Má tlmočníka pri konaní pred štátnym orgánom platiť štát alebo účastník z vlastného vrecka
Ján ČERNÝ – Foto: Ladislav LESAY
Škrtanie je hitom súčasnosti. Žiaľ, naozaj nepopulárnym. Minister financií hľadá v rezervách milióny, rezorty sa uskromňujú. Je milión tristotisíc eur málo alebo veľa? Z pohľadu štátneho rozpočtu naozaj málo. Z pohľadu dôchodcov, ktorí poberajú priemerný dôchodok vo výške 375 eur, je však skutočnosť, že až 288 z nich by mohlo dostávať počas jedného roka dvojnásobnú rentu, určite významné.
Zdá sa však, že takáto suma v štátnom rozpočte zbytočne figuruje. A možno aj neprávom. Ak vychádzame zo skutočnosti, že štátny orgán môže konať iba tak, ako mu to určuje zákon, a nad rámec zákona konať nesmie. Ani dobrovoľne, ani keď tak koná z nejakých pozitívnych pohnútok. Napriek tomu štát ju každoročne vydáva na tlmočníkov v konaní pred jeho orgánmi.
■ DUPLICITNÉ NÁKLADY
Povinnú školskú dochádzku majú u nás zákonom zaručenú a platenú všetky deti, ktoré pochádzajú z rodín štátnych občanov Slovenskej republiky. Teda deti, ktoré majú po rodičoch občianstvo nášho štátu. V rámci povinnej školskej dochádzky tak deti dostávajú možnosť naučiť sa štátny a zároveň úradný jazyk. Dokonca v mnohých prípadoch, keď deti o výučbu slovenčiny prejavujú záujem, sa s nimi spolu náš jazyk naučia aj ich rodičia v rámci prípravy na vyučovanie v domácom prostredí. Predovšetkým rodičia inej ako slovenskej národnosti, ktorí vo svojom detstve nemali automatický prístup k výučbe slovenského jazyka. Namieste je teda otázka, ako je možné, že mnohí naši štátni občania inej ako slovenskej národnosti v úradnom styku vyžadujú komunikáciu v ich rodnom jazyku? Nuž, je to ich zákonné a nespochybňované právo. V civilizovanej spoločnosti platia pravidlá, ktoré sú celoeurópskym štandardom. A Slovensko sa k ich uplatňovaniu nielen hlási, ale neraz v nadštandardnej miere ich aj uplatňuje. Lenže – v súvislosti s používaním rodného jazyka v úradnom styku vznikajú štátu ďalšie náklady na tlmočenie. Vynechajme teraz samosprávy, ktorých náklady nie je možné v tejto oblasti detailne verifikovať. Ide nám o konanie pred štátnymi orgánmi.
■ ZÁKON JE JASNÝ
Ústava Slovenskej republiky zakotvuje právo príslušníkov národnostných menšín na používanie ich rodného jazyka v úradnom styku (čl. 34 ods. 2 písm. b/ ústavy) za podmienok ustanovených Zákonom č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín, ako aj ďalšími zákonnými a právnymi predpismi. Toto právo nikto nespochybňuje, je raz dané a prijaté demokratickou zákonodarnou parlamentnou väčšinou. Lenže! Nikde, ani v ústavných článkoch o tejto problematike, ani v spomínaných súvisiacich zákonoch či vykonávacích predpisoch nie je prítomné a taxatívne určené „bezplatné“ právo príslušníkov národnostných menšín na používanie ich rodného jazyka v úradnom styku. Je odôvodnené predpokladať, že tak, ako zákon neumožňuje štátnemu orgánu bezplatne napríklad prepísať auto či bezplatne získať odpis z registra trestov, nemal by zákon štátnemu orgánu – napríklad ministerstvu vnútra či spravodlivosti – umožňovať bezplatný prístup k použitiu rodného jazyka v konaní pred štátnym úradom tomu, kto si ho vyžaduje. Štátny orgán má iba povinnosť zabezpečiť tlmočenie a konanie v jazyku národnostných menšín. Zákon mu neprikazuje ho aj hradiť zo zdrojov štátneho rozpočtu. A ak mu to taxatívne neprikazuje ani výslovne nedovoľuje, štátne inštitúcie by nad jeho rámec nemali tlmočnícke služby uhrádzať, lebo konajú v rozpore so samotným zákonom. Navyše, ak štát už zabezpečil financovanie vzdelávania každého občana aj v úradnom jazyku.
■ FRANCÚZSKY PRÍKLAD
Používanie štátneho jazyka v úradnom styku je špecifické vo Francúzsku. Podľa tamojšej a nikým nespochybnenej demokratickej ústavy sú všetci obyvatelia krajiny, všetci tí, ktorí majú občianstvo Francúzskej republiky, Francúzmi. V úradnom styku sa teda komunikuje vo francúzštine a ak to niekomu nevyhovuje, zabezpečuje si tlmočenie na vlastné náklady. Slovenské zákony sú voči menšinám ústretovejšie. V praxi by však mali priznávať iba možnosť príslušníkovi národnostnej menšiny požiadať o tlmočenie konania pred štátnym orgánom. No jeho zaplatenie v bežných sadzbách by mal znášať sám. Najmä, ak – opakujeme – naše zákony nikde povinnosť zabezpečiť bezplatné konanie v inom ako štátnom jazyku pre štátne orgány nezakotvujú. Ak by niekto chcel považovať takúto zákonnú prax za diskrimináciu, musel by zároveň sám uznať, že v oblasti jazykových práv sa najväčšmi diskriminuje on sám. Lebo nevyužil možnosť osvojiť si popri svojom rodnom jazyku aj štátny jazyk tej krajiny, v ktorej od narodenia žije a má ambíciu aj pracovať.