Miklos Duray a maďarský prezidentský kandidát pre Felvidék
Vytrvalec v kriesení historickej mŕtvoly
Július HANDŽÁRIK
Miklos Duray usilovne pracuje. Pracuje na kriesení historickej mŕtvoly mnohonárodného Uhorska, privedeného k jeho prirodzenému zániku násilnou maďarizáciou jeho väčšinového nemaďarského obyvateľstva (v žargóne veľkomaďarských nacionalistov: történelmi Magyarország), a kým sa to nepodarí, tak aspoň na návrate jeho osoby do funkcie vodcu štatistických Maďarov na Slovensku (v žargóne veľkomaďarských nacionalistov: Felvidék).
Veľkým handicapom slovenských politikov, novinárov, publicistov a vôbec slovenských občanov je, že len máloktorí ovládajú aspoň pasívne maďarčinu, a aj tí, čo ju ovládajú, len s veľkou nechuťou si prečítajú odporne velikášske revizionistické výplody mnohých maďarských politikov a publicistov v štýle „keď myš revala“. Priznám sa, že aj ja patrím k týmto nedbanlivcom, ale občas si z tejto produkcie predsa len niečo prečítam a dosť často ma to srdečne pobaví.
■ VYTRVALÁ FRAZEOLÓGIA
Stalo sa mi to aj desiateho januára tohto roka, keď som si na webovej stránke Miklosa Duraya prečítal jeho stanovisko k nadchádzajúcim prezidentským voľbám na Slovensku pod hlavičkou: Felvidék.ma,2013.január 10. Duray Miklos: Az elnökjelölt. Je to také poučné čítanie, že som sa rozhodol s jeho obsahom oboznámiť aj slovenských čitateľov. Skôr ako to urobím, musím však upozorniť na niektoré špecifiká žargónu veľkomaďarských nacionalistov, ktoré sa aj v tomto Durayovom stanovisku dôsledne dodržiavajú a ktoré v záujme presného informovania slovenského čitateľa v tomto preklade dôsledne dodržujem aj ja. Ide predovšetkým o pomenovanie Felvidék, ktoré v žargóne veľkomaďarských nacionalistov označuje Slovensko a ktoré dôsledne používajú nielen v publicistike, ale aj vo „vedeckých“ historických a politologických dielach, hoci v bývalom Uhorsku (Magyar Királyság, „Magyarország“) nikdy nebolo oficiálne vyčleneným územným alebo politickým celkom štátu. Podtónom používania názvu Felvidék či felvidécky je veľkomaďarské šovinistické stanovisko, podľa ktorého v bývalom Uhorsku slovenský národ nikdy neexistoval, boli len akési amorfné „Horniaky“ – Felvidék. Ďalšími takými názvami v Durayovom texte sú napríklad Szent Korona (teda takzvaná „svätoštefanská koruna“, vyrobená síce až v 13. storočí, ale aj tak „svätoštefanská“), történelmi Alaptörvény (teda fikcia akejsi nikdy nejestvujúcej „praústavy“ či „základnej zmluvy“ o uhorskom štáte, maďarskými „historikmi“ umiestňovaná do 11. storočia!) a podobne. Tieto veľkomaďarské frázy a bludy ponechávam v pôvodnom maďarskom znení aj v slovenskom preklade, lebo zrozumiteľnosť podtónu Durayovho textu si to vyžaduje. Z pôvodného textu vynechávam iba tie pasáže, ktoré sa týkajú Durayových osobných ambícií vo vnútri Strany maďarskej koalície a ktoré sú pre slovenského čitateľa naozaj komické. Takže zoznámme sa s Durayovým stanoviskom k Slovensku vo všeobecnosti a k prezidentom na Slovensku špeciálne:
■ DEJINNÉ EXPOZÉ
„Maďari (na Slovensku – pozn. J. H.) majú po prvý raz svojho kandidáta na prezidenta. Koľko ráz mohli mať maďarského kandidáta na tomto novom štátnom území? Vezmime to v poradí. Maďari majú po prvý raz prezidentského kandidáta na historickom území odtrhnutom v roku 1920 smerom na sever. Toto územie – od roku 1993 – nazývajú Slovenskom, predtým ho nazývali aj Československom a prechodne (v rokoch 1939 – 1944) Slovenskom. Ale vyše tisíc rokov bolo integrálnym územím Maďarského Kráľovstva – zo zorného uhla Szent Korony a z historického Alaptörvénya je aj dnes takým územím, aj keby to dnešné medzištátne („medzinárodné“) právo posudzovalo inak.
