Ľudovít KUKORELLI - Náčelníka štábu čapajevovcov zrejme úkladne zabili


Kukorelli štvorecFilmový dokument o dodnes nevyjasnenej smrti majora Ľudovíta Kukorelliho zmizol

Dušan D. KERN Ý podľa štúdie Štefana BALBERČÁKA – Foto: Emil SEMANCO

V košickom Dóme svätej Alžbety je výnimočný hrob. Pol roka po pohrebe človeka, čo v ňom leží, exhumovali jeho telo, urobili pitvu, aby tam napokon už na posledný odpočinok uložili telesné pozostatky jediného účastníka Slovenského národného povstania, ktorého po smrti povýšili na majora a v neďalekom Parku generála Petrova mu odhalili bronzový pomník od akademického sochára Arpáda Račka.

Okolnosti, no najmä skutočná príčina smrti legendárneho Ľudovíta Kukorelliho, rodáka z Oravy – z Krásnej Hôrky pri Tvrdošíne – dôstojníka letectva a významného organizátora partizánskeho odboja na východnom Slovensku počas druhej svetovej vojny však podnes zostávajú zahalené rúškom tajomstva...

Prečo historici dodnes hovoria o príčine smrti ako nevyjasnenej, prečo ešte v roku 2012 sa na konferenciách historikov hovorí o nejasnom konci hrdinu Slovenského národného povstania? Prečo zmizol filmový dokument o tejto legendárnej postave?

PODROBNÝ VÝSKUM

Osudový príbeh slovenského letca zaujal mnohých pred rokom 1989, ale aj po ňom. Štefan Balberčák, vedecký pracovník Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, dôkladne vyhľadal, preštudoval a zhrnul všetky dostupné materiály a svedectvá spojené s mužom, ktorého starý otec prišiel na Slovensko v druhej polovici 19. storočia z Talianska ako odborník na stavbu železníc.

Jeho text je rozsiahly a rozsiahle sú aj tri desiatky citácií a odkazov na literatúru. Redakcia SNN preto text s vedomím autora upravila. Jeho plné znenie bude zverejnené v zborníku konferencie Slovensko v rokoch neslobody 1938 – 1989; univerzitnej konferencie, ktorú usporiadali Ústav pamäti národa a Múzeum SNP v Banskej Bystrici. Je zásluha autora, že nám sprostredkúva možnosť zoznámiť sa s dramatickým pozadím partizánskeho hnutia. Je to súčasť hľadania pravdy, ktorá, ako konštatuje Š. Balberčák, vždy je kdesi uprostred. Nenájdeme ju na krajných póloch; nie je v nekritickom prístupe – „v intenciách ideológie nepripúšťajúcej akékoľvek spochybnenie dejín a partizánskeho hnutia ako hlavnej ozbrojenej zložky odboja a partizánov ako nedotknuteľného fenoménu“. Tam pravdu v úplnosti nenájdeme. Ale pravda nebude ani „na strane druhého extrému, a to zatracovaním partizánskej zložky odboja zvlášť exilovými historikmi označovanými ako ľudácki či neoľudácki v rámci negácie všetkého, čo bolo vyzdvihované v rokoch totality...“, konštatuje vedec z košickej univerzity.

HĽADANIE PRAVDY

Pokiaľ ide o Ľudovíta Kukorelliho, hľadanie pravdy o ňom sa vlastne dodnes neskončilo...Vieme, že sa po skončení prezenčnej Kukorellivojenskej služby v hodnosti podporučíka prihlásil v roku 1934 do armády, aby sa mohol stať letcom. Po nemeckej okupácii a vyhlásení protektorátu v Čechách a na Morave prešiel na Slovensko. Slovenská armáda, letectvo nového štátu potrebovalo takýchto odborníkov ako soľ. Kukorelliho čakala kariéra s dobrými vyhliadkami. No už od roku 1939 sa začal zapájať do konšpiračnej činnosti protifašistického odboja, bol členom odbojových organizácií Flóra a Justícia.

Jeho odbojová činnosť sa však najväčšmi spája s partizánskym oddielom Čapajev, ktorý operoval na východnom Slovensku; zo štyroch partizánskych skupín, ktoré tu pôsobili, bol najpočetnejší i najsilnejší. Ľ. Kukorelli sa na východe Slovenska ocitol preto, lebo tamojší odbojári mu tu našli spoľahlivé zázemie, ktoré mu poskytovalo ochranu pred policajným prenasledovaním. V rokoch 1941 – 1942 bol totiž najprv vo vojenskej väznici a po prepustení ho sledovala tajná polícia. Napokon vydali na Kukorelliho zatykač a pátranie policajných služieb sa viedlo po celom území vtedajšej Slovenskej republiky.

