Šaštínske zvony nás k sebe volajú


krížSmutno-tiché jubileum národnej svätyne patrónky Slovenska a jeho obyvateľov

Ivan BROŽÍK – Foto: autor, Ladislav LESAY

„Som tvoja matka, a to navždy. Som matka tých, ktorí sú tvoji. To si mi povedal, keď si visel na kríži,“ prihovára sa v trinástom zastavení žena synovi, ktorého drží v náručí. Tomu, ktorý o tri dni vstane z mŕtvych. Mária, matka Božia. Z času na čas aj ako Matka Šaštínska zvonmi zvoláva rodákov do svojej svätyne na Záhorí. V druhú augustovú nedeľu tak bolo už dvestopäťdesiaty raz.

V súčasnosti je na Slovensku vyše pol stovky pútnických miest, z toho 8 gréckokatolíckych. Rozmach mariánskych pútnických miest nastal najmä v 17. až 19. storočí. Na našom území len ojedinele vznikali pútnické miesta po zjaveniach Panny Márie; častejšie ako dôsledok mnohých zázračných uzdravení, vyslyšaných prosieb, správnych životných rozhodnutí prijatých v týchto lokalitách a niektoré na základe telesných uzdravení. Púte sa zvyčajne konajú pri príležitosti mariánskych sviatkov, najmä v júli, auguste a septembri. Šaštín ako jedno z týchto pútnických miest sa nemôže pochváliť takým pôvabným údolím ako Marianka, ani majestátnymi hlbokými lesmi ako Staré Hory či pútnickým vrchom, na ktorom leží Levočská bazilika. Zato všetky tri miesta prekoná chrámom, v ktorom generácie uchovávajú sochu Sedembolestnej. Šaštín nesúťaží s Lurdami ani s Fatimou, ani s Čenstochovou, stojí hrdo povedľa nich ako basilica minor, ako uctievané sídlo Matky, ktorá za nás – možno aj bez našej vôle a modlitieb – oroduje a prosí.

PREMOHLA ZLOBU I NENÁVISŤ

ŠaštínŠaštín, presnejšie Šaštín-Stráže, ako mesto vznikol z dvoch obcí. Nedeľné rána sú v ňom rušnejšie ako v okolitých mestečkách. Inak si žije napohľad pokojným životom a niekdajšou, už takmer zašlou slávou rekreačného areálu Gazárka. Hneď však vidieť, že sa ju miestni pokúšajú prebudiť, aj keď konkurovať meniacemu sa vkusu čoraz viac konzumne orientovaných dovolenkárov sa dá len ťažko. Časy kedysi obľúbeného stanovania sú už dávno preč a Slováci húfne míňajú svoje peniaze takrečeno „v all-inclusive rezortoch prímorských destinácií“. Ponuka piatich jazier s plážami zo slnkom vyhriateho piesku uprostred tunajších borovicových lesov plných omamnej živicovej vône, presvedčí iba milovníkov hubárstva a zberu lesných plodín. Skalných cykloturistov našťastie ešte vždy lákajú lesné cesty a chodníky. Novovybudovaný náučný chodník dostatočne umožňuje spoznať krásu tejto prírody. Je zároveň skutočnou oázou ticha a pokoja.

Šaštín má však oveľa vyhľadávanejší cieľ putovania. Niet návštevníka, ktorý sa nepristaví pri neveľkej trojhrannej kaplnke. Stojí neďaleko baziliky, no správne by bolo, ak by sme uviedli, že bazilika stojí neďaleko tejto kaplnky. Neďaleko miesta, na ktorom sa, ešte pred kaplnkou, týčil trojhranný stĺp. To bolo v časoch, keď na šaštínskom panstve hospodárili Czoborovci. Či je to legenda alebo skutočná udalosť, v roku 1564, vraj pre ostrú hádku, surový šaštínsky zemepán a manžel Angeliky, rodenej Bakičovej, Imrich Czobor vysotil svoju ženu z koča. Veriaca Angelika si kľakla na zem a modlila sa k Sedembolestnej Panne Márii za obrátenie svojho manžela. To sa i skutočne stalo. Šťastná Angelika dala z vďačnosti zhotoviť sochu Panny Márie Sedembolestnej a postaviť ju na trojhranný stĺp na tom mieste, kde ju manžel z koča vyhodil. Neskôr veriaci pre sochu vybudovali ešte aj dnes existujúcu trojhrannú kaplnku. Samotná socha však našla svoj trvalý domov až v priestoroch susednej baziliky. Popri nej sa sformovala šaštínska mariánska tradícia.

ZÁSAHY SVETSKEJ MOCI

Šaštín vlastne dnes nemal existovať, aj keď už od roku 1218 bol sídelným miestom archidiakona. A od konca štrnásteho storočia bol usadlosťou s mestskými výsadami. V apríli v roku 1950 štátna a stranícka moc zrušila existenciu kláštorov. Do Šaštína nasťahovala diecéznych kňazov, zväčša už nevládnych a chorých. Teda takých, ktorí nemohli zaručiť fungovanie baziliky. Tá zostala často aj niekoľko dní po sebe zatvorená. O desať rokov neskôr tá istá moc premenovala mesto na Šaštínske Stráže. Ani tento pokus vymazať národnú svätyňu z geografických máp neuspel.

