Naučili sme sa zodpovednosti samých za seba vo vlastnom štáte a nehľadáme výhovorky
Drahoslav MACHALA, prvý hovorca KSI
Človek je šťastný tvor, ak zažije okamihy v dejinách vlastného národa a štátu, na ktoré môže byť aj po dvadsiatich rokoch pyšný. A ja tú zodpovednú vetu vyslovím: V ten deň – vo štvrtok 31. mája 2012 som bol naplnený šťastím, že som smel byť medzi tými vyvolenými, ktorí pred dvadsiatimi rokmi prijali spontánne a zodpovedne Vyhlásenie Kongresu slovenskej inteligencie (KSI), ktoré ovplyvnilo moderné slovenské dejiny!
Slovenská inteligencia sa v rokoch 1990 – 1992 dobrovoľne najala do služby pre národ: a táto nezištnosť hýbala našimi mysľami aj svedomím, že nás to ťahalo dohromady, aby dve generácie inteligencie, staršia a stredná, vykročili oproti dejinám a postavili sa im do cesty. Obe generácie sa preto zrazili s modernými dejinami Slovenska, z čoho vzišlo rozhodnutie konať tak, aby sa Slováci konečne prejavili ako štátotvorný národ a stali sa aktérmi vlastných dejín.
■ POHĽAD SPÄŤ
Už na Stretnutí mladej slovenskej generácie v roku 1932 v Trenčianskych Tepliciach prejavili mladí intelektuáli dostatok statočnosti kriticky sa pozrieť nielen na seba a na Slovensko. Preukázali osobnostný prístup, lebo mali odvahu vytýčiť si aj ciele: kam, ktorým smerom vykročiť. Rovnaký zodpovedný prístup sa zopakoval v júni 1936 na Kongrese slovenských spisovateľov. Opäť v čase ohrozenia Európy visela vo vzduchu potreba slovenskej, tentoraz antifašistickej harmónie, schopnosť zjednotenia (Dajme sa dokopy! ako to spomína Imrich Kružliak), teda zodpovedné slovenské národné zacielenie. Výzvu doby charakterizoval výrok Michala Chorvátha: „Je načase, aby sme sa otvorene priznali k svojim nedostatkom a snažili sa ich čo najskôr zbaviť. Ináč nové časy nájdu Slovensko také ako pri stvorení sveta, keď si Slovák obúval krpce, kým Boh rozdával ostatným svety.“
Smery slovenskej inteligencie intenzívne vnímali príchod zlomu doby, keď sa elita národa, jej predvoj bude musieť postaviť pred spoluobčanov a predostrieť im novú koncepčnú víziu správy slovenského sveta. Sformovali sa najmä tri prúdy slovenských intelektuálov: ľudovci okolo Karola Sidora a národniari Martina Rázusa, ktorí sa neskôr spojili do autonomistického bloku, ďalej mladí agrárnici okolo časopisu Politika na čele s Imrichom Karvašom a Petrom Zaťkom, ktorí sa zbavili čechoslovakizmu a postavili sa na pozície samobytného slovenského národa. A napokon mladí socialisti ľavičiari okolo Vladimíra Clementisa a Laca Novomeského.
