Pred dvadsiatimi rokmi právnici pod vedením M. Čiča pripravili ústavné základy štátu
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ - Foto: SNN
Rodák zo Zákamenného, prvý ponovembrový predseda vlády SR, bývalý predseda Ústavného súdu SR, profesor Milan ČIČ v súčasnosti šéfuje Kancelárii prezidenta SR. Pred dvadsiatimi rokmi viedol tím právnikov, ktorí pracovali na slovenskej ústave. Bol ministrom spravodlivosti, prodekanom i vedúcim Katedry trestného práva, kriminológie a kriminalistiky na Právnickej fakulte UK. V januári tohto roka oslávil životné jubileum 80 rokov a pri tejto príležitosti usporiadala Paneurópska vysoká škola v Bratislave konferenciu o ústavnoprávnych a štátoprávnych otázkach.
● Hovorilo sa na konferencii aj o tom, aké postavenie zaujíma Slovenská republika z pohľadu právneho štátu v súčasnosti?
Samozrejme. Niekedy máme obavy z toho, že nie vždy sa rešpektujú zmluvné vzťahy upravené Lisabonskou zmluvou. Aj z toho, že nie vždy sa vie naša štátna reprezentácia postaviť na bázu suverénneho štátu, myslím tým aj poslancov Európskeho parlamentu.
Chcem sa však poďakovať priateľom, ktorí mi na konferencii pripomenuli moje krédo, rob tak, aby si sa mohol kedykoľvek vyspovedať pred národom, pred ľuďmi, pred priateľmi, že si robil v najlepšom úmysle, aj keď nie vždy sa to človeku podarí. Veď sme ľudia...
● Ústava SR bola schválená ešte počas spoločného štátu Čechov a Slovákov. Rátalo sa s tým, že to bude ústava samostatného štátu?
Nezvyklá otázka, ale áno, rátalo sa s tým. Pretože v tom čase sa už diskutovalo o ústave česko-slovenskej federácie, ústavnom zákone č. 143 z roku 1968 Zb., pričom sa už spomínali Česká a Slovenská republika ako štáty. Teda jestvoval určitý základ, ústava rešpektujúca štáty spojené určitými princípmi do jedného spoločného štátu, federácie. Ale predtým – nehovorí sa o tom – teraz to prezradím, bol prijatý veľmi dôležitý ústavný zákon pre prípad, že by došlo k zániku federácie a vytvoreniu úplne samostatných autonómnych štátov Česka a Slovenska. Bol to zákon, ktorým došlo k decentralizácii moci federácie novelizovaným ústavným zákonom z roku 1968. Mnohé kompetencie federácie prešli do národných republík. To bol obrovský pokrok, lebo sa o ňom rokovalo a hlasovalo vo Federálnom zhromaždení.
● Kto predkladal tento návrh ústavného zákona, nebodaj slovenská strana?
Bol to návrh federálnej vlády, ktorej som bol podpredsedom. Čiže ja som ho predkladal do Federálneho zhromaždenia. V roku 1992 si slovenská reprezentácia uložila za povinnosť takýto ústavný zákon prijať, a preto sme ho predložili do Federálneho zhromaždenia. Pracoval na ňom tím veľmi schopných právnikov, ktorí za niekoľko dní vypracovali návrh. Bol som spoločným spravodajcom návrhu zákona, takže som ho v jednotlivých výboroch musel obhajovať. A zaujímavé je, že aj česká reprezentácia prijala tento návrh. Najmä vtedajší poslanec Miloš Zeman ho veľmi podporoval a obhajoval. Prešiel bez problémov. Je to mimoriadne dôležitý zákon a budeme ho musieť viac propagovať vo verejnosti, aby sa vedelo, že sme boli pripravení pre prípad, keby sme neuspeli s ďalšími predstavami o štátoprávnom usporiadaní Českej a Slovenskej republiky, že federácia zanikne a vytvorí sa Český a Slovenský štát.
● A aplikoval sa v praxi?
Iste, mnohé kompetencie prevzalo Ministerstvo zahraničných vecí SR, boli tam kompetencie, ktoré vstupovali do ekonomických vzťahov a podobne, takže tento zákon mal svoju štátoprávnu, aj ekonomickú a duchovno-kultúrnu hodnotu.
● V akej atmosfére vznikala naša ústava?