Aj teraz počas druhej augustovej nedele sa zo Šaštína ozval apel na súčasnú štátnu moc, aby nesiahala na 15. september, štátny sviatok patrónky Slovenska.

„My občania Slovenska žiadame zachovať 15. september – sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, ako deň pracovného pokoja! Podľa medzinárodného práva je tento sviatok súčasťou našich medzinárodných záväzkov, menovite Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z roku 2000. Rušenie či presúvanie tohto sviatku v období, keď si pripomíname 1 150 rokov od príchodu svätých Cyrila a Metoda na naše územie, by bolo obzvlášť smutné. Ekonomické argumenty pre zrušenie tohto sviatku sú málo presvedčivé. Každý národ prežije iba vtedy, ak čerpá zo svojich duchovných a kultúrnych koreňov.

Úcta slovenského národa k Panne Márii má dlhú históriu. Svätý Metod bol pochovaný v mariánskom chráme pri oltári Panny Márie. Kostoly zasvätené Panne Márii vznikali na našom území najmä po roku 1250 po odchode Tatárov. Prvá písomne zachovaná zmienka o sviatku Sedembolestnej Panny Márie pochádza z cirkevného snemu z Kolína nad Rýnom z roku 1412. Teraz je to práve 600 rokov. Pápež Benedikt XIII. už v roku 1727 povolil uctievanie Sedembolestnej Panny Márie pre celú cirkev. Pápež Pavol VI. vyhlásil v roku 1966 Sedembolestnú Pannu Máriu za hlavnú patrónku Slovenska. My občania Slovenska žiadame všetky kompetentné orgány, osobitne pána prezidenta Slovenskej republiky a poslancov Národnej rady SR, aby boli nápomocní tejto iniciatíve občanov Slovenska,“ píše sa okrem iného v petícii občianskej iniciatívy za zachovanie významného cirkevného sviatku.

PREČO PÚTE DO ŠAŠTÍNA?

zvonyNemožno dať jasnejšiu odpoveď ako to vysvetlenie, ktoré zaznelo v nezabudnuteľnej homílii Svätého Otca Jána Pavla II. Priamo v Šaštínskej bazilike v roku 1995 pred takmer pol miliónom prítomných. Slovanský pápež Karol Wojtyla vtedy povedal: „Táto svätyňa si pamätá veľa pokolení pútnikov, ktorí sem prichádzali zo všetkých končín vašej krajiny, a uchováva spomienku na všetko, čo úzko súvisí s ich životom: na radosť, na smútok a utrpenie, ktoré nechýbali vo vašich dejinách, ako nechýbajú v živote nijakého človeka a nijakého národa na zemi. Je dobre, keď má človek niekoho, s kým sa môže podeliť o radosti a žiale. Je dobre, keď máte vo svojej veľkej slovenskej rodine Matku, ktorej možno dôverovať a zveriť jej všetky bolesti a nádeje. Na tomto mieste ju uctievate ako Sedembolestnú, ako Matku, ktorej srdce bolo pod krížom prebodnuté siedmimi mečmi bolesti, ako to zdôrazňuje tradícia. Je prozreteľnostné, že práve toto je mariánska svätyňa vášho národa, chrám, do ktorého putuje celé Slovensko. Vaši predkovia tu hľadali posilu v životných ťažkostiach. Hľadali tu posilu v časoch poznačených utrpením. Šaštínsku svätyňu môžeme pripodobniť k jeruzalemskému večeradlu... tu, na tomto mieste sa Panna Mária modlí s nami. Tu jej nepredkladáme iba my svoje modlitby, prosby, vďaky a odprosenie, ale predovšetkým ona sa modlí s nami, ako sa modlila s apoštolmi v očakávaní Turíc. A toto očakávanie v modlitbe bolo zavŕšené zoslaním Ducha Svätého, ktorý spočinul na apoštoloch zhromaždených vo večeradle a premenil im srdcia. V sile tejto premeny sa z ustráchaných ľudí stávajú odvážni svedkovia odhodlaní plniť úlohu, ktorú im zveril Kristus. … Čo to znamená pre nás tu zhromaždených, pre vás, ktorí ste prišli do Šaštína z rozličných častí Slovenska? Panna Mária nás tu prijíma do toho istého spoločenstva modlitby, ktoré spolu s ňou vytvorili apoštoli v jeruzalemskom večeradle, a v tomto spoločenstve sa modlí s nami za obrátenie našich sŕdc. Veď mariánske svätyne sú naozaj miestami duchovnej premeny, miestami obrátenia. Skúsenosť ukazuje, že sú to miesta, kde sa ľudia najčastejšie vracajú k sviatosti pokánia, aby začali v matkinom dome nový život a vrátili sa duchovne obnovení.“

AKTUÁLNE POSOLSTVÁ

Počas slávnostnej pripomienky na 250. výročie posvätenia baziliky v Šaštíne v nedeľu, dvanásteho augusta 2012 Jeho eminencia, arcibiskup Stanislav Zvolenský upozornil na viaceré, stále aktuálne odkazy mariánskeho kultu. Pripomenul neustálu potrebu „uvažovať nad darom Božej Matky“, ale aj to, že „i vrabec a lastovička majú niekde svoje hniezda“. Mimoriadne vrúcnou bola tá časť jeho kázne, v ktorej pripomenul, že je čas „vyhnať predavačov, peňazomencov, čo sedia v chrámoch, tak ako ich Ježiš bičom vyhnal“.

