Odkopnutí, zabudnutí poslanci národovci. Pred dvadsiatimi dvoma rokmi sedemdesiatšesť slovenských federálnych poslancov urobilo významný historicko-politický akt, ktorý vzbudil i pozornosť sveta. Donútil politikov, historikov, novinárov urobiť vo svojich záznamoch a v archívoch nové zemepisné korektúry, zmeny. Päťmiliónový národ Slovákov žijúci pod Tatrami sa oddelil od Čechov, s ktorými žil šesťdesiatdeväť rokov v spoločnom štáte a vyhlásil samostatnosť. Slováci dosiahli štátnu samostatnosť aj vďaka pochopeniu českých politikov, konkrétne Václava Klausa. Oveľa menej pochopenia k slovenským požiadavkám preukazoval vtedy Václav Havel, ktorý po vzore Masaryka a Beneša podporoval a oživoval tvrdý čechoslovakizmus. V záujme objektívnosti konštatujme, že čechoslovakizmus aktívne podporovali aj niektorí bývalí, ale aj súčasní slovenskí politici. Pre slovenskú samostatnosť prstom nepohli, ale do štátnych funkcií sa drzo pchali a stále pchajú.
■ MEČIARA ZATRACUJÚ
V roku 1989 sme sa zbavili totalitného režimu, za éry ktorého sa národné záujmy nesmeli propagovať, lebo národovca hneď obvinili z buržoázneho nacionalizmu. Dokonca aj komunistu Vladimíra Clementisa za presadzovanie slovenských národných záujmov obesili. Slovenskí voliči vo voľbách v roku 1992 preukázali veľkú dôveru politikovi HZDS Vladimírovi Mečiarovi, ktorý dokázal pri rokovaniach v Prahe o slovenských požiadavkách aj razantne buchnúť päsťou po stole. Dnes ho niektorí takzvaní demokratickí historici a politici zatracujú a odmietajú spomenúť jeho zásluhy na samostatnosti Slovenska. Najradšej by ho vygumovali z histórie Slovenska. Našťastie vyrastá generácia mladých historikov, ktorá objektívne hodnotí jeho zásluhy i chyby, ktorých sa v zložitom politickom boji dopustil. Pokiaľ ide o privatizáciu, majú toho na rováši viac politici SDKÚ, KDH a ďalší takzvaní demokrati, ktorí nastúpili do funkcií po ňom. Pred spomínanými voľbami v júni 1992 (kandidoval som v Stredoslovenskom kraji za federálneho poslanca) sme s voličmi hovorili o viacerých možnostiach spolužitia s Čechmi. Absolútna väčšina voličov však jednoznačne trvala na samostatnosti Slovenska. Veľmi výrazne otázku samostatnosti Slovenska presadzovali rozličné inštitúcie, Matica slovenská, Kongres slovenskej inteligencie (Kaliský, Machala, Štrelinger), Hornáčkovo Združenie slovenskej inteligencie, slovenskí ekonómovia (Lysák), zmobilizovali sme sa aj novinári v Klube Za pravdivý obraz Slovenska, a aktívne boli i ďalšie národné organizácie a hnutia. Bol to vtedy veľmi pozitívny nátlak na politikov zdola. Pravdaže sa vtedy aktivizovali aj čechoslovakistické organizácie a spolky. Veľkou výhodou pri rokovaniach o budúcej existencii Čechov a Slovákov bolo, že voľby v Čechách suverénne vyhrala Klausova ODS a na Slovensku Mečiarovo HZDS. Uskutočnilo sa sedem rokovaní s klausovcami, ktoré trvali aj päťdesiat hodín. V jednu chvíľu malo vo Federálnom zhromaždení navrch spolužitie Čechov a Slovákov v rámci konfederácie, ale poslanci SNS ‒ Víťazoslav Moric, Kamil Haťapka, a HZDS ‒ Dušan Slobodník, Ján Cuper, Roman Hofbauer, Ábel Kráľ, Matúš Kučera a ďalší, presadzovali iba slovenskú samostatnosť.
Rozhodujúce bolo štvrté rokovanie uskutočnené 19. a 20. júna 1992. Predstavitelia ODS a HZDS sa dohodli na zániku federácie a vzniku dvoch samostatných štátov.