■ NOVÝ VZDUCH
Moja povojnová stredná generácia takéto programové zacielenie v júni 1986 zverejnila opäť na historickom mieste v Trenčianskych Tepliciach vo vile Tereza výzvou Vzduch našich čias. Práve tá v politickom odmäku mnohých zorientovala aj nasmerovala, aby sme mysleli a konali v sebaurčovacom záujme slovenského národa. A potom aj o desať rokov v júni 1996 v tej istej vile Tereza vďaka nesporne najlepšiemu ministrovi kultúry za posledných dvadsať rokov Ivanovi Hudecovi. Bol to posledný koncepčný minister veľkých kultúrnych a národných projektov. Čo sme nestihli vtedy, sa už nikdy neuskutočnilo. Vo vyhlásení Klubu ľavicových spisovateľov, ktoré sme vtedy formulovali s Hudecom a so Štrelingerom, je veta, ktorej význam ma prenasleduje dodnes. Znie: Štát bez kultúry nemá zmysel! Kto ma vie presvedčiť, že v novom slovenskom štáte má pôvodná tvorba a slovenské umenie, skôr nemá slovenská kultúra, náležité postavenie, nech hodí po mne kameňom argumentov.Doba i spôsob, ako sa vrstvil historický čas o šesťdesiat rokov na Donovaloch 30. a 31. mája 1992, mali podobné prílivy aj odlivy, podobné vlnenie: vo vzduchu opäť plávali veľké biele oblaky nádejí. Tentoraz pred slovenskou inteligenciou stálo osudové rozhodnutie, lebo sme konali v čase minútu pred dvanástou! Nešlo o to len zhromaždiť slovenskú inteligenciu pod jedným stanom, ale nájsť pre ňu aj správny smer, vytvoriť zomknuté šíky a odvážnych, obetavých intelektuálov, ktorí nebudú len v závetrí myslieť, ale najmä konať. Ako znalcovi tvorby Ernesta Hemingwaya sa mi opakovane vynára sentencia z novely Starec a more: „Drž si počas plavby kurz i smer a buď pripravený znášať údery!“ Aké symbolicky prorocké. Veď čo, kto z nás za to, že sme sa rázne a jednoznačne postavili za vznik vlastnej nezávislej republiky, dostal? Aké dary a prestoly? No my všetci, ako sme sa tu zišli a ako tu sedíme, ale aj všetci už mŕtvi mináčovia, rúfusovia, ťažkí, cádrovia, slobodníkovia, ferkovia, polovia, valachovia, dokonca aj nežijúci, verný fotograf Eduard Ďuďa, ktorý zvečňoval naše historické rokovanie, sme konali jedným smerom. Stretli sme sa síce ako náhodní, ale celkom určite národní prirodzení kamaráti vyzbrojení zbraňami slova a myšlienky. Ten čas od januára do mája 1992 bol tehotný skutkami, vo vzduchu na niti viselo zavesené to, čo si povedali v krčme na Bielej ulici spisovatelia Ivan Hudec a Roman Kaliský, ono vzácne tajomné, ba vlastné aj zázračné slovenské: „Mali by sme dačo urobiť!“ Stačilo tú pavučinu strachu, ktorá nás omotávala, prestrihnúť, aby sme oslobodili v sebe zamknutú odvahu aj statočnosť, aby sme do budúcnosti vykročili s odvážnou koncepciou zodpovednosti Slovákov za seba samých! My sa za vlastné skutky nielenže nemusíme hanbiť, ale sa môžeme každému na Slovensku pozrieť rovno do očí. Preto sme spoločne s Petrom Štrelingerom nadpísali úvahy o rokovaní na Donovaloch do štúrovských Slovenských národných novín pod názvom Povstanie ducha. A počin skutočne hrdinský vykonal vtedajší Koridor Jerguša Ferka, ktorý publikoval revolučné Vyhlásenie KSI (1. júna 1992).
■ ORIGINÁLNE POSOLSTVO
Kongres mal v sebe čosi povstalecky nákazlivé aj príťažlivé. Lebo priniesol aj poznanie, ktoré nám odovzdali traja múdri muži: Mináč, Kružliak a Kaliský ako proroci. Najmä Kaliský to vyslovil jasne, že Slovenské národné povstanie bola slovenská vlastenecká vojna proti nemeckým okupantom a nie povstanie proti vlastnému štátu! Skúsme tento originálny odkaz pochopiť, zmierme sa na tomto princípe, že vojaci a partizáni bojovali v slovenskej vlasteneckej vojne. A ako obvykle oneskorene, až po pol storočí sa nad Európou Slovákom biblicky opona aj nebo veľmocensky roztrhli, aby nám geopolitické okolnosti dovolili dokončiť sen o vlastnom demokratickom a nezávislom štáte.