V SLANSKÝCH VRCHOCH

Väzbám a prepojeniu medzi rodinami bývalých československých dôstojníkov a ich príbuznými komunistami vďačil Ľ. Kukorelli za to, že sa mu podarilo nájsť útočisko v Slanských vrchoch. Svedecké výpovede hovoria o jeho nenávisti voči fašizmu a aktívnej účasti na boji proti nemu – no napriek tomu nebol Kukorelli členom komunistickej strany. Rešpektoval však jej zástoj a úlohu v partizánskom hnutí, a tak sa aj stal náčelníkom partizánskeho štábu u čapajevovcov. Mal autoritu a povesť človeka, „ktorý od začiatku ako letec odmietol bojovať po boku Nemcov. Mal kontakty s antifašistami na mnohých miestach Slovenska, partizánska skupina tak získala muža nielen s vojenskými, ale aj s organizátorskými vlastnosťami. Schopný organizátor vznikajúcu partizánsku skupinu zabezpečoval materiálne, finančne a spravodajsky. Keď ho v novembri v roku 1943 pri kontaktoch s odbojovými dôstojníkmi, od ktorých chcel získať zbrane, zatkli v Hlohovci, podarilo sa mu utiecť. Pri ilegálnom pobyte na Orave sa zoznámil so sovietskym dôstojníkom, ktorý sa ukrýval pri Liptovskom Mikuláši, a s ním organizoval presuny sovietskych vojnových zajatcov z pracovného tábora na východné Slovensko“.

Pomery režimu na Slovensku boli ako ementálsky syr. Na Orave v Dolnom Kubíne sa napríklad skrýval sovietsky utečenec z transportu do Dachau s pomocou oficiálnych bezpečnostných zložiek štátu, žandárov a ich veliteľov, ktorí vlastne tvorili časti ilegálnej siete siahajúcej od východného Slovenska až po Oravu. Z ich súčinnosti sa podarilo tak ľudí, ako aj potraviny, lieky, zbrane dostávať k partizánskym jednotkám. Celá táto sieť bola zmobilizovaná na pomoc partizánom na východnom Slovensku...

KONŠPIRAČNÉ SPOJIVÁ

Štefan Balberčák podrobne uvádza prepojenia, konkrétne mená, dátumy – je to precízny súhrn umožňujúci si predstaviť postupnosť celého košatého príbehu. Pracovný tábor v Ústí na Orave; záhrada evanjelickej fary v Sabinove; odbojové skupiny v Bratislave, Piešťanoch, Dolnom Kubíne,  Prešove – to všetko sú miesta, kde Kukorelli mal kontakty, schôdzky, získaval finančné a materiálne prostriedky a zbrane.

Vedecká práca poskytuje vecný, neprifarbený obraz príprav povstania, zapojenie vojakov, občianskych, nekomunistických odbojových skupín, snahu dôstojníkov o koordináciu činnosti partizánov a armády a prípady, keď sa mali partizánske akcie podriadiť vojenskému veleniu.

A tu sa začína dráma zauzľovať a vrcholiť. Štúdia Š. Balberčáka sa nezaoberá širšími súvislosťami povstaleckých plánov. Nehovorí o tom, aký význam mala rozsiahla ilegálna sieť pri prípravách akcií, v ktorých pôvodne mali slovenské jednotky otvoriť hranicu sovietskej armáde pri prechode cez Karpaty. Hovorí však o tom, ako už v novembri 1944 začali partizáni – vzhľadom na postup Červenej armády – prechádzať k sovietskej armáde. Jednou z príčin boli aj vystupňované protipartizánske akcie nemeckých vojsk. Sústredenie sa na osobnosť hlavného hrdinu je výhodou zamerania práce, pretože nám ukazuje časť dejín cez osud jedinca.

POSLEDNÝ BOJ

Nemecké vojská v súvislosti s očakávaným útokom sovietskej Červenej armády chceli za každú cenu pacifikovať prifrontové tylo. To nútilo partizánske štáby hľadať východisko v prechode na sovietsku stranu frontu. Už v polovici novembra dostali rozkaz spojiť sa pri vhodnej príležitosti so sovietskymi vojskami. V oblasti Stropkov – Medzilaborce – Humenné bol najväčšou partizánskou jednotkou zväzok Čapajev. Jeho štáb mal tiež direktívu na prechod a spojenie sa s Červenou armádou, ale silné nemecké jednotky začali partizánov obkľučovať a 18. novembra v niekoľkých smeroch zaútočili na ich predpokladané sústredenia. Pod týmto tlakom sa tri oddiely čapajevovcov začali sťahovať tam, kde bol štáb; na čele zväzku už boli sovietski velitelia – L. J. Berenštajn, J. S. Majorov a R. S. Kurov, pričom veliteľom štábu bol V. N. Kokin. Po vzájomnej porade sa rozhodli prelomiť obkľučovanie a spojiť sa so sovietskymi oddielmi. Za operáciu niesol zodpovednosť náčelník štábu, a tým bol Ľ. Kukorelli. Zložitosť a riskantnosť akcie si ťažko predstaviť – partizánov bolo okolo tisícpäťsto. Spoločne s nimi sa na pochod vydalo aj množstvo civilného obyvateľstva. Po dvoch dňoch zložitého presunu, počas ktorého ich nemecké jednotky ustavične prenasledovali, 24. novembra útokom v šírke asi dva kilometre prelomili hlavné nemecké postavenie medzi Haburou a Borovom a pri dedine Kalinov sa spojili s vojakmi 3. horského streleckého zboru sovietskej 1. gardovej armády, ktorým velil generál Vedenin...