■ POKOJNÝ ROZCHOD
Bez násilia, bez krvi. Vznik dvoch nových európskych štátov sa uskutočnil, ale forma vzniku nebola dohodnutá. Klaus aj Mečiar sa zhodli, že zánik v Európe celkom sympatického štátu Česko-Slovenska sa nesmie uskutočniť formou násilia, bolestivo, neústavne. Žiaľ, väčšina nových európskych štátov vznikala iba za pomoci zbraní a krviprelievaním. Slováci aj Česi si po rozdelení podávali ruky, dokonca sa aj vyobjímali a úprimne si vzájomne zaželali všetko najlepšie pri budovaní svojich štátov. Výsledok rokovania najsilnejších politických subjektov musela však schváliť trojpätinová väčšina v Snemovni národov a Snemovni ľudu Federálneho zhromaždenia. Takúto väčšinu nemalo ani HZDS, ani ODS.
Slováci však urobili už 17. júla 1992 rozhodujúci krok v národnej rade prijatím zákona o zvrchovanosti Slovenska. Smutným faktom na tejto významnej udalosti bolo, že zákon o zvrchovanosti nepodporilo KDH.
Kostolné zvony a večer vatry zvrchovanosti na kopcoch ‒ autormi nápadu boli Štrelinger, Machala a moja maličkosť ‒ mohli oznámiť svetu i nebesiam, že Slovensko rázne vykročilo na cestu k samostatnosti. Prvého septembra 1992 Slovensko prijalo aj ústavu. V Prahe sa to komplikovalo. Niektorí poslanci navrhovali, aby o zániku Česko-Slovenska rozhodlo referendum. Parlament sa však nevedel zhodnúť na otázke. Nasledovala emotívna parlamentná diskusia, opakované hlasovanie, dohodovacie rokovania. Napokon ani Česko-Slovensko v roku 1918 nevzniklo po referende.
■ RÝCHLEJŠÍ ROZVOJ
Osemnásteho novembra 1992 sa vo Federálnom zhromaždení druhý raz prerokovával zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Neúspešne. Slováci nemali dostatok hlasov. Až 25. novembra o 13.21 hodine sa našiel dostatočný počet poslancov, ktorí zdvihli ruku za zánik spoločného štátu. K poslancom HZDS a SNS sa pripojili traja poslanci Sociálnodemokratickej strany Slovenska a dvaja z klubu Strany demokratickej ľavice. Ich mená uvádzam v nasledujúcej časti článku. Dnešní ekonómovia potvrdzujú, že obidva rozdelené štáty sa rozvíjajú rýchlejšie ako bývalý spoločný štát.
Skeptici a zvyšky aktívnych čechoslovakistov stále zdôvodňujú, že zánik spoločného štátu bol veľký omyl. Vzájomné vzťahy sa vraj veľmi zhoršili. Opak je pravda. Potvrdil to aj bývalý český prezident V. Klaus. Podľa neho sú naše vzájomné vzťahy príkladné.
Federálne zhromaždenie prijalo uznesenie o ústavnosti procesu zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a vzniku nástupníckych štátov. Toto uznesenie ukladalo nástupníckym štátom: Uchovanie hodnôt ústavnosti a parlamentnej demokracie vyžaduje od Českej republiky a Slovenskej republiky, aby sa v nich v plnom rozsahu rešpektovali tieto ústavné zákony. Akoby na potvrdenie dlhoročnej skúsenosti, že česká strana nebrala vážne prísľuby, dohody a zákony týkajúce sa Slovákov, Česká republika si hneď po svojom osamostatnení privlastnila štátnu zástavu a ďalšie symboly zaniknutej federácie. Na druhej strane nás tešilo, že do konca roka uznalo samostatnú slovenskú republiku stosedem štátov.
■ O ZÁNIKU FEDERÁCIE
V oboch snemovniach Federálneho zhromaždenia za zánik federácie hlasovali títo slovenskí poslanci:
- HLASOVALI ZA
HZDS, Snemovňa ľudu: P. Bulík, A. Daniel, I. Daniš, F. Filkus, A. Gajdošová, R. Garaj, R. Hofbauer, K. Karaba, M. Kontra, J. Koša, M. Kováč, I. Mathé, K. Melocik, E. Mitrová, J. Moravčík, P. Porubský, M. Rehák, P. Ryška, D. Slobodník, J. Šimko, V. Šucha, I. Urban, J. Veverka.
HZDS, Snemovňa národov: P. Baco, E. Belušová , I. Belohorská,
- Bindas, J. Cuper, M. Čič, J. Danko, Ľ. Dolgoš, I. Hamarčák, J. Hlavatá, V. Homola, P. Chalupek, Ľ. Javorský, M. Kováč ml., R. Kováč, Á. Kráľ, M. Kučera, P. Mattoš, P. Mercell, J. Minka, I. Mjartan, R. Nemec, J. Obšitníková, J. Pauko, M. Rajčan, J. Smilka, J. Smolec, A. Straka, O. Šablicová, E. Šimko, J. Vrábel, Ľ. Zámiška, R. Zelenay.
