Stanislav HÁBER
Alarmujúce správy potravinárskych kontrol, ktoré ukazujú nehygienické podmienky prepravy, skladovania či predaja produktov, čo smerujú na naše jedálenské stoly, sa neustále opakujú. A zakaždým sme zhrození, čo sme schopní skonzumovať, pretože o týchto podmienkach nič nevieme. Nie je to špecifický slovenský problém, ale u nás je azda najvypuklejší, keďže iné európske štáty pracujú v tomto smere cieľavedome a rozvoju domácej produkcie sa venujú koncepčne a dlhodobo.
My sme našu už dosahovanú potravinovú sebestačnosť zlikvidovali po zohľadnení liberálnych teórií, že si lacné potraviny dovezieme. A keď sme to chceli urobiť po nástupe krízy v roku 2008, tak sme zistili, že niet odkiaľ.
Brusel presadzuje predaj potravín z farmy priamo na vidličku, lebo vie, že domáce potraviny nie sú len hygienicky najčistejšie, ale aj najkvalitnejšie a najchutnejšie. Žiaľ, Slovensko sa nedokáže brániť veľkým obchodným reťazcom, ktoré likvidujú malých výrobcov nízkymi cenami. Tí, ktorým sa kedysi hovorilo „paprikáši“, lebo na úrodnom juhu dokázali vypestovať a zásobovať celú krajinu čerstvou zeleninou, zavreli skleníky. Nečudo, ak jeden obchodný reťazec dokáže položiť na lopatky nízkymi cenami celé odvetvie zeleninárstva. A tak na juhu nemáme hladové doliny, ale hladové roviny.
Rovnaká situácia je v chove hospodárskych zvierat. Ľuďom sa neoplatí dochovať ošípané, ak je bravčové mäso lacnejšie, než stojí domáci chov. A potom sa u nás predávajú donekonečna kritizované potraviny. Máme rôzne kauzy raz s hydinou, potom s vajíčkami či s posypovou soľou. Na Slovensku predávané potraviny budú vtedy kvalitné, ak budú slovenské. A také budú vtedy, ak ich dorábanie bude konkurovať nízkym cenám v obchodných reťazcoch. Je to nekončiaci proces, ktorý súvisí s uvedomením si kvality a faktu, že ak budeme konzumovať domáce potraviny, dáme prácu Slovákom a dostaneme kvalitný produkt.
V časoch krízy, keď každý hľadí na dno peňaženky v snahe ušetriť, čo sa dá, idú argumenty bokom. Preto musia pomôcť nové zákony, ak je ľuďom jedno, že kúpou zahraničných výrobkov podporujú inú pracovnú silu a vlastnú likvidujú. Vždy je lepšie, ak sa niečo podporuje, ako keď sa pokutuje. Aj sankcie pomôžu, aspoň bude bič na potravinovú šmelinu z Poľska. Podpora pracovných miest v poľnohospodárstve však môže pomôcť výrobe lacnejších a najmä domácich, teda kvalitnejších potravín.
Preč sú, žiaľ, časy, keď sme v potravinách boli sebestační. Každým rokom narastá pasívne saldo obchodnej bilancie. Už presahuje miliardu eur, čo ukazuje, ako si ľahko dokážeme prejesť budúcnosť vlastného vidieka. Každému je predsa jasné, že pracovné miesta v poľnohospodárstve potrebuje Slovensko ako krajina s najvyšším podielom vidieckeho obyvateľstva v EÚ viac než rôzne megainvestície v priemysle. Tie nielenže negatívne zasahujú ráz krajiny, ale dlhodobo nezabezpečia pracovné miesta a najmä zdravú výživu ľudí.
