Čiara, ktorá oddeľuje v športe úspech od neúspechu, je veľmi tenučká
Dušan ŤAŽKÝ – Karikatúra: Ľubomír KOTRHA
Je po Hrách XXX. olympiády v Londýne a začína sa hodnotenie účasti slovenskej výpravy. Hodnotí kdekto; odpálil to redaktor TV Markíza, nasledovala oficiálna tlačová beseda s prezidentom SOV a vedúcim našej výpravy na OH v Londýne, svojím hodnotením na blogu v SME prispel bývalý generálny riaditeľ sekcie štátnej starostlivosti o šport, ale trebárs aj bývalý futbalový tréner a súčasný člen VV SFZ, denná tlač, elektronické médiá a, pravdaže, diváci a fanúšikovia športu, ale aj tzv. tiežodborníci, ktorí sa pravidelne ozývajú najmä vtedy, keď sa našim športovcom nedarí alebo neuspeli tak, ako si mnohí predstavovali.
Bolo vystúpenie slovenských športovcov na OH v Londýne úspešné alebo nie? Na takto položenú otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Nedá sa odpovedať len „áno“ alebo „nie“. Hodnotenie by malo vychádzať z rôznych pohľadov a nielen z pohľadu dosiahnutých výsledkov. Každý, kto len trochu podrobnejšie sledoval dianie v slovenskom športe od vzniku samostatnej republiky, musel dospieť k názoru, že raz nastane situácia, ktorá ukáže jeho skutočnú nahotu. Mnohí sme na to upozorňovali už po olympiáde v Aténach, že príde čas, keď budeme mať len veľmi málo športovcov skutočne schopných medzinárodnej konkurencie. A hry v Londýne len potvrdili túto nie práve radostnú skutočnosť.
■ Z BÁZY SOCIALIZMU
Zvykajme si, bude aj horšie... Nie náhodou som použil tento titulok. Možno nemám úplnú pravdu, ale väčšina našich športovcov, ktorí uspeli na predchádzajúcich olympiádach, začínali svoju športovú kariéru ešte za čias „socialistickej telovýchovy“. A mám za to, že aj ich neskoršie úspechy boli sčasti výsledkom toho, že začali so športom v tých časoch. Moravcová, Gönci, Martikán, Kaliská, Hochschornerovci, Kňazovický, Minčík – to sú mená niektorých športovcov, ktorí získali olympijské medaily v ére samostatnosti. Ich súčasný vek nasvedčuje tomu, že sa na nich vzťahuje predchádzajúca veta. Ale tým nechcem povedať, že ich začiatky v systéme „socialistického športu“ sú tým podstatným, čo z nich spravilo úspešných športovcov. Vážnu úlohu v tom zohrávajú aj ďalšie faktory tej doby – telesná výchova na školách, osobnosť učiteľa telesnej výchovy, výchova v rodine a podiel rodičov na vytváraní vzťahu k športu, funkčný systém telovýchovných jednôt a klubov, dobrovoľníci v športe, platení tréneri, sieť útvarov talentovanej mládeže až po strediská vrcholového športu. Čo považujem za dôležité, k spomínaným menám sa automaticky viaže aj ich príslušnosť k niektorému stredisku vrcholového športu – dnes rezortného strediska športovej prípravy. V ére samostatného Slovenska totiž jediná možnosť pre športovcov v individuálnych športoch ako dosiahnuť sociálne zabezpečenie, lebo bez neho nie je takmer nijaká šanca, aby sa mohli naplno venovať svojmu športu. V podstate teda ide o „štátnych profesionálov“. Žiadny zamestnávateľ nebude dnes v časoch trhového mechanizmu zamestnávať športovca, ktorý nebude chodiť do práce a nebude vytvárať žiadne hodnoty. Ani prípadná refundácia mzdy už nie je pre zamestnávateľa zaujímavá. Ten totiž potrebuje človeka zamestnanca, ktorý bude skutočne niečo robiť.