Bolo dosť teplo (smiech). Ale musím povedať, že zo slovenskej strany to bolo vyvrcholenie nie desaťročných, ale stáročných pokusov a ohlasov na také štátoprávne usporiadanie, ktoré by zodpovedalo princípom suverenity a identity slovenského národa. Teda nemožno povedať, že ústava je veľký výsledok iba vtedajšej politickej reprezentácie, lebo mala svoju históriu. Štátoprávnu, kultúrnu, duchovnú, legislatívnu. Predtým tu bola aj ústava československá, ktorá nebola dosť ústretová k postaveniu slovenskej republiky. Príprava Ústavy SR bol významný krok v čase, keď sa začalo veľmi otvorene hovoriť o riešení štátoprávnych otázok. Môžem povedať, že vo Federálnom zhromaždení bola táto otázka otvorená bez akýchkoľvek obáv. Uvedomovali sme si, že treba buď skvalitniť ústavný zákon o československej federácii, aby zodpovedal princípom identity a suverenity slovenského a českého národa, alebo treba uvažovať o inej štátoprávnej forme, dajme tomu o konfederácii. Proti tomuto riešeniu však boli výhrady. V tejto súvislosti sa pripomenuli nie dobré skúsenosti z USA, zo Švajčiarska a tak podobne. Sám som vystúpil práve k tejto otázke. Povedal som, že my nechceme takú konfederáciu, aká bola v Amerike. Ani takú, akú má Švajčiarsko. Chceme modernú federáciu. Opäť ma podporil poslanec Zeman. Pripustili sme aj možnosť vytvoriť úplne samostatné, suverénne nezávislé štáty. Samozrejme, že toto riešenie vyžadovalo prijatie ústavného zákona o pokojnom zániku československej federácie. To sa nakoniec aj stalo.
● Ústava z roku 1992 nebola prvá slovenská ústava. Zohrala táto skutočnosť nejaký význam pri tvorbe novej ústavy?
Nie, musím povedať, že sme sa nevracali až do tohto obdobia, pretože sme sa opodstatnene obávali, že tým by sme túto myšlienku pochovali. Uvažovali sme o novej, demokratickej ústave.
● Čo teda tvorilo model pre našu ústavu?
Preštudovali sme ústavy viacerých demokratických štátov. No musím povedať, že už niektoré časti pripravila pracovná skupina, ktorú viedol vtedajší predseda Najvyššieho súdu SR Karol Plank. Návrh ústavy sme na požiadanie odovzdali do Rady Európy, keďže sudca Európskeho súdu pre ľudské práva a slobody mal k nej poskytnúť stanovisko.
● Rok 1992 bol z hľadiska štátoprávneho usporiadania veľmi hektický. Vieme, že poslanecký klub za KDH hlasoval proti prijatiu ústavy, lebo vraj nie je dobrá. Ale stanovisko Rady Európy to nepotvrdilo.
Nie, privítali nás so slovami, že nám gratulujú, že je to demokratický dokument, na ktorý môžeme byť pyšní. Až sme mali pocit, že ide o iróniu. Ale nie, dostalo sa nám ohromného uznania. Aké výhrady malo KDH proti ústave, dodnes neviem. Možno by bolo vhodné, keby sa niekedy k tomu vyjadrilo, lebo ako je známe, zúčastnilo sa potom aj na výkone štátnych funkcií. Malo napríklad predsedu parlamentu a aj poslanci museli skladať sľub na Ústavu SR, ktorú museli rešpektovať, ale vystupovali proti nej. Takže možno raz to bude musieť ešte vysvetliť.
● Aké prekážky ste museli zdolávať pri práci na ústave?
Najmä sami v sebe. Pretože sme nemali také skúsenosti, ktoré by sme mohli okamžite uplatniť a formulovať zákon.
● Vy ste viedli pracovný tím na prípravu návrhu Ústavy SR. Kto bol v tíme?
Okolo päť-šesť ľudí, všetko erudovaní právnici – Ivan Gašparovič, Ľubomír Fogaš, významne na dokumente pracoval Milan Sečanský, Katarína Tóthová, Jozef Moravčík a Milan Janičina. Zapisoval a formuloval návrhy Štefan Grman, neskôr známy legislatívec.
● Ako sa vám spolupracovalo?
Veľmi dobre. Aj sme boli dosť jednotní. Iste, v určitých drobnostiach a formuláciách sme sa preli. Veď bolo treba pokúsiť sa o precíznu formuláciu, aby obstála.
● Dá sa povedať, že títo ľudia položili ústavné základy nášho štátu. Ako by ste dnes hodnotili ústavu z roku 1992?
