Slovenská inteligencia mala vždy blízko k chudobe a k potrebným. Aj v histórii, aj v súčasnosti. Má to svoju nevyvrátiteľnú logiku – bohatstvo v materiálnom zmysle totiž nie je kategória, ktorá by inteligentného človeka robila šťastným. Múdrosť a rozhľad sa nikdy nekamarátili s majetkami a cvengotom mincí. Napriek tomu aj na Slovensku vyrábame pseudointeligenciu, ktorá sa ňou stáva iba vďaka moci peňazí a vplyvu. Nejaký „papier“ sa patrí vlastniť.

Či už v podobe maturitného vysvedčenia alebo vysokoškolského diplomu. A keď sú rodičia ochotní za to zaplatiť, nie je potrebné sa akosi mimoriadne angažovať vlastnými silami a snažením. Veď učenie či štúdium možno zábavnejšie „prefláknuť“ na rôznych žúrkach. Tam bohaté dedičky zbohatlíckych rodičov získavajú reklamu zadarmo v podobe záujmu komerčných televízií o ich „looky, stillingy a outfity“.
Samozrejme že rôzne smotánky a ich nahlúple moderátorky zaujíma viac nový partner či partnerka bez ohľadu na pohlavie ako nejaká štúdiom získaná vedomosť. A súkromná škola keď už raz vyberá školné, musí nechať absolvovať. Ani na tej najprestížnejšej bratislavskej súkromnej vysokej škole si však nemožno kúpiť to, čím prirodzená inteligencia disponuje. Je to schopnosť empatie, je to poznanie reálneho sveta a vzťahov v ňom, je to – altruizmus. V tejto súvislosti vôbec neprekvapí informácia, že počas ešte nie dávnej vianočnej zbierky pre detskú onkológiu sa na istej prestížnej súkromnej vysokej škole v hlavnom meste Slovenska vyzbieralo celkovo – 15 eur. Slovom – pätnásť. Tri päťeurové bankovky. Pätnásť eur ako výťažok zbierky medzi tínedžerskými boháčmi na pravdepodobne najpotrebnejšie – deti trpiace onkologickým ochorením. To už nie je ani hanba, iba obrovské zdesenie. Vynárajú sa mi spomienky na časy, keď v bývalej Juhoslávii vypukol prvý krvavý etnický konflikt a stovky jej obyvateľov v podobe utečencov prichádzali s holými rukami do nášho zariadenia v Gabčíkove. Zorganizovali sme našu prenosovú aviu z vtedajšieho Slovenského rozhlasu a pobrali sme sa po malokarpatských dedinkách. V každom dome niečo dali. Bez rozdielu – mladí či starí. Aj z posledného. A s láskou. Aj volali: „Počkajte, napečieme!“ Avia sa do Gabčíkova v ten deň obracala niekoľkokrát. Bez publicity, bez smotánok. Akcia nás stála iba prejazdenú naftu. Aj na tú sme sa pozbierali.
Slováci sú dobrí ľudia. Nikdy na nich nedopustím. Hoci majú malé alebo žiadne majetky, ich srdcia sú vždy, keď treba, veľké. Kto sú to však tí budúci inteligenti z tých našich prestížnych škôl? Čo z nich bude? Bieda prichádza medzi nás. Bieda ducha a srdca.

Ivan BROŽÍK