AKO BOLO, ČO BOLO
Peter VALO
Vzbura lekárov sa skončila. „Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú.“ Tak možno charakterizovať sľuby predsedu parlamentu a predsedníčky vlády, ktoré dávali zástupcom protestujúcich lekárov. Po „vojne“ má vláda problém ako tie sľuby splniť. Podstatné je, že minister zdravotníctva, ktorý svojou aroganciou a nečinnosťou situáciu spôsobil, dostal od kohosi Krištáľové srdce. Vedenia niektorých nemocníc kričia, že nemajú kde vziať peniaze na platy, ktoré sľúbil minister. Najhlasnejšie tá zo Skalice, v ktorej pána Uhliarika krátkodobo zaškoľovali do nejakej riadiacej funkcie.
Nuž, kde vziať tie prachy, veď v minulosti nikto neprotestoval, keď sa rozhodovalo o tom, že zisky zo Slovnaftu budú putovať do Maďarska, že peniaze z košických železiarní sa presunú do Ameriky, z elektrární do Talianska, že na plyne bude koristiť zahraničná spoločnosť. A aby toho nebolo dosť, nikto neprotestoval, keď sa rozhodovalo o tom, že za vodu, ktorá vyviera o pár kilometrov ďalej od mojej chalupy na Psiaroch, budem platiť francúzskej firme, ktorá do vybudovania vodovodu nevložila ani pol rúry.
Všetko ziskové je vypredané. Ak štátu chýbajú peniaze, nemá kde siahnuť a musí drať z kože vlastný ľud. Ale predsa tu ešte čosi zostalo – zdravie. Keď nechceš umrieť, musíš cvakať. Kríza-nekríza, odvody treba platiť vždy. To je vlastne superkšeft. Odvody a dane sú zárukou stáleho prísunu peňazí bez toho, aby niekto pohol prstom. Ak si niekto privlastní tento tok peňazí, je za vodou. V takomto prípade dostane pôžičku na akékoľvek podnikanie od hociktorej banky, a pritom vôbec nemusí siahnuť na vlastné peniaze. Odrazu, päť minút po dvanástej, keď všetko vyzeralo byť nezvrátiteľne v rukách finančného konzorcia, vyskočili lekári. Ako si to vlastne dovolili? Veď výpredaj štátnych doteraz istôt vychádzal na jednotku? To organizátorov „akciových“ výpredajov bánk a všetkého ostatného muselo naštvať. Aj sám pán minister zdravotníctva sa zapojil do masívnej kampane, pri ktorej z lekárov div neurobili masových vrahov.
Skandované výkriky väčšej časti novinárov dali jasne najavo, kto riadi a kto platí väčšinu médií. Tón kampane najvýstižnejšie charakterizoval poslanec Brocka, ktorý teleskopicky zastrihal ušami a vyhlásil: „Táto krajina čelila sabotážnemu vydieračskému správaniu časti lekárov, ktorí vystavili ohrozeniu života a zdravia občanov viacerých regiónov Slovenska. Pán Kollár a spol. zo Slovenska skoro urobili Afganistan.“ A pán Brocka vyrobil z protestujúcich lekárov minimálne Taliban alebo Al-Káidu. Nechýbalo veľa, aby doktora Kollára nenazval Usámom bin Ládinom a neposlal za ním likvidačné komando. Čo tak vlastne rozčertilo pána poslanca? Že by to bol len boj o koryto? Problém je asi niekde hlbšie. Doteraz pri lúpežiach vlajkových lodí ekonomiky nikto neprotestoval. A teraz? Lekári sa vzbúrili a aspoň dočasne sa im podarilo odvrátiť hrozbu, že sa nemocníc zmocní finančná skupina, ktorá chce ovládať aj finančné toky všetkých poisťovní. Na slovenskej spoločenskej scéne vznikol precedens. Určitá časť národa si dovolila porušiť pravidlo, podľa ktorého bude Slovák držať hubu, aj keď na ňom budú drevo rúbať. A ajhľa, doktori, vzbúrili sa a dokonca dosiahli čiastočne svoje! To je nebezpečné. Príklady priťahujú. Čo keď sa teraz vyroja poľnohospodári a začnú hľadať hriešnika, ktorý spôsobil devastáciu slovenskej potravinovej sebestačnosti, a začnú tak ako doktori trvať na svojom?