Duch, ktorý „mlčí, je ako rieka, ktorá váha tiecť“. Preto inteligencia nie je prepych, ale nástroj na prekonávanie prekážok. Náš duch slovenský, ktorý žije a bude žiť naveky, nás pozval na Donovaly. Ešte aj dnes sa neviem vynačudovať, ako kompetentne a koncepčne sme v dvoch redakčných miestnostiach na Františkánskej ulici číslo 2 v Slovenských národných novinách vedeli uhniesť aj upiecť taký chlebík programu Kongresu, že zachutil ako z čerstvej pekárne novej slobodomyseľnosti. Zorganizovali sme bloky, v ktorých vystúpili najskôr štyria myslitelia – Roman Kaliský, Imrich Kružliak, Vladimír Mináč a Gustáv Valach, ktorý prečítal text Milana Rúfusa. Po nich nasledovali príspevky z bloku technickej inteligencie bankára Mariána Tkáča a manažérov Ľudovíta Černáka, Zoltána Bergauera, Karola Konárika a ekonóma Ladislava Lysáka, ktorí nás z humanitnej inteligencie serióznou analýzou presvedčili, že nový slovenský štát má nielen na prežitie, ale aj na istoty budúcnosti. A napokon nasledovali príspevky bloku humanitnej inteligencie, vzdelaných, rozhľadených osobností: Pavla Števčeka, Kamila Haťapku, Matúša Kučeru, Milana Izáka, Jozefa Darma, iste Janka Smolca či Dušana Slobodníka. Pamätám sa, že na KSI boli prítomní aj traja významní poslanci HZDS Slobodník, Kučera a Smolec, a tí udalosť, ktorá sa udiala na Donovaloch, preložili do jasnej reči aj víťaznej strane, aj lídrovi Vladimírovi Mečiarovi. Preto už v 17. júla 1992 prijala SNR Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a už 1. septembra 1992 prvú demokratickú Ústavu Slovenskej republiky. Kongres sa stal katalyzátorom moderných slovenskýých dejín.
■ HISTORICKÉ DONOVALY
Úctu si zaslúžia všetci, ktorí mali odvahu naň prísť a podpísať sa pod historické Vyhlásenie KSI z 30. mája 1992. Hoci sme sa ako zakladatelia štátu dožili len prenasledovania od podkupných a žoldnierskych médií, ten skutok stál za to. Kto bol na Donovaloch, ten myslel aj konal a po každom zo zakladateľov štátu zostali desiatky činov. Nech o nich povie každý za seba! Vlastný štát vykonal pre sebavedomie Slovákov najzávažnejší skutok: konečne sme si uvedomili, že slovenské prehry sú odteraz len naše prehry a naše víťazstvá sú len a len naše slovenské víťazstvá.
Naučili sme sa zodpovednosti samých za seba a prestali sme sa vyhovárať na Maďarov aj na Čechov! Preto sa tak tešíme zo strieborných medailí hokejistov, lebo sú naše a vybojovali ich Slováci. Plesňou potiahnutí čechoslovakisti sa ešte „trhovo“ pokúšajú vymýšľať Hlasy Česko-Slovenska a všelijaké federálne relácie. Nikto už nepremaľuje to rozhodujúce, že sme sa sami naučili budovať si a spravovať si vlastný štát. Vie si niekto z vás čo i len vo sne predstaviť, že by sme teraz trpeli pod vládou nejakého českého Nečasa? Ak velí vláde nečas, ako sa dá v takom štáte a v takom nečase žiť... Boli by sme opäť len cudzincami a otrokmi vo vlasti.
My Slováci sme pred dvadsiatimi rokmi urobili rozhodujúci výber v našej modernej histórii. Najlepší, akého sme boli vtedy schopní: ponúkli sme sebe aj slovenskej mládeži istotu, že majú v Európe svoje vlastné miesto na slnku! Majú vlastnú zástavu, vlastného prezidenta, to, že majú vlastnú identitu a zvyšky vlastnej ekonomickej politiky a národnej kultúry. Som poctený a hrdý na to, že som vlastný podpis pripojil pod Vyhlásenie KSI, v ktorom stálo: „Nechceme spoločný štát s vierolomným partnerom, chceme štát vlastný! S vlastným prezidentom, s vlastnou diplomaciou, s vlastnou ekonomickou politikou a s vlastnou armádou. Poslaním Kongresu slovenskej inteligencie je urýchliť dosiahnutie tohto cieľa a aktívne zasahovať do slovenskej politiky.“
Cieľ sme splnili, do slovenskej politiky sme vstupovali vtedy, keď ju krivili tzv. „občianski aktivisti“ ako Rudolf Chmel, ktorý nie nadarmo stál na čele Fóra inteligencie, ktoré konalo proti každej štátotvornej činorodosti Kongresu. Túto žoldniersku úlohu Rudolf Chmel plní dodnes. Svet členov KSI bol a zostal svetom pozitívnych postojov, my sme štát zakladali a fóristi ho dvadsať rokov rozkladali. Muži Kongresu nikdy nekonali pre tzv. krajinu, lebo sa do dejín zapisovali skutkami pre našu vlasť pod jej pravým menom: konali pre SLOVENSKO.