Vedeli sme, že spomínaná generácia „socialistických detí športu“ raz musí skončiť. V podstate po Pekingu 2008 sa rozlúčila s aktívnou kariérou Moravcová. Jej pokus kvalifikovať sa do Londýna už nemôžeme brať úplne vážne; po tejto olympiáde skončí Gönci, ešte skôr skončili Kňazovický a Minčík. V ich prípade považujem za fantastické, že pri športe zostali a pracujú ako tréneri a k tomu ešte aj úspešne. Kaliská sa na poslednej olympiáde nezúčastnila, lebo ako aktuálna olympijská víťazka musela absolvovať tvrdú a náročnú kvalifikáciu s Dukátovou, ktorá aj napriek tomu, že ju v nej porazila, nedokázala nadviazať na jej dve predchádzajúce olympijské víťazstvá. Áno, dnes je Kaliská už štyridsiatnička a treba myslieť aj na budúcnosť. Ale ruku na srdce, bola jej výkonnosť na takej úrovni, že bolo nevyhnutnosťou práve v olympijskom roku ju vymeniť za mladšiu (v podstate tridsiatničku) Dukátovú, keď boli všetkým dostatočne známe Kaliskej zdravotné problémy, ktoré nakoniec dokázala vyriešiť? Bola na základe jedného Martikánovho horšieho výsledku v priebehu 17 rokov naozaj nevyhnutná kvalifikácia medzi ním a Beňušom? Medzi štvornásobným olympijským medailistom a ešte len možno vychádzajúcou hviezdičkou v tomto športe? To si Martikán skutočne tak pobabral svoje úžasné renomé jedným nevydareným štartom na MS v Čunove? Nezaslúžil si za tie roky úspešnej reprezentácie Slovenska väčší kus dôvery?
■ MEDAILISTI A TÍ DRUHÍ...
Niekto môže namietať: Hochschornerovci dôveru mali a tiež skončili len tretí. Ale „len tretí“ na olympiáde je stále super výsledok! Zvykli sme si totiž, že bratia sú tutovka, na ktorú sa vždy oplatí staviť. Ale čiara oddeľujúca úspech od neúspechu je veľmi tenučká. Stačil jeden ťuk a zlato sa rozplynulo, podobne ako predvolebné sľuby politických strán pred každými voľbami, ktorými opíjajú športovcov, čo všetko urobia pre rozvoj športu na Slovensku.
Ten, kto vie, o čom je vrcholový šport, ten si váži výsledky, ktoré naši športovci v Londýne dosiahli. Sú to stovky hodín tvrdého tréningu, odriekania, bolesti, odlúčenia od rodiny, priateľov, ale veľakrát aj zdravotných a iných problémov, ktoré musia športovci podstúpiť, aby sa dostali až na vrchol alebo aspoň čo najbližšie k nemu.
Najviac uznania patrí medailistom. V ich prípade – aj keď podľa ohlasov v médiách a „tiežodborníkov“ je pomaly zisk medaily iného kovu ako zlato takmer neúspech – sa hlboko skláňam. Patrí im veľké poďakovanie, že potešili všetkých okolo seba. Potom prichádzajú na rad športovci, ktorí prekvapili dosiahnutým výsledkami – Hagara a Klocová, alebo tí od ktorých sa to viac či menej čakalo – Dukátová, Tóth a novozložená K 4. Menším prekvapením, aj keď neočakávaným a trochu nepríjemným, bolo umiestnenie v K 2 dvojice Gelle – Vlček, ktorí vo finále dosiahli na 8. priečku.