Tak by mohla znieť strohá správa. Nedá ju však nerozšíriť o takmer zabudnuté slová, ktoré v týchto dňoch budú mať síce neokrúhle, ale predsa len pozoruhodné výročie. Pätnásteho septembra 1984 ich slovenskému národu cez prítomných pútnikov adresoval zo Šaštínskej baziliky otec biskup Július Gábriš: „Milí bratia a sestry! V Európe niet takého malého národa, ktorý by mal toľko mariánskych kostolov a pútnických miest, ako ich má náš slovenský národ. Zrod nášmu národu dalo kresťanstvo. Mariánsky kult zase umožnil slovenskému národu šťastlivý historický vývin cez celé jeho dejinné obdobie. Kto pozná cirkevné dejiny, vie, že mariánsky liturgický kult vznikol v stredoveku, a to v Byzantskej ríši. Z Byzantskej ríše prišli k nám svätí Cyril a Metod. Prišli k nám v roku 863, teda vtedy, keď naši predkovia boli z väčšej časti kresťania, pretože kresťanstvo sprostredkovali iroškótski misionári. Títo zaviedli u nás latinskú liturgiu. Cyril a Metod hneď po svojom príchode urobili u nás tri dôležité nábožensko-kultúrne zásahy. Po prvé: Reč ľudu prehlásili za liturgickú. Po druhé: Vynašli pre túto reč písmo. A po tretie: Priniesli nám mariánsky kult podľa byzantského vzoru. Táto tretia skutočnosť spôsobila, že sa naši predkovia stali horlivými propagátormi mariánskej úcty nielen doma, ale aj u susedov.“

AJ MEDU, AJ MAKU

Súčasťou šaštínskych pútí bývajú predajcovia kedysi samozrejmých, dnes už skôr vzácnych tovarov – napríklad domáceho medu či maku. To akosi k nim patrí. Menej však už trhovci s detskými samopalmi či vietnamským tovarom všetkého druhu. Tento rok sa však návštevníci osláv výročia posvätenia baziliky mohli obohatiť aj prehliadkou výstavy o veľkých ctiteľoch Sedembolestnej Panny Márie spomedzi blahoslavených alebo osôb v procese blahorečenia. Súčasťou programu bola tiež prednáška profesorky Evy Fordinálovej na tému Cyrilo-metodské dedičstvo v nás. Zaujal aj sprievod Márie Terézie ako spomienka na udalosť posviacky šaštínskeho chrámu v roku 1762, na ktorej sa zúčastnila podľa dokumentov i táto panovníčka spolu s Františkom Lotrinským. Ku krásnym zážitkom bude určite patriť aj organový koncert či koncert gospelovej skupiny Kapucíni.

Hlavné posolstvo však opäť patrí Svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II. „Veď čo predstavuje táto šaštínska svätyňa, ak nie skutočnosť, že Panna Mária, matka Slovákov, býva v tomto jedinečnom dome, v ktorom sa všetci synovia a dcéry vášho národa cítia ako v matkinom dome? Tu chce Panna Mária, Kristova matka, byť pre vás matkou. Chce, aby ste boli voči nej veľmi úprimní a jednoduchí. Tu je jej príbytok a vďaka tomu, že na vašej slovenskej zemi stojí dom Božej Matky, nikto z vás nie je bez domova. Sem môže prísť každý a môže sa cítiť ako v matkinom dome.“

Ak počas vyslovenia týchto myšlienok bolo v bazilike a jej okolí takmer pol milióna ľudí, počas osláv posvätenia baziliky ich tam bolo smutno poskromne. Iste, mnohí sa chystajú na jednu z nadchádzajúcich pútí, boli dovolenky, kadečo... Prázdny nádherný park, opustené lavičky, aj v bazilike samotnej by sa našlo ešte miesto. A šaštínske zvony volali a volali... Kto nepozná tú pesničku, v ktorej okrem iného znie: „Tie šaštínske zvony k sebe nás volajú, patrónke Slovenska poklonu vzdávajú. Sedembolestná Panna Mária, tebe slovenská spieva krajina: Tisíc ráz buď zdravas, oroduj vždy za nás!

Vy šaštínske zvony, hlaholte slávnostne, nech sa váš zvučný hlas Slovenskom roznesie. Zaznej radosťou každá dedina, slávou zajasaj celá krajina! Slovenský národ náš ochraňuj v každý čas!“


 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.