Pri prechode prišlo v bojoch o život veľa partizánov i obyvateľov, medzi nimi aj náčelník štábu partizánskeho zväzku Čapajev – Ľudovít Kukorelli. Údaje na skromnom pamätníku na mieste, kde Kukorelli zahynul, hovoria o ďalších 375 padlých spolubojovníkoch. Kukorelliho pochovali v Habure. Pol roka po prechode frontu, teda v máji 1945, jeho telo exhumovali a pri pitve v Košiciach zistili, že ho usmrtila guľka zo zbrane, ktorú nepoužívali vojaci ani na jednej z bojujúcich strán!

„Kukorelliho smrť je dodnes zahalená tajomstvom, v literatúre sa všade uvádza, že zahynul za nevyjasnených okolností, po vojne sa poukazovalo na Štefana Kubíka, a to vo svedectve jednoduchého radového partizána Jána Kaplača, člena zväzku Čapajev, ktorý tvrdil, že na vlastné oči videl, ako pri prechode frontu proti Kukorellimu vypálil asi zo vzdialenosti dva metre do ľavého spánku“, uvádza Štefan Balberčák.

TREZOROVÝ DOKUMENT

V roku 1964 nakrúcal dokumentarista M. Slivka so Š. Kubíkom podľa scenára E. Kadnára film o Kukorellim. Oficiálna historiografia hovorila o „zblúdilej guľke“. E. Kadnár sa k tejto otázke pre nedostatok faktov nevyjadruje. Lenže po roku 1989 sa vynorili svedectvá M. Slivku, získané pri nakrúcaní filmu. Svedkovia ich vtedy vyrozprávali rovno na kameru. Podľa nich Kukorelliho zastrelil zákerne člen brigády Čapajev, jeden z partizánov, ktorý deň predtým popravil piatich členov brigády, podľa priezvisk všetko Rusov. Film podľa výpovede M. Slivku sa ako celok nikdy nedostal na obrazovku, nepremietal sa. Autorov, slovenských dokumentaristov, však po čase navštívili dvaja sovietski vojenskí historici, muži v civile, v sprievode našich, takisto v civile, celý film si nechali premietnuť – a po čase filmová výpoveď zmizla a nie je jasné, kde sa dnes nachádza.

A tu sa začína alebo končí pátranie historikov a vyjasňujú sa nezodpovedané alebo nezodpovedateľné otázky: „Historikom zaoberajúcim sa Slovenským národným povstaním je známe, že v brigáde Čapajev príchodom Viktora Nikolajeviča Kokina, dôstojníka NKVD, vznikli spory – dôležité však je, prečo kapitán Kokin bol na Slovensku a rozhodol sa tu zostať. Mal jasne a časovo stanovenú úlohu organizovať a viesť partizánske hnutie nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku. Tam sa však nedostal, tam obyvateľstvo nebolo tak prosovietsky naladené ako u nás. Preto by tam mal problémy vôbec prežiť, kým na Slovensku mal voľné ruky, bolo to výhodné a neriskoval život – také zbabelé bolo celé jeho pôsobenie na našom území. Tu si budoval kariéru na úkor iných, zo zištných dôvodov rozpútal represálie vo vlastnej skupine. Nechal vraždiť bez dokázania viny a za tieto činy sa nedostal ani len do väzenia. Nikto nepovedal, aký podiel na všetkom má Kokin. No v roku 1965, po tom, čo vznikol dokument Slivku a Kubíka, ho degradovali a odňali mu všetky vyznamenania a piatich popravených – Luneva, Cepkova, Miťajeva, Kuriačeva a Bachmutského – rehabilitovali.“

Dnes prevláda názor, že hrdina SNP Ľudovít Kukorelli bol zavraždený na priamy príkaz Kokina, aby nemohol vypovedať o neslýchanej likvidácii štábu partizánskej brigády Čapajev.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.