Dostupná a kvalitná zdravotná starostlivosť patrí k základným právam občanov
Stanislav MORONG – Karikatúra: Peter GOSSÁNYI - Foto: archív
Nepomer medzi príjmami a výdavkami štátu, ktorý pravidelne traumatizuje (ne)zodpovedných štátnikov, politikov a ekonómov tzv. vyspelých krajín západného sveta, je dlhodobo problém, ktorý ich núti hľadať finančné zdroje na uspokojovanie potrieb obyvateľstva v oblastiach, ktoré označujeme ako služby vo verejnom záujme.
Aj slovenskú spoločnosť od zmeny systému v roku 1989 politici i médiá pravidelne živia informáciami o nevyhnutnosti škrtenia verejných výdavkov. Pre tých, čo zodpovedajú za finančné toky štátu, je to rozhodne jednoduchšie ako hľadanie rozvojových programov a kreatívnych riešení, ktoré by garantovali rast príjmov štátu.
■ BIEDNE ODMEŇOVANIE
Je pozoruhodné, že pri aktuálne pálčivej téme odmeňovania lekárov, sestier, medicínskeho personálu a preplácania výkonov v zdravotníctve sa verejnosť doteraz nemala možnosť oboznámiť sa so zámermi alebo s riešeniami, ktoré by znamenali podstatný obrat nielen v úrovni zdravotnej starostlivosti, ale aj v naplnení zdrojovej bázy v kompetencii ministerstva zdravotníctva. O zdravotníctve je vo všeobecnosti rozšírená predstava ako o bezodnej priepasti a hltačovi štátnych zdrojov a prostriedkov súkromných poskytovateľov medicínskych služieb. Dá sa však vôbec vyjadriť efekt v podobe vyliečených občanov, ktorých zdravotníci vrátia k tvorbe hodnôt v pracovnom procese ešte na desiatky rokov? V tomto kontexte je namieste otázka, prečo zdroje pre tento rezort sa hľadajú u občana, v redukcii počtu lôžok, nemocníc, výkonov..., a nie tam, kde na tvorbe reálnej hodnoty jedného subjektu parazituje nespočetný rad iných firiem bez akejkoľvek pridanej hodnoty, respektíve len s minimálnym podielom na jej tvorbe. Je nemysliteľné, aby v podmienkach kolabujúceho systému zdravotníctva existovalo na takom malom trhu, aký predstavuje Slovenská republika, okolo 120 spoločností zaoberajúcich sa len distribúciou liekov!
■ VÝNOSNÝ BIZNIS
Nielen odborníkom ekonómom, ale aj laickej verejnosti nie je ťažké zhodnúť sa na konštatovaní, že práve tento článok hmotných a finančných tokov v zdravotníctve je reálnou príčinou finančnej podvýživy rezortu. Argumentáciou pre toto tvrdenie a presvedčenie, že ide o lukratívny biznis na úkor prijímateľa zdravotníckej starostlivosti, zamestnávateľov a štátu – ako platiteľov odvodov na účel poskytovania zdravotnej starostlivosti – môže byť skutočnosť, že byť reprezentantom takejto spoločnosti je z hľadiska odmeňovania pozícia natoľko zaujímavá, že pre ňu opúšťajú lekársku prax špičkoví lekári s dlhoročnou praxou.
Ak má liek vyrobený v Bratislave alebo v Hlohovci pri expedícii na východ republiky prejsť reťazcom niekoľkých distribučných spoločností, z ktorých každá potrebuje generovať zisk v podobe marže, je pochopiteľné, že rozpočet poisťovní vykazuje – a aj v budúcnosti musí za daných podmienok vykazovať – záporné saldo. Na nedostatku príjmov štátu, ktoré by mohli pokrývať výdavky na zdravotníctvo, sa podpisuje aj marketingová politika týchto spoločností – rôznymi prezentačnými akciami na podporu predaja a organizovaním tzv. motivačných podujatí pre lekárov. Popri priamom efekte pre distribučnú spoločnosť zo zvýšenia predaja konkrétnych produktov sa na týchto podujatiach nepriamo angažuje aj štátny rozpočet ukrátený o čiastky vynaložené distribútormi liekov na hmotné „pozornosti“ pre lekárov a iné nehmotné výhody – bezplatné ubytovanie, stravovanie či exotické pobyty a dovolenky. Tie sú viac alebo i menej zákonným postupom zapracované do účtovných položiek spoločností znižujúcich daňovú povinnosť voči štátu. To je len náčrt niektorých výdavkov v tzv. lie
kovej politike a identifikácii príčin jej neefektívnosti.
■ VÄČŠINOVÝ ZRETEĽ
Je povinnosťou štátu, aby v prípade, keď zlyháva trh, čo je v poskytovaní služieb v zdravotníctve nesporné, intervenoval v záujme demokratickej spoločnosti. Spoločnosti primárne založenej na rešpektovaní verejného, väčšinového záujmu na úkor záujmov menšiny. Ak skutočne v tomto štáte chceme garantovať zdravotnú starostlivosť na úrovni vyspelých krajín, v dôstojných a hmotne akceptovateľných podmienkach pre poskytovateľov i prijímateľov zdravotnej starostlivosti, je povinnosťou štátu limitovať počet distribučných spoločností na úroveň, ktorá bude garantovať zásobovanie liekmi. Veď v minulosti to bez problémov dokázal zabezpečiť jeden štátny podnik. K princípom voľného trhu sa potom treba vrátiť až vtedy, keď aktíva príjmovej zložky štátneho rozpočtu umožnia včas a v požadovanej kvalite uskutočňovať všetky život a zdravie občanov zachraňujúce úkony.