí sa uviesť aj mená signatárov dohody. Deklaráciu podpísali: Albert Mamatey, Ján Janček ml., Milan Getting, Ján Pankuch, reverend Jozef Murgaš, rev. Ján Kubašek, Ondrej Schustek, T. G. Masaryk, Karel Pergler, Dr. L. Fisher, B. Simek, J. J. Zamrhal, Hynek Dostál, Vojta Beneš, rev. Inncent Kestl, Jan Straka, Ivan Bielok, rev. Oldřich Zlámal, Michal Bosák, H. H. Miko, Ignác Gessay, Karlovský, rev. Pavel Šižka, J. A. Ferenčík, Josef Martínek.