Medzivojnové Československo bolo z hľadiska pripojených Maďarov protirečivým štátnym útvarom, hoci (Maďari) sa podieľali na ovplyvňovaní jeho vnútroštátnej politiky. Na čelo takéhoto štátu sa nedalo navrhovať maďarského človeka. Kto by to bol navrhol, ten by sa bol z maďarského spoločenstva odpísal. Prezidentské voľby po odstúpení Masaryka v roku 1935 mali síce jednu svojskú epizódu, keď mal Beneš najväčšie šance, ale nebol jediný kandidát. Beneš vtedy presvedčil Esterházyho, aby ho podporoval, ale po získaní podpory sudetských Nemcov hodil Maďarov za chrbát.“
Takéto je Durayovo expozé k predmetnej téme. Zrejme ráta s tým, že jeho webovú stránku čítajú v celej „Karpatskej kotline“ a že je teda medzinárodne použiteľná i zneužiteľná, takže tieto jeho úvodné slová sú aj tomu primerane štylizované. Našich politikov by mal preto zaujať prinajmenšom jeho osobný veľkomaďarský postoj k existencii samotného Slovenska, ktorý dozaista nepotrebuje ďalšie vysvetlenia – azda iba pripomienku, že ide o občana, ktorý bol poslancom parlamentu demokratickej Slovenskej republiky!
■ ĎALŠIE „VÝVODY“
Od tohto vyznania veľkomaďarskej viery a deklarovania neviery v hocičo slovenské sa autor cez parlamentné voľby prezidentov E. Beneša, J. Tisa a V. Havla (na tých ostatných akosi pozabudol, alebo mu nepasovali do krámu) posúva v texte priamo k roku 1999.
Situácia sa zmenila v roku 1999 zmenou ústavy, v dôsledku ktorej na Slovensku volia prezidenta priamo občania štátu. Hoci túto zmenu ústavy nebolo možné prijať v parlamente bez podpory felvidéckych maďarských poslancov, predsa tento nový právny stav vôbec nerozkrútil kolesá felvidéckej maďarskej politickej mašinérie. Zo začiatku to nebolo nápadné, veď vtedy bol naším spoločným kandidátom Rudolf Schuster – duchovný syn historického Magyarországu. Syn maďarskej matky a spišského Nemca (tu autor použil dehonestujúci maďarský výraz manta-német) dobre hovorí po maďarsky, nemecky i slovensky. Mohol byť duchovným stelesnením severného územia Magyarského Királyságu hoci aj pred storočím. Pri druhom kole prezidentských volieb mohla byť mapa odovzdaných hlasov chápaná aj ako mapa etnická – Schuster sa stal prezidentom vďaka hlasom maďarských voličov. Tomu sme sa všetci tešili.
Pred felvidécku maďarskú politiku položil rok 2004 otázku, pred ktorou sme nemali uhýbať. Slovenská politická scéna mala až štyroch takých prezidentských kandidátov, ktorí boli prijateľní aj pre Maďarov a za ktorých mohli hlasovať. ... Výsledky prezidentských volieb v roku 2004 poukázali predovšetkým na neúspech felvidéckej/slovenskej maďarskej politiky. ... SMK kolektívne podporovala Eduarda Kukana, ktorý získal v prvom kole 22,1 percenta hlasov. Maďarskí voliči, v reminiscencii na predchádzajúce prezidentské voľby, hlasovali aj za Rudolfa Schustera a z citových dôvodov aj za Františka Mikloška – ktorého považovali z maďarského hľadiska za ešte prijateľnejšieho. ... Jedno neidentifikované krídlo SMK odovzdalo svoje hlasy Martinovi Bútorovi. ... O štyri roky sa situácia zmenila, ale nezlepšila. Na jar 2009 azda jediným spojovacím článkom rozpadajúcej sa SMK bola osoba Ivety Radičovej. ... Lenže spoločným menovateľom tohto zjednotenia bola osobná neschopnosť menovanej. To sa neskôr potvrdilo v jej funkcii premiérky. ... Teraz je iná situácia. Píše sa rok 2014. Ani SMK nie je pôvodná nezrozumiteľná Strana maďarskej koalície, ale vystupuje pod novým smer a hodnoty určujúcim názvom Strana maďarskej komunity. Felvidécka alebo slovenská, maďarská politika sa teraz znova prezentuje ako dospelá tak, ako 8. januára 1994 na komárňanskom zhromaždení.“
Uvedená podstatná časť Durayovho textu má aj svoju reálnu výpovednú hodnotu. Veľmi pozoruhodným spôsobom napríklad vysvetľuje etnicko-duchovný fundament bývalého prezidenta Rudolfa Schustera. Z pohľadu tejto informácie napríklad náš občan aspoň dodatočne pochopí, prečo na začiatku svojho prezidentského úradovania pán Schuster na svojich zahraničných cestách rozprával o Slovensku ako o „mnohonárodnom štáte“, čím vlastne maďarskú štatistickú a cigánsku menšinu v očiach zahraničných politikov ex offo povýšil na akési partnerské „národy“ v Slovenskej republike. Nuž, a maďarské hlasovanie v prezidentských voľbách v roku 2009 za Eduarda Kukana, Františka Mikloška a Martina Bútoru zrejme tiež malo svoju logickú príčinu.
Vraví sa, že človek sa učí až do smrti. A vraví sa, že najlepšie sa človek učí od svojich nepriateľov. Tak sa teda učme a nechajme sa poučiť – najmä od odporcov a nepriateľov našej demokratickej štátnosti.
(Celý text M. Duraya je uvedený v maďarčine na: http.//www.felvidek.ma)