■ VRELÁ VODA
Napätá situácia okolo posádky v K 4 nevznikla na poslednú chvíľu, mala svoj vývoj počas niekoľkých rokov. Vzťahové problémy v jej posádke po olympiáde v Aténach vyústili odchodom Baču. Najprv ho nahradil Erban a neskôr aj on bol vymenený Tarrom. V roku 2009 skončil ako tréner reprezentácie Pavol Blaho, ktorý pre K 4 v tom či onom zložení robil možné aj nemožné, a nie dlho po ňom aj Tibor Sóos, ktorý ako tréner v Komárne bol vlastne ich druhým otcom – tak sa o ňom totiž vyjadrovali v minulosti niektorí členovia posádky. Teda dvaja ľudia, ktorí boli ochotní za K 4 aj dýchať... Výsledky, ktoré K 4 v rokoch po olympiáde v Pekingu dosiahla, jasne signalizovali, že výkonnosť klesá, a nakoniec sa stalo, že naša vlajková loď posledné dva roky pred Londýnom už nedokázala ani siahnuť na medailu. Predstavitelia príslušného športového zväzu napokon zareagovali a urobili, čo urobiť museli. Posádka sa síce zmenila, ale na medailu to nestačilo. Sklamaní boli kanoisti aj ľudia okolo nich.
Je jasné, že na olympiáde chcú uspieť všetci. Príprava športovcov prebieha vo viacročných cykloch. Opäť sa len potvrdila stará známa vec, že nestačí spolu trénovať pár týždňov a dúfať (akokoľvek veľmi všetci chcú), že to bude stačiť na medailu – t. j. premenené na slovenské podmienky – na zlato. Mala K 4 takú prípravu, aby sa jej členovia dokonale zohrali a boli v podstate jedným telom a jednou dušou? Na to musia alebo by mali poznať odpoveď kompetentní. Ale nedá mi nepripomenúť aj situáciu s K 2. Veľa sa polemizovalo o tom, či Gelle s Vlčkom zvládnu obe disciplíny. Titul majstrov sveta z predchádzajúceho roku ich staval do úlohy favoritov. Moje trénerské skúsenosti hovoria, že výsledok – a to najmä na olympijských hrách – väčšinou dosahujú športovci, ktorých výkonnosť je štandardne na vysokej úrovni počas dlhšieho obdobia, a medaily, prípadne popredné umiestnenia dokážu získavať pravidelne počas olympijského cyklu a nielen raz za čas, a to rok pred olympiádou. Stačí sa pozrieť na väčšinu londýnskych medailistov, aké výsledky v priebehu štyroch rokov pred olympiádou v Londýne dosahovali.
■ NESKLAMALI – NEOSLNILI
V Londýne nesklamali, ale zároveň ani neprekvapili strelci Pešková a Varga, aj keď Vargu od finále delilo neskutočne málo. Rovnako Kopp a Tužinský, vzpierač Tešovič a v kanoistike Kmeťová – Kohlová. Potom nasledujú športovci, ktorí nepotvrdili očakávania a možno povedať, že sklamali. Sú to tenisti (výnimkou je Hantuchová), atléti (vrátane Dany Velďákovej, ktorá bola vo finále na 12. mieste), džudista Randl a športová gymnastka Homolová.
Zvláštnou skupinou sú plavci, ktorí už boli na dovolenkách (okrem Smolenovej), keď sa dozvedeli, že budú v Londýne štartovať. Ich účinkovanie na hrách ani netreba hodnotiť. Na hry sa dostali po splnení B limitov, ktoré stanovila Medzinárodná plavecká federácia (FINA). V ich prípade a podobne aj v prípade ostatných našich športovcov, ktorí dostali šancu zúčastniť sa na hrách v Londýne na základe rozhodnutí príslušných medzinárodných športových federácií (Fašungová – bedminton a Števková – horská cyklistika), netreba robiť z ich výsledkov nijakú vedu. Skrátka, zúčastnili sa, lebo túto šancu im dali medzinárodné federácie. Malo vedenie SOV a športové zväzy túto možnosť odmietnuť? Pobytové náklady uhradil za týchto športovcov MOV a štát im prispel na prípravu jednorazovou dotáciou, ktorá nakoniec môže byť pre nich motiváciou do ďalšej športovej prípravy.