Chceli sme mať moderný, demokratic
ký, humánny, sociálne orientovaný štát, a samozrejme základy takéhoto štátu sa kládli aj v tejto ústave. Základným princípom ústavy bolo, že štátna moc pochádza od občanov. To bol významný, demokratický, principiálny posun myslenia aj v ústavnoprávnej teórii. Premietol sa do mnohých konkrétnych článkov a ustanovení ústavy, napríklad pokiaľ ide o otázky sociálne, kultúrne, duchovné, o základné práva a slobody občanov, a do dnešných dní má svoje opodstatnenie. Chcem sa poďakovať každému, kto mal účasť na príprave tohto návrhu, a chcem vyjadriť aj istú hrdosť, že sa nám podarilo pripraviť taký dokument, ktorý obstojí aj pod náročnými kritériami teórie ústavného práva v Európe.
● Dokáže sa naša ústava vyrovnať s problémom neštandardného dvojakého občianstva, ktoré občanom SR ponúka Maďarsko?
Takéto diskusie treba odmietnuť, pretože samotná ústava jasne zakazuje akúkoľvek diskrimináciu, čo sa týka aj občianstva, náboženstva, vierovyznania, ale aj vedeckého výskumu a podobne. Čiže tento princíp sa neopomenul.
● Povedzme to jasne, v každom štáte platí jeho ústava a nemôže na území Slovenska platiť ústava maďarská.
Ani sa mi na to nechce reagovať. Samozrejme, veď ústava je najvyšší humánny zákon, akt demokratického charakteru, ktorý bol prijatý najvyšším zákonodarným orgánom. Suverenita štátu spočíva v tom, že do kompetencií ktoréhokoľvek štátu nemôže zasahovať iný štát. Môže byť len zmluvne dohodnutá nejaká spolupráca alebo niektoré vzťahy, ako s Vatikánom, ale i s ďalšími štátmi. Veď nakoniec Európska únia má tiež upravené vzťahy v Lisabonskej zmluve, aj keď, dovolím si povedať, nie veľmi podarene. Zmluva takého charakteru by mala mať formálny model skôr reprezentujúci princípy ústavného charakteru. A táto zmluva je nekonečne veľká, veľmi široká, veľmi zasahujúca do rôznych sfér. Bolo by žiaduce, aby tam bola jedna zmienka, že všetky ostatné otázky týkajúce sa politického, ekonomického, kultúrneho systému a ďalších otázok môžu upraviť štáty medzi sebou osobitnými zmluvami, ale nie v tejto jednej zmluve všetko obsiahnuť a potom jej málokto rozumie.
● Vyskytli sa názory, že by sa mala zmeniť preambula ústavy, že by nemala zdôrazňovať národný princíp štátu. Čo si o tom myslíte?
Nuž, stretli sme sa aj s výhradou, prečo dávame sv. Cyrila a Metoda do preambuly ústavy, keď sú to cudzinci. Môžem povedať, že v tomto prípade došlo k nepochopeniu kultúrneho prínosu týchto dvoch významných vzdelancov tohto obdobia, ktorí prišli s liturgiou, ktorej naši predkovia rozumeli. Pravda, prišli už medzi kresťanov, na to netreba zabúdať. Samozrejme boli aj otázky, najmä zo strany príslušníkov menšín, prečo sa preambula začína slovami: My národ slovenský? Musím povedať, že každý národ má prirodzené, neodňateľné sebaurčovacie právo vytvoriť si svoj štát. Nie národnosti. Napriek tomu sme okrem tohto typicky národného charakteru prijali ďalší demokratický národno-občiansky princíp. V závere preambuly sa totiž konštatuje – my občania Slovenskej republiky. Keby kritici dočítali celú preambulu, tak by azda nemali pripomienky.
● Je dosť prekvapujúce, že v čase, keď sme sa práve zbavili komunistického režimu, bola prijatá preambula ústavy, v ktorej sme sa prihlásili k svojej kresťanskej tradícii. Prejavila sa nejakým spôsobom ateizácia spoločnosti pri tvorbe ústavy?
Musím popravde povedať že nie. Boli sme prekvapení, keď sme prvýkrát predstavili túto preambulu, že nebol nejaký tvrdý ohlas proti nej. To nás milo prekvapilo. Skôr nás podrazili takí, ktorí tvrdili, že síce sv. Cyril a Metod sú svätci, ale nie sú to Slováci. No to sme veľmi jednoducho vyriešili. Nakoniec sú to spolupatróni SR i EÚ. Takže vierozvestovia získali uznanie nielen od slovenskej spoločnosti a jej politickej reprezentácie, ale od celej EÚ.
● Dá sa povedať, že tvorcovia slovenskej ústavy už mali európske myslenie.
To ste povedali vy. Ďakujem pekne.