SNS, Snemovňa ľudu: J. Mihálik, M. Michalec, V. Moric, P. Socha, J. Šedovič, P. Švec.
SNS, Snemovňa národov: I. Gondáš, K. Haťapka, P. Hrivík, P. Krivda, M. Mihalik, Š. Paulov, O. Pavúková, J. Repaský, E. Spišák.
SDSS: Ľ. Bystrický, P. Delinga, J. Klein.
SDĽ: R. Tvarožka, Š. Nižňanský.
- BOLI PROTI
KDH: I. Čarnogurský, J. Klokner, P. Kubičár, G. Pradová, A. Rajnič, A. Rakús, I. Šimko.
SDĽ: J. Zán, M. Kováč, J. Olej, V. Pavlechová.
- ZDRŽALI SA HLASOVANIA:
SDĽ: V. Buzalka, D. Cinkota, S. Grohmann, J. Stank, M. Šidík, P. Bohunický, M. Borguľa, Ľ. Gajdošíková, J. Kováčik, I. Lenský, J. Murgaš,
- Orosz, P. Popesko, M. Štefanovič.
KDH: A. Anderko, J. Bobovnícky, J. Mikloško, M. Gaľa, J. Petrík.
MKDM-ESWS: F. Andrassy, I. Bartakovics, S. Gawlik, P. Pázmány,
I.Bajnok, P. Bábi, Z. Boros, K. Sarkózy.
SDSS: P. Beniač.
- NEHLASOVALI:
SDĽ: M. Adamčíková, M. Benčík, J. Klvač.
KDH: Š. Bošnák, J. Hajdák.
MKDM-ESWS: I. Batta.
- NEPRÍTOMNÍ:
HZDS: I. Kniebúgl (pohreb manželky).
SDSS: V. Moravčík.
MKDM-ESWS: M. Mihályi, M. Duray, J. Hornyak.
■ ZOSTANÚ ZABUDNUTÍ?
Prakticky každý rok v článkoch ďakujem federálnym poslancom a pripomínam občanom ich statočný pronárodný poslanecký počin. Svoj hlas za samostatné Slovensko sme odovzdali nezištne. Týmto činom sme sa dobrovoľne vzdali mandátu poslanca a s tým súvisiacich výhod. Dakedy uvažujem, či by takúto obeť podstúpili dnešní poslanci. Ani jedného bývalého federálneho poslanca som nenašiel na zozname slovenských privatizérov milionárov, ktorí nehorázne zbohatli privatizovaním štátnych podnikov a štátneho majetku. Dôchodcovia, čo niečo urobili pre totalitný komunizmus, mali zlepšené dôchodcovské privilégiá. My penzisti ‒ dubčekovci, sme boli tvrdo finančne diskriminovaní. Za totality náš mesačný plat nesmel prekročiť dvetisíc korún. Návrh zákona v Národnej rade SR o našom odškodnení, poslanci, ktorí zväčša patrili medzi tých, ktorí nechceli a
ni samostatné Slovensko, zamietli. Neboli sme nijako odmenení, ale napriek tomu sme šťastní, že Slovensku sa darí a úspešne prekonalo zložité, komplikované začiatky samostatnosti. Niektoré malé utláčané národy našu formu oslobodenia študujú a chcú nasledovať.
Je mi však zároveň smutno, že ani jeden doterajší slovenský prezident či predseda slovenskej vlády si nenašiel chvíľu času, aby niekdajších federálnych poslancov prijal a poďakoval sa im za to, čo sme v závere roka 1992 pre Slovensko vydobyli. Mená federálnych poslancov, ale aj poslancov národnej rady, ktorí hlasovali za zvrchovanosť, by sa mali vyryť do mramoru v budove NR SR. Aktuálna je stále otázka, či by deň najväčšieho slovenského víťazstva v Prahe ‒ 25. november, nemal byť pamätným dňom.
Vo vzťahu k týmto národovcom je z významných slovenských osobností výnimkou iba predseda Matice slovenskej Marián Tkáč. V roku 2012 nás pozval na pôdu Matice a úprimne sa nám poďakoval za to, čo sme pre Slovensko v Prahe urobili. Pozdraviť nás vtedy prišiel aj predseda NR SR Pavol Paška. Sľúbil, že nás každý rok pozve na kávu. Ubehol druhý rok a pozvanie neprišlo...
Možno to urobí novozvolený slovenský prezident Andrej Kiska. Začal aktívne, stretáva sa s kdejakým. Čo tak stretnúť sa aj s ešte žijúcimi zakladateľmi slovenského štátu. Veď keby nebolo ich hlasovania, nebol by ani on prezidentom.
Ján SMOLEC ‒ Foto: archív SNN, TASR