Tenistka Hantuchová sa prebojovala až do osemfinále, v ktorom prehrala s bývalou svetovou jednotkou Wozniackou a obsadila celkovo 9. – 16. miesto. Dosiahla tak svoje najlepšie umiestnenie na tretích hrách, na ktorých sa zúčastnila. Myslím si, že jej účinkovanie nemožno hodnotiť ako neúspech.
Piasecký v športovej gymnastike predviedol na bradlách vynikajúcu zostavu, za ktorú dosiahol najvyššiu známku v živote. Tak sa bojuje na olympiáde! Zaslúži si absolutórium už len za to, že je po dvadsiatich rokoch prvým Slovákom, ktorý sa kvalifikoval v športovej gymnastike na olympijské hry, ale tiež za to, v akých ťažkých podmienkach (tréningových, ale aj sociálnych) sa dlhodobo pripravuje. Triatlonista Varga je športovcom, ktorý výrazne zaujal predvedeným výkonom a najmä prekvapil, keď v plaveckej disciplíne bol prvý a v cyklistike držal krok s najlepšími na svete.
■ ROZHÝBME SEBA AJ MLÁDEŽ
Nuž, je po olympiáde. A hodnotíme a hodnotíme... Hodnotili sme po každej olympiáde a upozorňovali sme, že medailové bilancie z nich nie sú skutočným obrazom slovenského športu. Vedeli sme aj o tom, že skutočných top športovcov, ktorí môžu pomýšľať na medailové umiestnenia na vrcholných svetových podujatiach, vrátane zimných, máme na Slovensku azda 15 – 20.
Známe sú fakty, že deti a mládež sa nechcú hýbať, ale radšej chatovať, hrať počítačové hry; že telesná výchova na všetkých stupňoch škôl je považovaná skôr za nutné zlo; postavenie učiteľov telesnej výchovy, vrátane ich finančného ohodnotenia (ako aj ostatných učiteľov), je na okraji záujmu spoločnosti; nedostatočné je vybavenie školských športových areálov a telocviční; športové oddiely a kluby nemajú ako a najmä za čo financovať svoje aktivity a asi aj to bude jeden z dôvodov prečo vznikajú rodinné športové kluby; podpora športu na úrovni regiónov, vrátane miest a obcí, podľa všetkého prúdi najmä do futbalu a niekde možno nepriamo do hokeja...
Šport je dlhodobo finančne podvyživený a od toho sa potom odvíja skutočnosť, že niet na podporu športovo talentovanej mládeže, existujúce útvary mládeže zriaďujú školy aj športové zväzy, pričom absentuje koordinácia. Športové zväzy len s problémami plnia svoje základné úlohy a neraz stoja pred rozhodnutím, či vôbec vyslať športovcov na významné podujatia alebo zabezpečiť domáce súťaže. Mzdy profesionálnych pracovníkov športových zväzov a trénerov sú na takej úrovni, že v podstate niet záujemcov o túto prácu. Potom je zbytočné, aby FTVŠ UK alebo Fakulta športu v Prešove chrlila absolventov, ktorí nejdú pracovať do športu, ale sú ďaleko lepšie zaplatení v iných oblastiach spoločenského života.
Športová infraštruktúra je stará, nemoderná, v zlom technickom a väčšinou už aj v havarijnom stave. Za dvadsať rokov samostatného Slovenska sa postavilo minimum športových objektov, ktoré spĺňajú svetové parametre. A čo je ešte horšie, zásluhou rôznych developerov sa búrajú ďalšie a ďalšie športové objekty, ktoré aj napriek svojmu veku a technickej či morálnej zastaranosti aj tak ešte mohli slúžiť pre šport. Čo na tom, že v zákone o športe sa hovorí, že zrušiť športové zariadenie možno iba za podmienky, že bude zriadené (a to dokonca vopred) rovnocenné športové zariadenie na inom mieste. Nuž, prečo by sa mal dodržiavať práve zákon o športe, keď sa nedodržiavajú iné zákony?