O ČOM JE REČ
Aj takúto podobu môže mať šťastie
Drahoslav MACHALA
„Dejiny – či nebesia – bývajú niekedy milostivé; zosielajú rosu na najnúdznejší úhor. Veď čím by sme boli bez neho?“ Tento výrok Vladimíra Mináča presne platí rovnako na Jána Chryzostoma kardinála Korca ako na Jozefa kardinála Tomka. Nedávno v januári sme si pripomenuli deväťdesiatku veľkého rodáka z Bošian, v tomto mesiaci sa skláňame pred deväťdesiatkou Jozefa kardinála Tomka, rodáka z Udavského na východe Slovenska. Povolaním je kňaz, vyvolením je to veľký misionár kresťanstva po celom svete. Na túto úlohu ho vybral slovanský pápež Ján Pavol II. My Slováci sa radi sťažujeme na ťažký osud, ale stačí, aby sme si skúsili uvedomiť, komu bolo dopriate mať takýchto dvoch ozajstných velikánov v čase, keď sa konečne rozhodovalo o slovenskej štátnej suverenite a slobode? Obaja sa jasne vyslovili za slovenskú štátnu slobodu.
Najskôr by som chcel Jozefovi kardinálovi Tomkovi zablahoželať a zaželať veľa zdravia a elánu do života. A hneď na začiatku aj vysloviť vďaku ako mužovi a človekovi, ktorý po toľkých rokoch prežitých v cudzine a pri kresťanskej misii tak skvelo narába so slovenským jazykom. Jeho slovenčina nič nestratila na ľubozvučnosti, je mäkká a láskavo obsažná. Kardinál Tomko sa nám ňou prihovára vo veľkej dôstojnosti a dáva si záležať na tom, aby sa jeho nádherný hlas niesol ako zvon, ktorý ohlasuje kresťanskú lásku do každej dediny a mestečka na Slovensku.
Áno, toto ma ako spisovateľa najviac dojíma: jeho láska a úcta k slovenskému materinskému jazyku. Tak ako ním vyjadroval v dokumentárnom filme úctu k matke, tak ju bolo cítiť aj v jeho úcte k slovenčine. Rovnako ma dojíma jeho dôvera v silu kresťanstva, ale aj spôsob, ako sa tento radostný a usmievavý muž prihovára spoluveriacim. Z jeho prístupu cítiť veľkú dôveru dobrého pastiera, ktorý sa k svojim ovečkám skláňa a rozumie im. A pre mňa opäť jedna črta, ktorá je osobitne vzácna: jeho prirodzené vlastenectvo, jeho láska k vlasti, k Slovensku. Povedal, že síce dlho nežil na Slovensku, ale Slovensko (nie krajinu!) si všade nosil v srdci. To sa krásne počúva v čase, keď slovenskí politici a vykorenení, predajní novinári a herci majú plné ústa „krajiny“ a nevedia Slovensku prísť na meno.
Pre kardinála Tomka zostalo Slovensko rodným domom, do ktorého sa mu zmestili všetci dôležití Slováci, či už to bol prezident Svetového kongresu Slovákov Štefan Roman alebo aj ľavičiari Vladimír Mináč a Ladislav Novomeský, ktorých si nesmierne vážil a spomenul ich dielo a skutky pre vlasť aj vo svojom štátnickom prejave z roku 1991 na pôde historickej budovy Slovenskej národnej rady na Župnom námestí. Tento jeho prejav považujem vôbec za úkaz, za čosi, čo v slovenských podmienkach prekročilo slovenskú malichernosť a malosť.
Pamätám si na cestu Romana Kaliského za ním do Ríma. Jozef kardinál Tomko sa v čase, keď sa lámali slovenské dejiny, vedel prihovoriť všetkým. Nikoho nezatracoval, ale každému ponúkal nádej, aby znovu našiel svoju cestu k vlastnému spaseniu a k spaseniu Slovenska.
Pripomeňme si pár jeho myšlienok: „Život každého z nás je tajomstvom Božím. V tom zmysle, že nás vedie ktosi, kto je nad nami. Aj ja som to zažil priamo. Mohol by som dať veľa príkladov, kde boli nebezpečenstvá a kde som tú ruku pocítil. Tú ruku som pocítil vo sviatostiach, ktoré som prijal. Najmä keď išlo o kňazské a biskupské svätenie. Aj vtedy, keď išlo o ruky Jána Pavla II. Vždy hovorím, že cítim tie jeho ruky akosi stále na svojej hlave (pápež Ján Pavol II. ho vysvätil za biskupa i vymenoval za kardinála – pozn. autora). To tajomstvo tam je uložené. Celý náš život sa takto odohráva.“
V Svätom písme v evanjelistovi Lukášovi sa v kapitole 12, 48 píše: „Lebo od každého, komu bolo veľa dané, bude sa aj veľa očakávať; a komu veľa zverili, od toho budú aj veľa žiadať.“
Jozefovi kardinálovi Tomkovi bolo veľa dané a keďže mu naozaj veľa zverili, on nám Slovákom rozdával svoje duchovné bohatstvá plnými priehrštiami. Aj takúto podobu môže mať šťastie.